Jesenné spomalenie

Čas čítania: 3 min.

Sedeli sme v našej budúcej obývačke a pálili v krbe papierové obaly z rôznych počas leta nakúpených vecí, kocúr mi priadol na kolenách a ja som si užívala pohodlie hrubých fusaklí a teplákov. S príchodom jesene sa menia nielen teplé dni za chladné, ale aj náš život. Zber dozrievajúcich plodov a ich spracovanie sa strieda v rýchlom tempe s prácami okolo domu, inventúrou zaváranín a vytváraním miesta pre nové zásoby.

Škrečkovanie zásob ma až neracionálne teší. Vynorila sa nejaká doteraz nepoznaná časť mojej osobnosti, ktorej robí radosť pohľad na plné police úhľadne poukladaných pohárov, zatiaľčo očami jastrím naokolo, čo by sa ešte dalo zavariť. Budem si ale musieť dať už so zaváraním pokoj, pretože kompótov, lekvárov, zaváranej zeleniny a omáčiek máme toľko, že sa bojím, že tekvicu a mrkvu budem musieť zamraziť, pretože do políc sa nezmestí už ani fľaša. Dokonca ani náš kocúr nezaháľa a ku krbu za lopatku si prefíkane skryl ulovenú sýkorku, na čo sme našťastie prišli dostatočne zavčasu.

Práca na voľnej nohe má mnohé riziká, ale výhody prevažujú. Nikdy som nebola bežcom na dlhé trate, baví ma pracovať nárazovo. Finále záhradníckej a vinohradníckej sezóny sprevádzané skokovým nárastom pracovných povinností a cestovania za klientmi mi teda dokonale vyhovuje. Pravdaže, počas prvých dní mi pride zaťažko znova sa každé ráno rozlúčiť s pohodlím domova, tichom údolia a pohľadom na hory. Počas cestovania sa ešte kochám oparom stúpajúcim z lesov a poliami, ktoré sa vlnia okolo cesty, vychutnám si pohľad na domčeky a kostoly ružové od vychádzajúceho slnka. S prvým ťuknutím podpätkov na betón rýchlym pohľadom skontrolujem, či mi z topánok netrčí slama, zovriem v ruke počítač a už sa aj veziem taxíkom na stretnutie alebo do kancelárie.

Spočiatku som mala problém si rozumne rozplánovať čas, hnala som sa z jedného stretnutia na druhé, aby som všetko stihla. Pracovné stretnutia, stretnutia s kamarátkami, návšteva kníhkupectva a samozrejme, aspoň chvíľka pre seba v kaviarni ako za starých čias. Nadopovaná kávami a minerálkami som potom cestou domov netrpezlivo posedávala a nevedela som sa dočkať, kedy konečne vystúpim. Výstrahou mi bol až moment, keď som na jednej stanici roztržito vystúpila z vlaku namiesto na perón do vedľajšieho koľajiska.

A tak som ubrala, spomalila. Po rokoch cválania od cieľa ku cieľu si vychutnávam tempo rozvážnej chôdze. I keď, až tak dobre mi to ešte nejde. Krásne je to vidieť pri prácach, ako je napríklad strihanie viniča s mojim mužom. Spočiatku strihám rýchlo, som takmer na konci prvého radu, kým on je ešte len v jeho polovici. Trochu si z neho uťahujem a idem na prestávku. Kým si ju však vychutnám, on plynule pokračuje k druhému radu. Rozdiel v počte ostrihaných radov sa potom v priebehu dňa zvyšuje. Ja pracujem síce rýchlejšie, ale mám aj viac – a stále dlhších – prestávok, môj muž pracuje pokojne a neunávne takmer bez odpočinku. Hádajte, kto je na konci dňa načisto ukonaný.

Pri najbližšom strihaní v zime tú jeho metódu vyskúšam. Teraz ale sa neviem dočkať dňa, keď oberiem posledné plody, ako fazuľu, orechy a šípky. Dňa, keď zase zakúrime v piecke, usušíme tie šípky a usadíme sa na dlhé týždne pri pukajúcom voňavom dreve. Som ospalá už len pri predstave dlhých zimných večerov. Alebo som len omámená vôňou levandule, ktorú som ostrihala pred zimou a dala sušiť?



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *