Upratovanie spoza plota

Čas čítania: 4 min.

V ktorejsi knihe o živote našich predkov som čítala, že v minulosti nezamykali na vidieku dvere. Ktokoľvek mohol kedykoľvek prísť, zvyčajne stačilo zaklopať a otvoriť si. Aj vy sa teraz obzeráte okolo seba a hovoríte si chvalabohu, že dnes sa návštevy dohovárajú dopredu? Ja áno! Jednou z mojich súčasných ambícií je mať dom pripravený prijať návštevu od pol piatej rána kedykoľvek v priebehu dňa až do večere, keď rodina zasadne ku stolu. Tak, ako to zvládali naši predkovia.

Napriek tomu, že dnes máme množstvo vysoko efektívnych čistiacich prostriekov, tekuté piesky, spreje, leštičky na sklo, savo, jar, odmasťovače, extra savé handričky a špongie; máme digitálne, elektrické a elektronické vysávače s miliónom nástavcov, práčky, umývačky, sušičky; napriek tomu, že v kuchni nám pomáhajú odšťavovače, mixéry, pekárne chleba a kuchynské roboty – udržať poriadok je riadna výzva. A to hovorím so všetkou nechuťou, ktorú voči tomuto slovu cítim.

Aj v našej domácnosti platí, že urobiť poriadok je pomerne jednoduché, omnoho náročnejšie je udržať ho. Na rozdiel od našich predkov síce máme množstvo spomínaných prístrojov a prostriedkov, chýba nám však ten najdôležitejší z nich. Čas.

Manžel je zamestnaný lokálne, ja cestujem kam treba. Popri zamestnaní úchytkom utierame prach, umývame riady, perieme a zametáme, vytierame dlážky. Keď idem variť, kuchyňa musí byť čistá, rovnako ako keď idem písať článok alebo pripravujem nový workshop či školenie. Takže upratám a teším sa na prácu samotnú. Pracujem a upratám po práci. A potom z ničoho nič je všade zase neporiadok! Vypraté veci potrebujú nájsť zase svoje miesto v skrini, nové hromady sa kopia v koši na prádlo. Z rohov sa posmieva prach a keď sme pritom, aj kachličky zase majú mydlové pehy. O prachu na nábytku ani nehovorím, ani utieranie prachu dvakrát denne by neudržalo police „dust – free“ dlhšie ako pár hodín.

Poriadne upratovanie je práca na plný úväzok. Viem si predstaviť, že by som deň po dni strávila dve – tri hodiny upratovaním jednej izby denne. V pondelok by som začala pracovňou, ktorú by som vyvetrala, preprala by som záclonu a umyla okno. Utrela by som prach z políc aj z kníh, vymietla rohy a naleštila nábytok. Potom by som navarila obed a upratala kuchyňu. Potom by som mohla ísť na záhradu.  V utorok by som mohla podobne upratať spálňu, v stredu kúpeľňu a vo štvrtok kuchyňu. V piatok by som mohla prať a v sobotu upratovať skrine. Pri tomto spôsobe vedenia domácnosti by som mala ešte čas aj na účtovníctvo a administratívu spojenú s chodom domácnosti a nákupy.

Realita je, pravdaže, celkom iná. Som rada, ak popri práci a cestovaní stíham prehadzovať kopu oblečenia čakajúceho na uloženie do skrine. Pozametať. Utrieť najviditeľnejší prach. Naložiť umývačku riadu alebo práčku. Snaha udržať kuchyňu čistú v zime, keď do nej nosíme drevo a vynášame popol je veľmi podobná úsiliu Sizyfa, ale robíme čo môžeme. Niekedy mám pocit, že stačí otvoriť balkón a všetok prach, peľ, semienka a z okolia si povedia „aha, super, poďme bývať tam!“

Aby toho nebolo málo, tak pravdaže aj okolo domu a na pozemku je práce toľko, že aj dvaja by mali čo robiť na plný úväzok. Je tak nesmierne veľa vecí, ktoré sa organizovane povaľujú v dielni, šope či pod prístreškom – a ktoré by som azda aj vyhodila, keby som nevedela, že určite potrebujeme. Rôzne drôty, motúzy, vedrá, nádoby, konvice, hadice, sudy, polená, zbytky tehál, kachličiek, cementov, farieb, štetce, káble a tak ďalej, a tak podobne.

Nedávno som si povzdychla, že keď sme sa sťahovali do vinohradu tešila som sa, že už nebudem zažívať stres, naháňačku s časom a budem si len užívať pokoj. Aj by som si viac-menej užívala, len to má taký malý háčik – naozaj sa vyliečiť z perfekcionizmu a brať realitu takú, aká je. Veci, ktoré potrebujeme jednoducho potrebujeme a sú v pohybe raz tu, raz tam. A tiež je načase zmieriť sa s tým, že zo mňa asi nikdy nebude domáca bohyňa ani gazdiná, z ktorej dlážky by sa dalo jesť, a útechu mi neposkytuje ani inak vydarená myšlienka, že dom má služiť mne, nie ja jemu.

Takže mám na výber – zbláznim sa z toho (dosť pravdepodobné), zmierim sa s tým (málo pravdepodobné) alebo urobím ešte jeden posledný pokus. Keď bude zase pekne, tak poriadne, ale naozaj poriadne upratám komplet celú chalúpku. A potom, potom už budeme poriadok fakt udržiavať! Alebo nie?

Utieraj prach, ak musíš, ale nebolo by lepšie
namaľovať obraz, alebo napísať list,
upiecť koláč, alebo zasiať semienko;
skúmať rozdiel medzi chcením a potrebou?

Utieraj prach, ak musíš, ale nie je veľa času
Na plávanie vo všetkých tých riekach a na prelezenie hôr,
ypočutie hudby a prečítanie kníh;
Pestovať priateľstvá a život žiť.

Utieraj prach, ak musíš, ale tam vonku je svet
So slnkom v tvojich očiach, a vetrom vo vlasoch;
S chvením snehu, sprchou dažďa,
Tento deň nenastane viackrát.

Utieraj prach, ak musíš, len si pamätaj,
Staroba príde a nie je milá.
A keď budeš odchádzať (a to raz musíš)
Ty, ty sám ku prachu sa pridáš.

Autor: Rose Milligan, Dust if you must



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *