O dlhej ceste jedla na stôl

Čas čítania: 3 min.

Ruky mám ešte červené od cvikle, posledná várka tejto zeleniny sa varí v kotlíku a niekoľko pohárov je práve v zaváracom hrnci, kde sa sterilizuje budúca pochúťka. Viac ako šesť hodín sme strávili traja varením, šúpaním, strúhaním a plnením pohárov, prípravou nálevu, hľadaním noža, lyžice, korenia, predlžovačky na kábel a nosením dreva.  Na obed sme mali ohriaté párky a rohlík, inak sme ale pracovaliv nedeľnom, pohodovom tempe. Nič to však nemení na veci, že po celodennom pobehovaní okolo kotlíka, sporáka a stolov cítím príjemnú únavu.

#thingsthatmakemehappy #familytime preparing #food for #wintertime #beetroot #pickles #instafood #instagood #spozaplota

A post shared by Martina Javurkova (@spozaplota) on

Šesť hodín práce za nami a ešte zďaleka nemáme fajront. Budeme musieť poumývať a upratať všetko čo sme používali, časť práce na nás určite počká do zajtra, keďže dnes už je skôr tma ako svetlo. Je predsa november.

Cvikľa, ktorú budeme jesť zajtra, o týždeň, o dva o mesiac, k nám išla od apríla. Vtedy sme zasiali semienka do hriadok. Siatiu predchádzalo rýľovanie, čo tiež nie je maličkosť. Potom nasledovali mesiace polievania a plenia, jednotenia a polievania a plenia. Keď sa to tak vezme, za pohárom cvikle je viac ako pol roka práce. Kopa práce je za nakladanými uhorkami, lečom, hráškom, mrkvou, kapustou, cibuľou, ale aj lekvármi a kompótmi. Ani nepopulárny špenát alebo pór a tri sestry, kukurica, tekvica, fazuľa nepadnú do mraziaceho boxu v obchode či do konzervy z neba.

U nás doma vždy platilo, že vyhodiť jedlo je hriech. A ja konečne rozumiem prečo. V meste to človeku až tak nepríde. Kedykoľvek vojde do obchodu, naberie si čo potrebuje, vždy všetko je k dispozícii, vrátane čučoriedok z Peru a ružičkového kelu z Holandska. Môžeme kúpiť papáju aj mango, avokádo aj maliny v novembri. Ak mám byť úprimná, špirála nadspotreby a nadmerného zásobovania ma tak trochu desí. Nejde totiž len o zeleninu, ale aj o stovky druhov jogurtov – a možno zbytočne vydojeného mlieka, čokolád – a možno zbytočne vypestovaného kakaa, farebných cukríkov – a ton cukru, o sušienkach a palmovom tuku radšej nechcem rozmýšľať. Takto by som mohla pokračovať ešte dlho. Aj to najhoršie jedlo má svoj základ v prírode, hoci je dofarbené a zakonzervované tak, že by ho vlastná pôvodná rastlina, z ktorej pochádza nepoznala. Či sa nám to páči alebo nie, tie hromady jedla v našich obchodoch znamenajú to, že niekde sa plytvá prírodnými zdrojmi.

Na filozofovanie nie je čas, keď vo vrecku pípa ďalšia notifikácia na mobile. Niet času pohladiť jablko, privoňať si k mrkve a vychutnať si každý hlt. V reštaurácii mi je vždy ľúto, že nevládzem dojesť zemiaky, porcie sú tak veľké, že sa nedá neplytvať. Aj preto v nich jedávam nerada. Koľkože ton jedla to ročne vyhodíme? Dlhá je cesta jedla na stôl, rýchla do koša. Šetrenie nie je bohvieako populárna téma v dobe rýchlych pôžičiek na čokoľvek a lacných hypoték. A možno ani netreba šetriť, stačí začať nakupovať vedome. Rozmýšľať o ceste jedla, možno aj o obale, v ktorom je zabalené.

Zem už je zoraná. O pol roka ju pohnojíme a zrýľujeme, vysadíme nové jedlo. Nie preto, že by sme museli. Nám len robí radosť tá mágia, keď zem vydáva svoje plody. Už sa teším, keď budem zase zadychčaná v jarnom slnku nosiť hore dole záhradnícke náradie a plný kôš sadeníc a semienok.

Páčil sa vám článok? Dostávajte e-mailom všetky novinky spoza plota!


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *