V čase môjho detstva bolo bežné, že zvyšky chleba a dosušovali na radiátoroch, aby sme ich aj s mäknúcimi jabĺčkami z času na čas odniesli v zime do krmelca v neďalekom lese. Do lesa sme chodievali radi a často. Hlavnou zábavou v zime bolo s hulákaním sa sánkovať v doline alebo sa šmýkať na zamrznutej kaluži. Domov sme sa vracali keď sa začínali rozžínať svetlá v meste, premrznutí, unavení, ledva sme vypili horúci čaj a spali sme ako drevo. V lete zase sme sa hrávali na Indiánov a pri hraní sme sa občerstvovali či už divo rastúcimi malinami alebo lístkami šťavela, my dievčatá sme si plietli venčeky z púpav a zbierali kytice margarét a zvončekov. Najväčším lákadlom bol kameňolom a rybník, kam sme chodievali napriek prísnemu zákazu a následnému výprasku, keď sa na to prišlo. Po lese som sa pohybovala s istotou a bez strachu, vedela som, kde je ohnisko, kde pitná voda a dokonca aj kde je sever a ako sa dostanem domov.
Príroda a divé zvieratá teda neboli pre mňa veľkou neznámou, nevnímala som ich ako nebezpečné. Rozdiel však je, či je šanca, že ich stretnete vecou náhody alebo vysokej pravdepodobnosti. Na vinici nás ako prvá navštívila líška. Prechádzala sa po našom pozemku a zľakla sa ona nás, teda môjho otca, ktorý s baterkou na čele sedel tam, kde aj králi chodievajú peši. Srnky a jelene sme obdivovali viac menej z diaľky pri cestách vláčikom, ktorý výstražne húkal, pretože napriek ich povestnej plachosti ja osobne srnky podozieram zo samovražedných úmyslov. Inak si neviem vysvetliť, prečo nám z vysokej trávy dve malé sŕnčatá vyskočili priamo pod kolesá auta tak, že sme ledva stihli zabrániť nešťastiu. Samovražedný pokus si na tom istom úseku o dva týždne zopakoval krásny pestrofarebný bažant, ktorých je v okolí požehnane. Prepelice, schovávajúce sa v húštine ma ľakajú vždy, keď nič netušiac prechádzam vinohradom a oni splašene vzlietnú.
Z vtáctva môžeme v priamom prenose obdivovať aj sýkorky, ďatle a sojky, ktoré sa z času na čas pokúšajú o okupovanie nášho balkóna. Teda, tak trochu za to môžem asi aj ja, pretože som v jednu zimu zavesila na zábradlie kŕmne gule zo semienok a loja, a pustilo sa do nich asi pätnásť sýkoriek. Bolo zábavné ich pozorovať, ako vynaliezavo sa vedia zavesiť, ako sa strkajú a ako im chutí.
Jedného dňa som sa strhla na silné buchnutie, akoby ktosi hodil do okna snehovú guľu, lenže jednak tu nikto okrem mňa nebol a po snehu nebolo ani stopy. Neveriacky som pozerala na pomerne veľkého operenca ležiaceho na zemi balkóna. Okamžite mi hlavou preblesklo, že ho musím zachrániť a už som aj otvárala balkón, keď mi prebleskla druhá myšlienka – má mimoriadne veľký a ostrý zobák a jeho pazúry by som tiež nechcela mať zaťaté v ruke. Zaťukala som na okno zvnútra, ale ani sa nepohol. “Dúfam, že nie je mŕtvy”, mrmlala som si a premýšľala som, čo sa asi tak robí s vtáčou mŕtvolou. Začala som hľadať nejakú handru, ktorou by som si obalila ruku. Našťastie všetky moje dilemy boli vyriešné, keď som sa vrátila s obalenými rukami a vták už sedel, hoci zobákom sa ešte opieral o zem. Po pár minútach sedel vzpriamene, o zem sa opieral chvostom. Potom nabehli sýkorky a on odletel na agát oproti. Bol to ďatel, ktorý napriek tomu, že má “extrémne tvrdú lebku, ktorá ho chráni pred nárazmi” havaroval.
Monumentálne sú aj havrany, ktoré z času na čas preletia občas tak blízko balóna, až im takmer môžem pozrieť do očí, keď si sadnú na neďaleký kábel elektrického vedenia. Vtedy si uvedomím naplno svoju nepripravenosť na akýkoľvek kontakt blízkeho druhu s prírodou a dúfam, že nenájdu žiadny dôvod zaútočiť. Najmenej sa bojím jastrabov, tie majestátne krúžia na vinohradom a chytajú myši, za čo som im vďačná.
Sojka, drzá škrekľúňka, vtrhla na balkón jedného letného dňa, práve keď som sa chystala vypiť si svoju rannú kávu.
“Pssst, nehýb sa veľmi, ale skús sa nakloniť, nech neuletí”, povedal mi potichu môj muž a ja som sa snažila podľa jeho inštrukcií vykrútiť hlavu tak, aby som videla, čo sedelo za múrom po mojej ľavej strane tak, aby som to nevyplašila.
“Nevidím to, vyfoť to”, zašpekala som naspäť.
O chvíľu mi podal mobil, na ktorom bol obrázok krásneho vtáčika.
“Jéj, to je sojka!”, potešila som sa.
Sojka bola stále odvážnejšia. Prechádzala sa okolo a po kvetináčoch s muškátmi, zo svietnika vytiahla čajovú sviečku a odpochodovala s korisťou hrdo na druhý koniec balkóna. Po chvíli ju prestala sviečka baviť, a začala vyťahovať a slamky na zavlažovanie kvetináčov.
“Aká je podarená! Ako sa hrá!” smiala som a fotila som si ju.
Keď rozhádzala zavlažovacie slamky, sojka sa pustila do mojej kávy, ktorú som si pripravila na balkón. Popri pití kávy veselo zhadzovala a strhávala všetko, čo nebolo priklincované. Búchala som na balkón, aby som ju vyplašila, ale nemalo to ani najmenší efekt. Poprosila som môjho muža, nech ju vyplaší on a ja som si šla urobiť novú kávu.
“Už je preč”, oznámil mi manžel a ja som si priniesla na balkón novú kávu. V druhej ruke som držala malý vankúš, ktorý som si chcela dať na kreslo a v tejto nanajvýš bezbrannej chvíli, keď som mala obe ruke plné, sa sojka vrátila. Bez pokory poletovala a poskakovala okolo mňa, ja som si tvár zakrývala vankúšom a volala na môjho muža.
“Veď ju odožeň vankúšom”, radil mi z izby.
“Nie, ja si ho nedám teraz z tváre dole!”
“Neboj sa a odožeň ju!”
“Nie, ty ma poď zachrániť. Alebo choď vonku a pusti dnu kocúra!”
Manželova vysoká postava zase urobila na sojku dojem, odletela z balkóna ledva sa postavil a ja som vyletela vypiť si kávu na priedomie. Na wikipédii som sa dočítala, že sojka je mimoriadne plachý vták.
O tom, že sa nekamarátim s myšami som sa už zmienila. Trochu lepšie znášam jašterice, hlavne sa mi páčia tie pekné zelené, tiež tie obyčajné šedé, ale starej hnedej obrovskej jašterice, ktorá nehybne ležala medzi drevom a celkom nečakane sa pohla, keď som z dreva brala tenké kúsky na podpaľ, tej som sa riadne zľakla. Zľakla som sa aj hada, ktorý sa nečakane objavil pri mojich nohách, keď som vstala z trávy, kde som sedela oddychujúc pri kosení.
“Čo sa stalo?”, pýtal sa manžel, ktorý zatiaľ prevzal kosačku.
“Je tu had!” kričala som celá splašená.
“Tak tam nestoj a poď sem kosiť”, poradil mi môj praktický muž.
