Prvá zima spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Príchodu zimy predchádzalo jesenné vinobranie. Starosvetsky ručne sme pozbierali strapce hrozna, ktoré sme ručne pomleli a vylisovali. Chuť čerstvého muštu bola neopísateľná a môj muž chránil vylisovanú šťavu nielen pred osami, ale aj predomnou. Na konci dňa bolo budúce víno v demižónoch, uskladnené v pivnici, ktorá po rokoch zase raz začala slúžiť svojmu pôvodnému účelu, a my sme sa pobrali domov do mesta.

Medzičasom bol stanovený termín ukončenia prevádzky v zamestnaní môjho manžela. Experimentálne som vyvesila inzerát, že predám byt a život išiel ďalej po starom. Nie však veľmi dlho, prvý záujemca na seba nenechal čakať ani dva dni. Keďže sme sa dohodli na cene aj platbe, spustil sa kolotoč aktivít, ktoré mi riadne narušili už beztak hektické obdobie; jeseň je pre nás lektorov veľmi rušná a ja som lietala zo školenia na školenie.

Keď konečne prebehli všetky formality s bankou, právnikmi a notármi, dostala som od banky najkrajší list v živote: moja hypotéka sa stala minulosťou s nulovým zostatkom. Dlho som sa však rozplývať nad svojim šťastím nemohla, čakala ma nepríjemná úloha zbaliť všetky naše veci, nájsť sťahovaciu firmu a presunúť všetky naše pozemské statky 200 kilometrov ďaleko.

Každý, kto sa niekedy sťahoval určite potvrdí, že je priam neuveriteľné, koľko nepotrebných a nepoužívaných vecí sa v domácnosti objaví pri sťahovaní. Najmenej starostí bolo s knihami, tých bolo síce najviac, ale aspoň bolo jasné, že sú to knihy a stačí ich ukladať do krabíc bez rozmýšľania, čo s nimi. Najhoršie zo všetkého bolo balenie kuchyne. Keď som po troch dňoch objavila v polici zabudnutú ešte jednu kávovu súpravu, mala som sto chutí ju hodiť rovno do koša, ale premoha som sa a všetky tie moka šáločky a tanieriky som so zaťatými zubami zabalila do novinového papiera a prihodila do krabice, kde ešte bolo miesto.

Odpútať som sa nevedela ani od mojich obrazov, ktoré dodnes ležia kdesi v pivnici; od krabíc plných hobby potrieb ako farebný papier, fixky, štetce, farby, žehlička na enkaustiku a iné užitočnosti. Dekoratívne drobnosti som nafotila rozhodnutá predať ich v bazári, ale tak sa mi na tých fotkách páčili, že nám zavadzajú dodnes.

Pri balení oblečenia som úspešne vyhodila asi dve alebo tri vrecia roky nenosených kusov, topánky, ktoré už roky čakali na opravu, záclony, závesy a koberce tiež poputovali do zberu. Ešte horšie to bolo s nábytkom, keďže na chalupe sme už mali dva rozťahovacie gauče a stoly, a teraz k ním mali pridať ďalšie tri sedačky a stolíky. Ono sa to nejak utrasie, utešovali sme sa.

Sťahovacie auto bolo plné od hora dole a mládenec, ktorý bol šéfom sťahovacej firmy hulákal od rána do večera počas celej sťahovky tak, že som na konci dňa bola zrelá na panáka. Keď celá tá nepríjemná epizóda skončila, ani som si neskontrolovala čo vlastne urobili a čo nie a až po niekoľkých dňoch som zistila, že odborníci na sťahovanie uložili krabice s knihami na krabice s porcelánom, ktorý prežil len zázrakom.

Od uverejnenia inzerátu do dňa, keď som zúfalá stála v zapratanej chalupe ubehol mesiac. V pokluse popri práci som vybaľovala, hľadala kde je čo a zariaďovala náš nový domov. Neskorá jeseň bola našťastie teplá, ale v novembri som už začala používať našu piecku. Nikdy som v peci nekúrila, takže som si užívala nový rytmus dňa. Rozkúriť pec, uvariť si raňaky, kávu, nakŕmiť kocúra, ktorý sa k nám zatúlal a o deviatej sa pustiť do práce.

