Na začiatku jari, keď som zo skrine vytiahla zase po roku sukne a sandále, tak som sa v jednom kuse oháňala a čapala si po nohách. Mala som stále nepríjemný pocit, že po mne niečo lezie. Cítila som sa ako tá pani v poviedke od Irvinga Yaloma, ktorá sa liečila na psychiatrickej klinke okrem iného preto, že mala utkvelú predstavu, že jej po nohách lezie hmyz.
Postupne som si však na štekliacu trávu zvykla a prestala som sa oháňať, ba vďaka horúčavam som tento rok ani nebola doštípaná od komárov tak ako po minulé roky. Dospela som k názoru, že som sa plne aklimatizovala na život v prírode.
„Človek je súčasťou prírody“, hovorila som si zasnene, hľadiac na nádherné motýle poletujúce z kvetu na kvet.
V jeden piatkový večer sme sa po dlhej dobe usadili pri kotlíku a varili sme slivkové čatní. Nie je nič lepšie, ako zásoby chutných domácich zaváranín pripravených na ohni. “To je život!”, hovorila som si v duchu, natešená z predstavy práve sa začínajúcej dovolenky.
Čochvíľa nás romanticky obkolesila tma a jediným svetlým bodom bolo svetlo visiace na stĺpe neďaleko kotlíka. V tme stále intenzívnejšie vystupovali rôzne zvuky.
„Čo je to?“
„Auto.“
„A toto?“
„Tiež auto.“
„Určite? Znie to inak!“
„Ide rýchlejšie.“
Tmu preťalo ostré štekanie psov.
„Sú dúfam doma, tie psy.“
„Podľa mňa nie.“
„Nesranduj!“
„Fakt, znie to, akoby boli na ceste, ku nám.“
„Ach nie! Ja sa bojím!“
Oči som vytriešťala do čiernočiernej tmy, či sa v nej nezablysnú zlovestné tesáky a v duchu som odhadovala, či by som stihla dobehnúť do bezpečia pivnice v prípade, ak by sa objavili na dohľad. Teda, tak na tri metre odomňa.
Divila som sa aj, ako málo rizík som si uvedomovala pred troma rokmi, keď sme s naivnou dôverou chodievali s mojim mužom po nociach od priateľov z grilovačky alebo keď sme do noci sedávali vonku nestarajúc sa o divé zvery v okolí. A aké by boli naše šance na prežitie, keby sa z tmy vynorili zločinci s nekalými úmyslami?
Začalo mi zvierať hrdlo od strachu, a tak som sústredene nasmerovala pozornosť na miešanie čatní. Po chvíli som sa upokojila, pokoj však nemal dlhé trvanie.
„A toto čo je za zvuk?“
„Vietor.“
„Znie to desivo. Neprevráti sa kotlík?“
„Nebuď pipi.“
Poslednú hodinu varenia fujdalo ako na mori, v prítmí som sledovala vetvy agátu v blízkosti elektrického kábla. Odhadovala som, ktoré zahojdanie bude to posledné a kalkulovala, kam by kábel dopadol, ak by sa náhodou pretrhol. Pred polnocou sa ku vetrisku pridal dážď. Našťastie bol mierny, nie tak prudký, ako to v toto ročné obdobie býva zvykom. Naplnili sme čatní do pohárov, otočila som ich hore dnom, dôkladne zakryla na noc a usadila som sa v pivnici s pocitom dobre vykonanej práce.
„Jaj, dačo ma šteklí,“ vstávala som mrzuto po chvíľke z kresla.
„Asi ti pod šaty vletel sršeň,“ povedal môj muž, ktorého zmysel pre humor sa vyznačuje suchosťou, akú by mu mohol závidieť aj rodený Angličan. Mala som oblečené moje obľúbené dlhé šaty, tie, o ktoré sa dá potknúť aj na rovnej ceste.
„No isto, aha, tráva to je,“ ukázala som na suchú trávu s bodlinkami v šiške navrchu. „Nechápem, ako jedno steblo trávy môže tak štípať,“ opatrne som ju odlepila zo šiat a pošúchala som si bolestivé miesto.
„Hovorím ti, že tam bude sršeň alebo dačo iné, nepočuješ bzučanie?“
Stíchla som a započúvala som sa. Srdce mi pri predstave, že nežartuje, búchalo tak, že sa mi zatmelo pred očami. Opatrne som odtiahla výstrih šiat a nakukla zhora, do voľného priestoru.
Bol tam.
Nerozmýšľajúc, v sekunde som s výkrikom šaty jednou rukou vyhrnula, druhou trhla. Látka zapraskala a sršeň vyletel do tmy a ja som vo svetle pivnice ostala stáť ako nemravná tanečnica po extravagantnej koncovke v medzivojnovom varieté. Holá a v každej ruke kus šiat.
„Roztrhala si si šaty,“ konštatoval manžel.
Bolesť v nohe sa začala stupňovať a celá som sa roztriasla od strachu. Rýchlo som si na ranu šplechla ocot, ktorý ostal, našťastie, na stole pred pivnicou. Doma som si ešte dala pre istotu antihistamínovú tabletku, pretože som si nebola istá, či mám sucho v ústach z emočného šoku alebo sa spúšťa nejaká nemilá reakcia. Nebolo mi všetko jedno pri predstave, že lekárska pohotovosť je od nás 40 km ďaleko. S hlavou plnou katastrofických scénarov som o chvíľu zaspala.
„Bolo to sexi, keď si na sebe roztrhla tie šaty ako Amazonka,“ zhodnotil ráno môj výkon manžel.
Demonštratívne stonajúc pri každom kroku som odkrivkala urobiť rannú kávu, ale viac empatie som sa nedočkala. Kým sme pili kávu, zisťovala som, či nezomriem na následky nočného dobrodružstva:
„Povera hovorí, že sršne bývajú veľmi agresívne. Sršne sú mierumilovné no mali by sme si od nich udržiavať určitý odstup, aspoň pol metra. Nebezpečné môžu byť v blízkosti svojich hniezd, ktoré si budú brániť.“
Myslím, že najlepšie bude, ak zmením dlhé voľné šaty za krátke sukne, sandále za pevné gumáky, okuliare tiež vyberiem z kabelky a dám si ich na nos, nech aspoň vidím čo ma ide zožrať.
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