Môj muž je na rozdiel odomňa flegmatik, hoci on tvrdí, že je sangvinik. To znamená, že má stabilne dobrú náladu, nerobí z komára somára, trpezlivo znáša moje nálady a vrtochy a nápady, ako napríklad ten, keď som ho prehovorila, nech ide so mnou nazbierať harmanček na čaj. Súhlasil pod podmienkou, že pôjdeme nie po ceste vedúcej popred vinohradmi, ale cestou necestou poza vinohrady. Súhlasila som, koniec koncov, cieľ bol jasný a bolo mi jedno, ako sa k nemu dostaneme.
Svoju chybu som veľmi oľutovala. V sandáloch, kraťasoch a tielku, vyzbrojená len malými záhradnými nožnicami a pláteným vrecúškom na bylinky som nasledovala svojho muža popri poli, smerom k lesíku.
“Vidíš, tento lesík prejdeme, a budeme na tej ceste, čo vedie ku Kalvárii a kde rastie ten tvoj harmanček.”
V duchu som sa modlila, nech nestúpim na žiadnu myš alebo hada a očami bez okuliarí som zaostrovala zrak, či sa na nás cez pole pšenice nevyrúti diviak. Do môjho muža vstúpil priekopnícky duch, ktorý mužov ženie za dobrodružstvom. Lesík bol húština, ktorá síce vyzerala nevinne, ale uprostred stromov a kriakov mi nebolo všetko jedno. Roztriasli sa mi nohy a ostala som stáť.
“Povedz mi kam ideme?”
“Zbierať harmanček predsa.”
“Ja tadiaľ nejdem!”
“Nebuď ako malá a poď!”
“Nie ja nejdem!”
“Nemám rád také prechádzky, keď sa vraciame z pol cesty, presne ako sme nedošli na Sliezky dom, keď sme kvôli tebe zablúdili cestou na studenovodské vodopády, lebo vraj začínala búrka!”
My sa síce hádame veľmi, veľmi výnimočne, ale zato si vieme vybrať skvelé miesto a čas.
“Keď chceš, vráť sa domov, ja to prejdem a prídem”, povedal mi môj muž, načisto zmámený volaním divočiny.
“Ty by si ma nechal ísť samotnú domov? Cez tento les? V sandáloch? Bez mobilu? To nemyslíš vážne! Uvedomuješ si, že v tomto období dive svine vyvádzajú mladé a práve sa blíži podvečer, to je čas, kedy vyliezajú z húštin?”
“Nedramatizuj a poď, nech sa pohneme.”
“Preboha, veď my nemáme ani len nôž so sebou! Preberám velenie! Ideme domov!” oznámila som v zúfalstve a vybrala som sa smerom von z lesíka. Srdce mi ohlušujúco búchalo, presne ako sa to píše v románoch a namiesto potu zo mňa tiekol čistý adrenalín. Očami som jastrila ako stará Indiánka a náročky nahlas – aby som odplašila dive svine číhajúce v húštine – som sa rozprávala s manželom.
“Divé svine teraz, keď vyvádzajú mladé sú mimoriadne nebezpečné. Vieš čoho je schopná diva sviňa keď sa cíti ohrozená?”
“Nie, ale ani ty nevieš, čoho som schopný ja, keby išlo záchranu tvojho života”, rytiersky prehlásil môj muž a ja som sa hnevala, že sme si nevzali mobily a nemôžem si vygúgliť fakty o nebezpečnosti diviakov.
Naveľa sme sa dostali domov, živí, zdraví, doškriabaní a doštípaní od komárov. Skĺzli sme dole kopcom hneď na našu lúčku pod marhuľou a môj muž sa začal smiať.
“Piroška!”
“Čo?”
“Preberám velenie!”, parodoval ma pobehujúc po lúčke a ja som sa zase raz musela smiať namiesto toho, aby som sa ako sa hnevala a trucovala.
“Si červená ako Červená karkulka, teda si Piroska, tak sa to povie po maďarsky”, smial sa môj muž a ja som sa naučila nové slovíčko z toho ťažkého jazyka.