Všetko by bolo v poriadku, keby pec kúrila tak, ako mala (a keby som ja vedela ako v nej správne kúriť). Náš murár vyhodnotil odborným okom situáciu a preveril celý system komínov a kvalitu dreva. Pri čistení komína sme zistili, že zanesený síce nie je, ale je príliš krátky a úzky. A tak sme zase raz nakúpili tehly, ktoré som ručne prekladala cez pracovné prestávky z dvora, kde ich vyložili na terasu a z terasy ku stene a od steny na strechu, dohromady teda tri prekládky stotridsiatich tehál, každá s váhou tri kilá.

Piecka konečne hriala bez toho, aby bola kuchyňa plná dymu. Jedna vec bola mať teplo, čosi iné však bolo varenie, ktoré trvalo trikrát tak dlho ako na elektrickom sporáku či na plyne. Na druhej strane, ešte nikdy som nejedla tak skvelé pečené mäso ako to, ktoré po pomalom pečení ostávalo krásne šťavanaté.

Bohvieakou tpezlivosťou však obdarená nie som, a raz sa mi to skutočne nevyplatilo. Vyškvarila som kačaciu masť a zo škvariek som sa rozhodla upiecť pagáče. Kým cesto kyslo, môj muž robil nejakú elektroinštaláciu a ja som pracovala za počítačom. Po hodine som nakysnuté úhľadné štvorčeky naukladané na plechu vložila do pece a zase som odbehla robiť svoje. To som ešte nevedela – alebo nenapadlo mi – že teplota v peci bude odlišná podľa toho, kde plech položím. Asi po hodine ma prestalo baviť ako to pečenie ide pomaly a rozhodla som sa trochu pomôcť ohňu horieť.

Z pece vyšla rana ako z dela, vyšľahol oheň a ja som sa ocitla v druhej izbe. Pár sekúnd mi nedochádzalo čo sa stalo, ale smrad z horiacich vlasov ma vrátil do reality. Niekoľko ďalších hodín som presedela roztrasená na balkóne, kde som si mokrým uterákom chladila tvár. Do zrkadla som sa odvážila pozrieť až po týždni, keď som vstala z postele.

“Táto príhoda ma vnútorne veľmi poznačila a zmenila”, povedala som svojmu mužovi po niekoľkých týždňoch, ktoré som okrem liečenia strávila aj dôkladnou sebareflexiou.

“Navonok tiež”, odpovedal mi pohotovo a ja som sa musela rozosmiať.

Harmančekové obklady a mastička z lekárne urobili svoje a po mesiaci som už mohla zase chodiť medzi ľudí. Našťastie to bol už december a červené líca a nos neboli v zime nikomu nápadné. S pieckou som od tej doby zaobchádzala s rešpektom a potom, ako sme sa nanovo skamarátili som v nej nasušila jablčné šupky a šípky na čaj a napiekla rôzne sušienky, orechové koláče, orechy v mede a iné dobroty.

Hoci sme sa tešili na naše prvé Vianoce na chalúpke, ako však každý rok, ani teraz sme neodolali vábeniu termálnej vody na našom obľúbenom kúpalisku. Potrebovali sme si oddýchnuť po roku plnom zmien a naviac, tradícia je tradícia. Vianoce bez Vrbova by neboli kompletné. Na poslednú chvíľu sme si zarezervovali ubytovanie v penzióne priamo vo Vrbove, zabalili darčeky a naše prvé zaváraniny pre rodinu a vyrazili sme na cestu na severné Slovensko.

Zažili sme pravé goralské Vianoce so skvelými hostiteľmi. Nikdy nezabudnem na predvianočný večierok, plný hudby, tanca a samozrejme aj pijatiky, spevu a rozhovorov takmer do rána; na jazdu kočom ťahaného krásnou bielou kobylou Zuzou a na čarovnú atmosféru štefanskej vysviacky príbytku miestnym kňazom. Dodnes nás baví aj spomienka na to, ako sme v decembri obedovali v kolibe na kúpalisku oblečení v plavkách a v reštaurácii hrala “Tichá noc” a iné vianočné piesne.

Prejedení, pribratí, napakovaní jedlom a koláčmi sme sa vrátili domov na juh. Privítalo nás blato a hmla a my sme sa uvelebili s krabicou koláčov, ktoré sme jedli od rána do večera, pred telku, kde sme si púšťali staré filmy a rozprávky. Keď skončil kolotoč návštev, pomaličky sme začali písať novú kapitolu nášho života. Vinohradnícky rok práve začal a vinič čakal na zimné strihanie.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *