O móde a módnych faux pas

Čas čítania: 6 min.

Môj mozog má jednu zvláštnu vlastnosť. Zabúdam a musím viesť podrobné záznamy o tom, kde, kedy a prečo mám byť, čo mám kúpiť, v útrobách kabelky neustále hľadám kľúč alebo mobil. Na druhej strane si môj mozog skvele pamätá útržky článkov, ktoré som čítala asi tak pred sto rokmi.

nordstrom-gucci-prato-RAIN0916Napríklad tento: „Nemyslite si, že presťahovaním sa na dedinu ušetríte na oblečení a konečne donosíte všetky staré kúsky, ktoré ležia na dne vašej skrine. Moderné dedinčanky rozumejú móde a ani vy nebudete chcieť zaostávať za susedou, ktorá pleje záhony v tričku Armani a na nohách má gumáky Gucci.“

S úľavou som si vydýchla. Mala som biele tričko Armani, kúpené v londýnskom second-hande. Keby som sa náhodou ocitla na dedine, bola by som pripravená.

Viem, že šaty robia človeka. Koniec koncov, už pred rokmi v Anglicku, keď som si hľadala prácu ako pomocnica v domácnosti, som si úspešne vyjednala vyšší plat ako bolo zvykom len vďaka tomu, že som sa pekne obliekla. Teda pekne … nedala som si okopané topánky, vyšúchané rifle a obnosené tričko ako väčšina kolegýň, ale nové topánky, nové rifle a trendy tričko s mačičkami – a tvárila som sa ako niekto, kto tú prácu nepotrebuje.

England, England!

Napriek tomu sa mi podarilo vyrobiť prvotriedny šok chudere Rachel, ktorej som pomáhala najprv s upratovaním a žehlením, neskôr varením rodinných večerí a biznis večerí pre jej manžela a jeho obchodných partnerov. Keď zistila, že som som spoľahlivá, tak ma poverila aj baby-sittingom jej malého syna, a na koniec som sa starala o polovicu domácností v ulici, kde bývali. Než sa tak ale stalo, celé dva roky ma dvakrát týždenne zdravila absolútne identickým pozdravom s absolútne identickou intonáciou: „Hello Martina, how are you today?“

Po jednom neplánovanom večierku, ktorý trval trochu dlhšie a na ktorom sa vypilo o trochu viac alkoholu, som dobehla do práce na poslednú chvíľu, ale stihla som to. Na svojej dochvíľnosti som si dosť zakladala.

„Hello Martina, how … colorful you are today!“

Pozrela som sa v zrkadle, čo to vlastne mám na sebe. Oranžové zvonové gate zo sekáču v Camden Town, ozdobené fialovými a čiernymi kliky-hákmi. K tomu tigrované tričko s dlhým rukávom … a k tomu všetkému jelenicovú fialovú dlhú vestu. Môjtybože! Návštevnici Glastonbury by zbledli závisťou, avšak chudera Rachel zbledla od šoku, v živote ma nevidela v ničom inom ako v dobrých rifliach a jednom z tmavomodrých, šedých či čiernych tričiek.

„Eeee … Martina, toto je teraz tvoj nový štýl?“, spýtal sa ma veľmi opatrne riaditeľ súkromnej školy, kam som chodievala upratovať. Bola sobota a ja som prišla popoludní upratovať, aby som mala menej práce v pondelok ráno.

„Prosím?“, nechápala som, kam miery, ale v odraze skla som zbadala nejakú čiernu postavu s velikánskou sukňou (bola kráááááásna! Midi dĺžka, vrstvená, zo šifónu, celkom ako mala Maková panenka, len v čiernej farbe) a s divnými príveskami na krku.

„Jáááj, ahaaa, nieeee, neboj“, smiala som sa nervózne. „Ja som len bola na Camdene, tak som sa doobliekala, aby som zapadla“, klamala som trochu urazená, že podľa neho vyzerám divne. Možno sa o tom aj zmienil kolegom, pretože o pár dní na to mi Mrs. Pierce nevtieravo ponúkla pár vkusných pastelových pletených tričiek, ktoré vraj kúpila neteri či komu a vybrala zlú veľkosť. Tie tričká boli skvelé. Pre dôchodkyňu alebo budúcu absolventku inšitútu pre učiteľky nedeľnej školy.

Takže už viete, prečo jedno z mojich indiánskych mien je „Kráľovná gýču“, skrátka nemám vkus. Ak sa mi aj niekedy náhodou podarí obliecť sa tak, aby farby plus mínus ladili a oblečenie zodpovedalo situácii, tak je to len vďaka kamarátke, ktorá mi kedysi dávno v obchode s oblečením strčila do ruky pár kúskov, ktoré tvoria základ mojej pracovnej uniformy. Viem, že z daného výberu môžem smelo kombinovať odvážne kombinácie šedého alebo čierneho svetra ku hnedej sukni. Občas si dokonca trúfnem aj na svetlučko modrý rolák. Jarné a jesenné výlety za prácou prekonávam v čiernych šatách a blúzke – päť dní, päť farieb.

Biznis móda

V záplave motivačných článkov o tom, čo raňajkujú, o koľkej vstávajú, koľko hodín spia a čo čítajú úspešní podnikatelia, sa nájdu aj oslavné ódy na ich jednoduchý šatník. Poniektorí autori aj radia obliekať sa ako Steve Jobs či Mark Zuckenberg stále do toho istého, pretože to, čo nosíte sa môže stať súčasťou vašej osobnej značky, šetrí to váš čas pri rozhodovaní sa a zvyšuje efektivitu, keďže neprestojíte pol dňa pred skriňou s otázkou čo na seba. Dôvod pritom môže byť oveľa prozaickejší. Aj im možno niekto raz vybral čo majú nosiť!

Tento rok ma zaskočilo módne faux pas nového typu. Konečne som si splnila sen a kúpila som sadenice čučoriedok a brusníc. Do domčeka pod lesom v Banskej Štiavnici som dorazila priamo z obchodného stretnutia vo Zvolene, takže v neutrálno elegantnom mundúre, ktorý nenadchne ale ani neurazí.

Čižmičky na podpätku sa mi zaborili do trávy a samotársky pôsobiaci muž mi s obavami otvoril bránku. Nenapadlo mi, že budem v mestskom oblečení pôsobiť až tak nedôveryhodne.

„Potrebujú kyslú pôdu. To je taká, kde rastie mach“, hovoril veľmi opatrne, asi tak, ako sa bavíme s nebezbečným bláznom a pozeral na mňa ako detektor lži, skúmajúci, či naozaj viem, čo chcem.

„Áno, presne takú pôdu máme v jednej časti pozemku, tam ich chcem zasadiť“, odpovedala som podľa možností rozhodne, netušiac, čo ma čaká.

„Toto je mach“, zahlásil dobrý muž v montérkach a nabral rukou za hrsť … no, za hrsť machu.

V tvári mal výraz, ktorý jasne hovoril, že môjmu prikývnutiu až tak celkom nedôveruje. Áno, potkýňala som sa smiešne po chodníčkoch v záhrade v tých čižmičkách, a áno, kabelka mi zavadzala pri výbere sadeníc, ale hádam nemusím dokazovať svoje záhradnícke kompetencie tým, že budem na takéto nákupy chodiť v zablatených topánkach zo záhrady. (Možno budem.)

Móda spoza plota

O dôležitosti správneho oblečenia, pravdaže, nepochybujem. Viem oceniť kvalitné tepláky a bundy s milión vreckami, do ktorých sa mi zmestí všetko; kvalitné hrubé ponožky a gumáky od miestneho Číňana sa nosia výborne. A tiež oceňujem záhradnícke rukavice rôznych typov, tých nie je nikdy dosť.

Keďže staré dobré Armani tričko sa už dávno odobralo do nebeskej skrine, tak ja napriek článku spred sto rokov ešte stále neinvestujem do garderóby ale ničím všetky tie tričká a košele roky odkladané „napodoma“. V lete máme my lektori uhorkovú sezónu, a tak nič nebráni tomu, aby som počas najväčších horúčav celé dni pobehovala po vinohrade a záhrade v kraťasoch a tielku – alebo v obľúbených dlhých šatách. Milujem dlhé šaty. Naozaj dlhé šaty po zem, v ktorých nemusím riešiť elegantú obuv a spôsob sedenia, v ktorých nevidno príšerné štípance od komárov. Šaty, v ktorých sa potkýňam na schodoch aj pri chôdzi do kopca.

Trapasom, pravdaže, nie je koniec. Nevyžiadanú pozornosť som vzbudila, keď som sa v dlhých šatách vybrala na výlet, o pobavenie som sa postarala nedávno, keď som pri pečení chleba vybehla z horúcej kuchyne na chvíľu pred chalupu.

„Vraj ti mám kúpiť zásteru“, povedal mi manžel pri večeri, keď sa vrátil z návštevy u susedov.

Akosi mi nedochádza význam slov.

„Aby si nabudúce pri pečení nebola celá od múky“, rozosmeje sa na plné hrdlo.

Podľa mňa bol problém skôr ten čierny rolák, čo som mala oblečený, než biela múka, ale nechám ich v tom. Možno mi predsa len manžel nakoniec tú zásteru kúpi, a popritom, samozrejme, čakám na to biele Armani tričko. Na tom múku zaručene vidieť nebude.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *