Nakupovanie spoza plota

Čas čítania: 4 min.

Existuje vraj nejaké hnutie ľudí, ktorí redukujú svoj hnuteľný majetok na 90 kusov alebo predmetov, neviem presne.Vraj to človeku úplne stačí, dáva mu to slobodu, eko pocit. Okrem iného vraj minimalizmus pomáha človek cítiť sa vyrovnanejšie a celkovo spokojnejšie. Možné to je, hoci ja si to akosi predstaviť neviem. Myslím, že viac ako 90 predmetov by sa našlo hneď v kuchyni, o našej dielni, šope alebo pivnici ani nehovoriac. Je priam neuveriteľné, čo všetko potrebujeme pre život.

Keď sme na chalupu prišli prvýkrát, bolo tu len veľmi málo použiteľných vecí a aj tie boli v hygienicky nie celkom vyhovujúcom stave. Takže počas prvého leta nám tu rodina doniesla veci, ktoré už nepotrebovali, ako príbory, poháre, hrnčeky, taniere a konvicu na varenie vody. Hneď v prvý víkend sme nakúpili lavóre, misky, dosku na krájanie, misky na polievky, strúhadlo, varechy, nejaké hrnce, deky, paplóny, plachty, vakúše, elektrickú dvojplatničku, kotlík, naberačku a extrémne nevyhovujúci nábytok. Tento zoznam zďaleka nie je kompeletný, ale už si nepamätám tak presne čo všetko sme nakúpili v skutočnosti. Ďalšie roky sme nakupovali predovšetkým náradie, rôzne prístroje, nástroje a stavebný materiál.

Keďže nie všade príjmajú platobné karty, tak sa veľkrát stalo aj to, že sme nákup jednoducho odložili alebo sme našli iné riešenie, než sme sa zase dostali do obchodu aj s hotovosťou. Hoci si lokálne nakupovanie užívame a pomáha nám zorientovať sa v meste, spoznať ľudí, nie vždy môžeme nakúpiť to čo chceme alebo potrebujeme vtedy, keď potrebujeme. Väčšina elektroniky, spotrebičov a bežných tovarov musí majiteľ obchodu objednať a nechať doviezť. Objednať tovar si cez internet viem ale aj sama, dokonca si môžem vybrať z oveľa širšej ponuky a dnes už väčšina obchodov ponúka dovoz do 24 hodín. A tak len premýšľam, z čoho tí obchodníci žijú.

Sobotné nakupovanie trvá najmenej hodinu, a to sme v miernom pokluse koordinovanom našim susedom, ktorý nás berie autom do mesta. Prvá zastávka je miestny blšák, kde sa dajú kúpiť veci od výmyslu sveta. Pred deviatou je pred hangárom už slušný dav ľudí. Keď sa brána otvorí, dav sa pohne dovnútra a ja mierim rovno k pultu, za ktorým sú drobné predmety. Tlačenica pri pulte mi nápadne pripomína tlačenicu v anglickom pube pred dvadsiatimi rokmi.

„Prosím vás, prosím vás!“, mávam pár sekúnd rukou, kým si ma predavačka, venujúca sa desiatim ľuďom naraz, nevšimne. Teraz je moja – možno jediná – príležitosť jej narýchlo povedať, čo si prosím podať. Na policiach za ňou sú desiatky váz, pohárov, hrnčekov, táciek, tanierov, soľničiek, popolníkov, všelijakých ozdobných vecí. Zatiaľ som vždy mala šťastie na odhad tých správnych kúskov aj na diaľku.

„Zas nebudem nič iné počúvať, než to, že na e-bay toto predávajú za 30 eur a ona to kúpila za euro“, sťažoval sa manžel susedovi po poslednom love, keď som víťazoslávne kráčala k autu s obrovským keramickým hrncom. Minule som tam kúpila senzačné tri keramické misky za 90 centov a naozaj predávali na e-bay 2 kusy 24 eur. Ja ale moje misky nepredám, na tento úlovok Made in England som obzvlášť hrdá.

„Aha, mramorová doska! Presne takú chcem!“, híkala som minulé leto nad asi dvojmetrovým obrovským kusom mramoru, v minulosti zrejme tvoriacim vrch nejakého stola.

„Nie.“

„Ale prečo?“

„Nepáči sa mi tá farba. A nepotrebujeme to. Nemáme sa aj tak už teraz kam pohnúť.“

„To je dramatizácia! A aha, stojí len 5 eur!“, modlikám ale je to márne. Dosku sama neunesiem a môj muž je zásadne proti, takže mi nepomôže.

„Keď ju nechcete, ja si ju vezmem a keď si to rozmyslíte, ja vám ju predám“, vyriešil našu dilemu sused.

Cestou z blšáku sa zastavíme pre potraviny, v železiarstve, záhradníctve, predajni farby-laky a prípadne ešte v stavebninách alebo mäsiarstve a zelovoci.

Dole pri ceste vyberieme z auta veci a snažíme sa vyskladať ich tak, aby sme odniesli všetko naraz. Myslím, že sa celkom lepšíme, napríklad na ruke má človek 4 prsty a 1 palec, to znamená aj 5 tašiek naraz sa dá zavesiť, pod pažu vtlačiť 6 ks balenie piva a cez druhé rameno prehodiť vrece so záhradíckym substrátom. Ale boli aj také dni, keď sme museli bežať pre fúrik, aby sme všetko dopravili do nášho dvora.

„Dáme si kávu a pôjdeme niečo robiť,“ hovoríme si s manželom kým vybaľujeme nákup. Už sa oteplieva, posedávame alebo postávame v objatí s kávou v ruke na dvore. Mlčíme v družnom tichu. Pred nami je víkend. Na rozdiel od víkendov v meste sú naše víkendy dnes veľmi rýchle, veľmi krátke.

Posledný víkend som strávila jarným upratovaním. Pootvárala som všetky okná a chalúpkou prefukoval teplý predjarný vzduch. Vyhodila som všetky staré krémy, oleje, leukoplasty a čo ja viem čo všetko ešte z kúpeľne; potom som sa vrhla na balkón, kde tiež po príchode prudkých mrazov ostalo pár pozostatkov z doby kamennej a vyzametala som napadané suché lístie.

V pracovni mi začína prekážať zbierka kameňov a dekoratívnych predmetov z mestských čias. Medzi knihami je zase pár kúskov zrelých na presunutie sa k novým majieľom. Pohrávam s myšlienkou na inzerciu „predám-darujem za odvoz“, len nemám čas momentálne riešiť nič nad rámec práce a domácnosti. Ešte jeden víkend, zbavím sa starého oblečenia a potom to vyriešim naraz. Ak mi to takto pôjde aj ďalej, možno dosiahnem nirvánu vlastnenia menej ako 90 kusov ešte v tomto živote!



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *