Vraj koláčov sa človek rýchlo preje, ale chleba nikdy, hlásal nadpis na plágate jednej z prvých súkromných pekárni v našom malom mestečku, kde som vyrastala. Nedokázala som prejsť okolo jej dverí bez toho, aby som sa nepodieľala na oslave čerstvého pečiva kúpou aspoň jedného rožku.
Pekáreň už dávno neexistuje, rovnako ako neexistujú na polovice a štrťky nakrájané chleby poukladané v úhľadnom rade na polici vzadu v potravinách. Vedľa nich ležali narezané kúsky papiera, ktorým sme to pečivo chytali a omaciavali či je čerstvé. O poličku ďalej boli zavesené veľké nožnice s plochou naberačkou na konci, ktorými sme si naberali lekvárové buchty, žemle, rožky a iné dobroty. A nákup, vrátane čerstvo zomletej zrnkovej kávy sme odnášali domov v látkovej taške alebo sieťke ako nejakí hipsteri dvadsiatehoprvého storočia.
Kým som nežila v Londýne ani vo sne mi nenapadlo, že chlieb môže vyzerať a chutiť inak ako u nás doma. Hranatý, natenko nakrájaný chlieb z plastového vrecka sa pred premenou na toasty nedal jesť.
Prvý pokus o domáci chlieb Spoza plota
Po presťahovaní do domčeka vo vinici sme sa nevedeli dojesť mäkučkého maďarského zemiakového chleba, ktorý sme kupovali v obchode. Aj tak som však stále nosila v hlave predstavu vlastného, doma upečeného chleba.
Spolupráca s pieckou, nevinne sa tváriacim šporhelom starých materí, začala pomerne konfliktne. Upravili sme komín podľa jej priania a postarali sme sa o prísun kvalitne presušeného dreva, aby nedymila. Na prvé pečenie chleba som sa odhodlala až po roku.
Príležitosť prišla, keď nás na pár dní navštívila moja sestra a priviezla ako darček hlinenú misu na pečenie chleba. Rímsky hrniec. Na jeho boku sa skvel úspech sľubujúci nadpis “Dobrý chlieb”. Dohľadala som recepty na pečenie chleba v rímskom hrnci a tešila sa na chrumkavé, do zlatista rovnomerne prepečené skvosty, aké som videla na obrázkoch na internete.
Prvý problém nastal, keď som sa v návode na použitie hrnca dočítala, že nádobu by som nemala položiť na zdroj tepla, pri pečení by nádoba mala byť na mriežke, neznáša teplotné šoky a nemala by som ju dávať do rozpálenej pece. Takže vlastne, že nemám robiť presne to, čo som mala v pláne urobiť.
Pečieme. Pečieme?
Zakúrili sme v peci a pustili sme sa do prípravy cesta podľa prvého receptu. Do hrnca sme nasypali pol kila múky, do stredu múky sme urobili jamku, do nej sme nalámali droždie, a to sme zaliali vlažnou vodou. Vzniknutý kvások sme zamiesili s múkou a hrniec sme vložili na mriežku do pece, ktorá teda nebola rozpálená, aby sa nezničil. Návod sme teda ako tak dodržali, chlieb sa podľa všetkého piekol a my sme zatiaľ v pivnici pri krbe ochutnávali náš vynikajúci trnkový likér.
Výsledok nebol zlý. Len nemal spodnú kôrku.
Chlieb sme vybrali a utešovali sme sa, že na prvý pokus to až tak zlé nie je. Odhodlane som vychladnutý hrniec umyla a pripravili sme druhú dávku cesta.
Druhý pokus
Povzbudené trnkovým likérom a faktom, že hrniec prežil prvé pečenie, v druhom kole sme zavrhli použitie mriežky, pretože sme si mysleli, že sa nevytvorila preto, lebo sa hrniec nedotýkal zdroja tepla. Tiež sme sa rozhodli chlieb najprv nechať vykysnúť klasicky mimo pece a pri pečení ho zakryť tak, ako to odporúčal iný recept, ktorý sme našli medzičasom. Vraj ho stačí odkryť na posledných dvadsať minút, aby sa vytvorila vrchná kôrka.
Takže zase múka, droždie, pár zrniek cukru, voda, soľ, zamiesiť – vykysnúť! a šup – chlieb do pece, my ku krbu a trnkovému likéru.
V príhodnom čase som vybehla do kuchne priložiť drevo a skontrolovať ako sa má náš budúci chrumkavý do zlatista vypečený chlebík. Nadvihla som pokrievku, on sa jej pevne chytil a – ostal bez kôrky. Tentokrát hornej. Dopiekli sme ho za výdatného nadávania na Rimanov a ich odporných hrncov.
Samé otázniky
“A piekli vôbec Rimania chlieb?!”, pýtali sme sa rozhorčene. “A ak áno, naozaj ho piekli v hrncoch?” otázka stíhala otázku. Google dal za pravdu Rimanom, respektíve chudákom Pompejčanom, ktorí svetu zanechali množstvo archeologických nálezov, vrátane seba samých.
Jeden chlapík aj rekonštruoval pečenie ich chleba. Nepiekli ho v hrnci! Toto nás mali učiť na dejepise!
Náš hrniec dostal zabrať. Chlieb síce rozvoniaval kráľovsky, avšak dostať ho z hrnca bolo nemožné. Po sérii márnych pokusov sme pristúpili ku hrubej sile a z hrnca sme ho v podstate vydlabali. Od toho dňa som len čakala na príležitosť, kedy budem mať pár súvislých hodín času, aby som vykonala tretí, posledný pokus upiecť chlieb v rímskom hrnci.
Keď ten deň nastal, kúpila som nové balenie múky, odhodlane som ju zamiesila s droždím a vodou a nechala podkysnúť. Glazúra – neglazúra, rozhodla som sa pre staré dobré osvedčené postupy, ako napríklad pred pečením namastiť a vysypať múkou nádobu na pečenie. Do takto pripraveného hrnca som preložila mäkučké cesto, nechala ho chvíľku podkysnúť a potom som ho vložila do poriadne rozpálenej pece.
Po hodine som z pece vybrala voňavý peceň s váhou dobre cez kilo. S kôrkou. Teda kôrkami! A dierkami v pružnom ceste. Narodil sa prvý chieb Spoza plota.
Toho krásavca som si vyfotila. Pozerám na fotku po šiestich rokoch. Vidím bledý placatý chlebík s tenkými kôrkami. Vyzerá nedopečene a jeho tvar tiež nie je bohvieako atraktívny. Ešte som netušila, že už o pol roka založím kvások a naučím sa piecť naozaj dobrý a krásny chlieb.
Novinky Spoza plota
Chcete viac takýchto článkov alebo receptov? Stačí sa prihlásiť na odber Noviniek a budete dostávať pravidelné sezónne recepty e-mailom! V novinkách nájdete recepty zo sezónnych surovín, gurmánske tipy na víno, a súhrny aktuálne publikovaných článkov na blogu Spoza plota. Jednoducho vám nič neutečie.
