Neverím na zázraky, spolieham sa na ne

Čas čítania: 4 min.

Prvé dva roky sme na chalúpke trávili tri týždne v lete a niektoré víkendy. Môj manžel pracoval v nepretržitej prevádzke s takým rozpisom zmien, že voľný mal jediný víkend v mesiaci. Ak v ten víkend práve pršalo alebo bol niekto z nás chorý, tak sme mali smolu a na chalúpku sme sa dostali zase až o mesiac.

Jedného dňa, po návrate z letného pobytu sme sedeli v našej pizzérke, keď na mňa doľahla realita toho, že najbližší mesiac sa späť do nášho súkromého raja nedostaneme. Začali sme rozmýšľať, čo môžeme urobiť. Môj muž mohol zmeniť prácu alebo odísť z práce, obe možnosti sa ukázali ako nepriechodné. Diskutovali sme tri dni, ja som naliehala, nech z práce odíde, ale zbytočne. Pociťovala som nefalšované zúfalstvo a asi po týždni, keď sme sa načisto vyčerpali nikam nevedúcimi diskusiami som povedala: “OK, tak to nechajme tak. Ono sa to nejak utrasie.”

Druhý deň ráno som sa zobudila na hlas môjho muža, ktorý s niekým telefonoval. Volal mu kolega z iného oddelenia a prosil ho, či by si s ním nechcel vymeniť zmenu.

“Dávid robí na dve zmeny.”

“A? Čo to pre nás znamená?”, spýtala som sa mrzuto.

“Budem robiť týždeň ráno, týždeň poobede a mať voľný každý víkend.”

Ako hovorím, neverím na zázraky, spolieham sa na ne.

Práce na chalúpke pokračovali vzhľadom k naším časovým možnostiam vlastne dobre, na bývanie alebo aspoň ako tak pohodlný vianočný pobyt to však stále nebolo. Ja som medzičasom po chorobe opustila zamestnanie a začala som podnikať. Založila som vzdelávaciu spoločnosť, absolvovala som fantastický kurz pre lektorov a školila som, spočiatku hlavne nezamestnaných ľudí, ktorým som pomohla zorientovať a presadiť sa na trhu práce.

Svetlo na konci tunela

Spoločnosť, kde pracoval môj manžel sa rozhodla zavrieť pobočku pri Bratislave. Hovorilo sa o tom už dlhšie ale stanovenie termínu bolo povestným svetlom na konci tunela. V lete o rok neskôr prvú polovicu pracovníkov prepustili aj s odstupným, ale môjho muža si nechali ešte do konca roka.

Namiesto voľného leta sme teda na chalúpke trávili zase len dovolenku. Ja som sa s nadšením nováčika pustila do varenia slivkových lekvárov a môj muž sa venoval ako vždy koseniu a rekonštrukcii. Jedného krásneho augustového večera sme slávnostne strhli divné franforce niečoho, čo asi boli v minulosti tapety nalepené na stropy. Pod nimi sa objavili metre dlhé a pol metra široké kusy čohosi priklincovaného desať centrimetrovými klincami. Môj muž asi päť hodín vyťahoval stovky klincov a potom sa objavili drevené trámy tvoriace strop.

Muži a ženy

“Toto nedám”, odhadol ihneď svoje možnosti. Viem, že na dedine sa všetko podstatné dohaduje v krčme, ale ako dievča z mesta som použila svoju metódu. Bolo už asi desať hodín večer, keď som napísala na nástenku miestnej facebook skupiny dopyt na majstra murára, ktorý nám môže prísť omietnuť strop s dovetkom, že so záujemcami, ktorých prosím poslať do správy svoje telefónne číslo, bude hovoriť môj manžel. Napriek pokročilej hodine mi takmer obratom poslali svoje kontakty traja muži.

Načo ten dovetok? U nás je to tak, že všetko podstatné tu dohadujú muži. Keď sa stretneme so známimi, aj ruky si medzi sebou podávajú len muži. Ale muži, keď sedia spolu pri pive alebo na grilovačke, zodpovedne zdvíhajú telefón, keď im volá manželka. “Ja nie som pod papučou, mám len prísnu ženu”, je jeden z našich obľúbených bonmotov, ktorými nás baví náš šikovný sused. Bolo mi preto jasné, že ak napíšem dopyt v mojom mene, šance na úspech budú nulové.

Ráno som dala mužovi do ruky telefón a inštrukcie čo sa má opýtať. Zvládol to skvele a o dve hodiny bol u nás na obhliadke prvý majster. Som si takmer istá, že aj pri ňom stála jeho žena s inštrukciami, čo má povedať, takže hoci telefonovali chlapi, ako sa patrí pri dohadovaní niečoho dôležitého, porozprávali sme sa vlastne my dve.

Chlapi si tľapli a ja som ďalší deň ráno nakúpila mäso na guláš, dva platá pív a peceň chleba. Začala sa naozajstná rekonštrukcia.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *