Koľko stojí život za vlastným plotom

Čas čítania: 6 min.

Koľko peňazí nás stál prvý rok si už nepamätám, ale nákupov sme spravili dosť veľa. Medzi prvé výrazne drahšie položky sa zaradil krovinorez, bez ktorého by sme boli stratení. Tráva a burina rastie v prírode takým tempom, že každý dážď znamená nové kosenie alebo nepriechodný pozemok. Prvýkrát v živote som tiež videla, že žihľava v človekom nerušenom stave dokáže dorásť do výšky, ktorá presahuje moju hlavu.

Ak sme chceli napredovať so zveľaďovacími prácami, potrebovali sme v prvom rade jednoduchší prístup k vode, aký ponúkala ručná pumpa, ktorá bola nielen ťažká a nepraktická na obsluhu, ale hlavne bola ďaleko od každého miesta, kde sa dalo variť a umývať. Miestny majster s partiou chlapov dali koncom jednej zimy do poriadku vodáreň a nasadili elektrické čerpadlo a môj šikovný muž vysekal do obitých stien a dlážky žľaby na vedenie potrubí na poschodí tam, kde sme si určili že bude kúpeľňa.

Investovali sme nielen do kúpy rôzneho náradia, ale aj potrubí, umývadla, sprchy, vodovodných batérií, bojleru na ohrev vody a WC misy. Tešila som sa na trochu komfortu, ale nebol mi ešte súdený, pretože nasadenie sanity zase raz nebolo tak rýchle ako som si predstavovala ja, teda kúpime – dovezieme – namontujeme; ešte asi rok zavadzalo vo vodárni, v pivnici a všade, kam sme ho presúvali podľa potreby za výdatného hromženia môjho muža, prečo kupujeme dopredu veci, ktoré ešte nepotrebujeme.  Odmietol totiž namontovať sanitu na neopracované steny a odmietol zapucovať steny, kým nie sú nové okná a stropy.  Až koncom druhého leta sme sa dočkali nových okien a slávnostne sme nasadili na stenu bojler.

K bojleru boli pribalené hmoždinky, ktoré ho udržali na stene necelý týždeň a pri prvej búrke spadol. Ďakovali sme všetkým svätým, že ešte nebol napojený na potrubie a nezničila sa stena, ktorá bola stále obitá na tehlu, a ešte viac sme ďakovali za suseda, ktorý má vždy všetko a tentokrát mal dve obrovské tyče, na ktoré sme po prevŕtaní steny mohli bojler bezpečne zavesiť, plus ochotu pomôcť napriek pokročilej večernej hodine. O tom, že na chalupu sme chceli pôvodne chodiť relaxovať sme už ani nežartovali.

Cena práce – nevyčísliteľná

Druhú jar na chalupe sme strávili kopaním jamy na odpad. Môj muž kopal, a ja s kamarátkou, ktorá nás prišla navštíviť sme sa striedali pri vození zeminy po nerovnej úzkej ceste do zadnej časti vinohradu. Ku ďalším prácam na zveľadení vnútrajšku sme sa dostali oveľa neskôr, ako som tušila. Pre istotu som však medzičasom kúpila kachličky, a tak nám okrem už zavadzajúcich vecí ešte niekoľko mesiacov zavadzali ďalšie ťažké krabice, okolo ktorých sme museli chodiť opatrne, aby sme ich nezničili.

Pribúdali aj nástroje a náradie, ktoré bolo lacnejšie kúpiť, než si požičiavať v požičovni. Na jeseň sme kúpili pec na drevo, pretože som bola rozhodnutá, že najbližšie Vianoce už strávime na chalupe pri útulnom ohníku s vínkom v pohári, nech sa deje, čo sa deje.

Prší, prší, len sa leje …

Jeseň bola mimoriadne daždivá a prudké lejaky spolu s vetriskami vyvrátili obrovský orech, ktorý padol priamo do vinohradu, našťastie siahal tesne ku viniču a nepoškodil ho. Tešila som sa aspoň z teplej vody, ktorá už vytekala z hadice budúceho vodovodného kohútika do lavóra. Nikdy som vodou extrémne neplytvala, ale rýchlosť, akou sa lavór plnil pri najbežnejších úkonoch ma naučila, ako sa dá vodou skutočne šetriť. Názorná ukážka toho, ako rýchlo odtekajú litre vody ma presvedčili o tom, že  možnosti zdravej recyklácie vodných zdrojov v meste sú utópiou.

Týždeň predtým, než nám priviezli pec bola taká silná prietrž mračien, že záplava strhla kus cesty, ktorou sa prechádza ku nášmu pozemku. V deň, keď pec priviezli, tak sa kuriér strafil do krátkeho, ale intenzívneho lejaku. Na mieste pred týždňom strhnutej cesty bolo menšie jazero a ja nikdy nezabudnem na pohľad, keď sa obrovský kamión otáčal v podstate na hlavnej ceste a potom cúval asi pol kilometra k nám, teda ku tomu jazeru. Čakala som, že kuriér ma zabije, utopí a dupne na plyn a už nikto nikdy sa nedozvie, čo sa stalo; v lepšom prípade, že sa otočí smerom ku centrále, dupne na plyn a zastaví sa až doma.

Mali sme šťastie, že v tom lejaku sme stretli kamaráta, ktorý pri ceste práve hľadal stratené kľúče. Spolu s mojim mužom kamionistu bezpečne odnavigovali a cez jazero natiahli drevenú latu, ktorá poslúžila ako improvizovaný mostík pre peších. Pec sa podarilo vybrať z úložného priestoru a všetci traja chlapi ju spoločnými silami vyvliekli ku chalupe. Do fúrika sa totiž nezmestila a keďže cestu tvorí peknučký trávniček, nedala sa použiť žiadna technika na iných kolieskach. A my sme mali v chalupe ďalší predmet na zavadzanie.

Nevítaní hostia

Večer sme objavili v obývačke myš. Vlastne myši. Štyri. Začala sa naháňačka, ktorá skončila tým, že sme na balkón vyvliekli všetok nábytok, ktorý sa tam zmestil. Do azylu na balkóne som sa premiestnila aj ja, keď ma dovnútra rázne zavolal môj muž a prikázal mi držať gauč, kým on chytí myš. Držala som teda gauč, ale myš sa schovala. Po chvíľke nesmelo vykukla, prebehla a ja som zvýskla. “Preboha nekrič, veď si ju zase vyplašila!”, zakričal na mňa môj muž a ja som odmietla ďalej držať gauč v izbe, kde je myš a on na mňa kričí. Pretože, ak sa niekto bojí, som to ja a mal by na to brať ohľad. Ako humanista myši nezabil ale vyniesol ich vonku za plot ku potoku, nech si poradia ako vedia.

Všetko sme vyčistili, vydezinfikovali a rozhryzené veci vyhodili. Dvere na skriniach sme utesnili a potraviny zlikvidovali. O dva týždne som šla na chalupu sama v predstihu už popoludní, môj muž mal prísť večer okolo pol ôsmej. Ja som sa okolo štvrtej išla prezliecť do teplákov s plánom ísť zbierať orechy, kým je vidno. Prvá hrôza nastala, keď jedna myš vypadla z teplákov, ktoré som si obliekala. Zvrieskla som tak, že myš v panike narazila do steny a prestala sa hýbať. Utiekla som z izby, zamkla som ju a roztrasená som ostala v obývačke. Uprostred izby sa objavila ďalšia myš. Zase som si precvičila hlasivky a vyletela som na balkón. Zistila som, že kým rozprávam, je myš schovaná, ale keď som ticho, tak vylezie a zákerne na mňa pozerá.

Najbližších pár hodín som strávila na balkóne na stoličke a telefonovala s rôznymi kamarátkami, aby som myš udržala z dohľadu. Keď už mi tam bolo dlho a začínala mi byť aj zima, zavolala som kamarátovi z mesta, že potrebujem pomoc. Ospravedlnil sa, že už vypil pivo a nemôže teda prísť a pýtal sa, čo sa deje. Keď som mu vysvetlila svoju situáciu, povzdychol si, že škoda, rád by prišiel, že to by bola super fotka na facebook ako tam stojím na tej stoličke na balkóne kvôli myši. Keď konečne prišiel môj muž, tak mi mierne vynadal, že prečo som už tie myši nechytila a pustil sa do práce.

Bol to ťažký rok, daždivý, neúrodný, plný driny a myší. Ale boli sme zase o par krokov bližšie ku cieľu. V chalúpke sa síce ešte nedalo bývať v zime a Vianoce sme strávili tradične vo Vrbove, ale bola nádej, že raz áno. Pred zimou sme tentokrát nakládli pasce na myši, pozatvárali, zamkli a odišli do mesta čakať na novú jar.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *