Keď sme sa nasťahovali do vinohradu, posadli ma romantické myšlienky a rozhodla som sa, že v rámci zmeny životného štýlu minimalizujem technické vymoženosti z mesta. Koniec koncov, už dve letá som varievala vonku v kotlíku, prechod ku zimnému vareniu v sporáku na drevo sa mi javil ako prirodzený. Romantické praskanie dreva, jeho vôňa a sálavé teplo ma očarovali. Mäso pečené pomaly v hlinenom hrnci chutilo ako nič iné, ba aj nejaké tie vianočné koláče sa mi podarilo napiecť.
Pravdaže, tejto romantike predchádzalo nie až tak romantické rúbanie dreva a jeho nosenie (skôr vláčenie) do šopy po strmých schodoch a následne postupné nosenie bední s drevom na dennú spotrebu dovnútra. Viete aké ťažké je bukové drevo? Strašne!
Zisťovala som, že nie je drevo ako drevo a naučila som sa správne si vybrať polienka podľa účelu, či už na varenie, pečenie alebo kúrenie. Nech som však robila čokoľvek, nedarilo sa mi upiecť chlieb podľa mojich predstáv, a to ma fakt hnevalo, hlavne potom, keď som založila kvások a videla, aké krásne chleby by som mohla mať, keby …
Podobne, ako Betty McDonaldová po nejakom čase na slepačej farme, dostala som sa aj ja do štádia, kedy by som si „za elektrickú prípojku nechala odťať moju pravú sebestačnú ruku“. My síce elektriku máme, ale viete, čo mám na mysli.
Bolo rozhodnuté. Potlačila som môj bujnejúci eko-snobizmus a oznámila som môjmu mužovi, že som pripravená do nášho príbytku prijať elektrickú rúru. Výnimočne neprotestoval, mala som dokonca pocit, že sa mu uľavilo. Nikomu to nehovorte, ale mne tiež.
Stanovili sme si rozpočet, navštívila som miestnu predajňu s elektrospotrebičmi, vybrala som si rúru a dohodla dovoz ku nám. Ako je to tu však pomerne časté, ani v tejto predajni nemali terminál na platobné karty, a tak som musela ísť vybrať hotovosť do pomerne vzdialeného bankomatu. Od rozhodnutia k činu ma delili asi dve hodiny. Medzičasom prišiel domov môj muž a schladil ma nejakými elektrotechnickými rečami o príkone či výkone, skrátka, potreboval čosi prerobiť, aby sme mohli zapojiť rúru. Podľa mňa ju stačilo zapojiť do zástrčky ako žehličku, ale on tomu na rozdiel odomňa rozumie, a tak som si spokojná povedala, že keď som mohla čakať skoro dva roky, ešte dva dni pokojne počkám.
Medzičasom prišiel víkend. Navštívili nás milí hostia. Prestrela som stôl s obrusom, namiesto baru poslúžil už takmer historický stolík, upiekla som vonku na ohníku parádne mäsko, narobila nátierky, ovorili sme vínko, rozhovory plynuli.
Na druhý deň som zistila, že sme sa dohodli na výlete do Veľkého Krtíša, tak sme si narýchlo zbalili pár vecí a vyrazili sme. Naši priatelia tam mali dohodnutý nákup vína, čo ma prekvapilo, pretože oni sami robia vynikajúce víno. Keďže sme kvôli mne trochu meškali, ponúkla som našim hosťom, že peniaze na prípadný nákup im požičiam, nech sa nezdržiavame. Mám predsa, výnimočne, so sebou slušný obnos v hotovosti.
Návšteva vinárstva Domin & Kušický dopadla nad očakávania. Čas strávený s milými hostiteľmi bol nezabudnuteľný zážitok. Napriek tomu, že bol víkend a navštívili sme ich mimo otváracích hodín, trpezlivo sa sa nám venovali, previedli nás výrobou, porozprávali a poukazovali nám prevádzku aj vinice.
Veľmi sa mi páčilo, aj to, ako zrozumiteľne nám odpovedali na zvedavé otázky. Možno to bude znieť ako klišé, ale bol to prudko inšipratívny a motivačný deň.
V degustačnej miestnosti sme chutnali 12 vín, jedno lepšie ako druhé. Žiaľ, ako degustátor som naozaj nepoužiteľná, ja to neviem tak farbisto opísať, ale stotožňujem sa s popisom “manna nebeská”; tak ho opisujú priatelia, ktorých sme obdarovali.
No tak teda sme tam sedeli, degustovali, zapisovali si čo pijeme, a ja som začala, podobne ako v detstve, kódovať hodnotenia – bez označenia bolo dobré víno, s fajkou OK bolo veľmi dobré víno, jedna gulička bolo víno, ktoré by som si kúpila a dve guličky bolo víno, ktoré bolo pre mňa top. Občas som sa pokúsila pripísať aj nejaké to prídavné meno a asociácie, ale svoj pokus som rýchlo vzdala, pri zaujímavých rozhovoroch to nešlo.
Keď degustácia skončila, neváhala som ani chvíľu, a všetky jednoguličkové a dvojguličkové vína skončili na zozname „jednoznačne kupujem!“
Sumu, ktorá mi chýbala na úhradu, doložil manžel a kamaráti šli do bankomatu. Ja som si o dva dni neskôr, keď sme sa vrátili domov po luxusnom výlete do Pukanca, kúpani v tajchu, mori vynikajúceho jedla a pitia, objednala minirúru.
Takže všetko dobre dopadlo, máme aj skvelý zážitok, aj vypekám ostošesť v novej rúre. Ironické je, že minirúra má názov Saturn, čo je planéta, ktorej astrológia pripisuje kvality ako prísnosť, disciplína, učenie a zodpovednosť.
Prvá pizza bola skvelá. Testovanie pokračovalo pečením dobrôt ako cuketová placka, pagáče, toastový chlieb, sladké korenistné uzlíky a chlieb naan. Na naozajstný chlieb som zberala odvahu skoro mesiac. Stálo to za to čo poviete?
