Bola som presvedčená, že keď my urobíme všetko, čo je v našich silách, tak žiadna choroba, žiadne straty ani škody nehrozia budúcu úrodu. Bol to omyl. Urobiť všetko nestačí.
Sledujeme koľko napršalo, koľko má napršať, aká bola a bude teplota, podľa toho plánujeme, čo budeme kedy robiť. Kosíme, vylamujeme, presvetľujeme, kombinujeme vitalitu podporujúce minerály a prvky do postrekov, vystrihávame napadnuté strapce, aby sa choroby nešírili, denne dvakrát prechádzame vinohrad, aby sme vedeli zachytiť včas akékoľvek zbojstvo.
Začni tam, kde si. Pracuj s tým, čo máš.
Napriek všetkej starostlivosti, stať sa môže čokoľvek. A aj sa stane. Keď príde krupobitie alebo dažde v období pred oberačkou, neostáva človeku iné, než dýchať do brucha, skloniť hlavu a vzdychnúť si s Jóbom “Hospodin dal, Hospodin vzal”. Poviem pravdu, ja pri tom aj škrípem zubami.
Krupobitie spravidla prichádza uprostred až koncom leta. Nemusí zničiť komplet celú úrodu. Môžete mať šťastie, že ste ešte nesňali vrcholy a hrozno ostalo z veľkej časti schované, alebo že krúpy boli malé a trvalo to celé krátko. Učíme sa nehľadať vo vinici spravodlivosť a žiť s vedomím, že všetko, čo od jari vypipleme, môže byť v lete zničené.
Krupobitie ako symbol
Dážď môže byť symbolom prosperity a priniesť úrodnú vlahu. Môže byť však aj pohromou a pôsobiť ničivo. Staroveké runy dokonca obsahujú varovanie v rune hagalaz, ktorej doslovný preklad je práve “krupobitie”. Pri veštení sa táto runa interpretovala ako nečakaná smola či úraz alebo iná negatívna udalosť, ktorá do života vpadne bez toho, aby sme to vedeli ovplyvniť.
Krubitie je klimatickým, prírodným javom a aj runa samotná má formu šesťstrannej štruktúry, ktorá je bohato zastúpená v prírode v ľade, kremeni a morských riasach. Hagalaz je zároveň matkou rún, pretože z nej sa odvodzujú všetky ostatné runy.
Mali by sme so šťastím nakladať rovnako ako so zdravím. Tešiť sa z neho, keď je dobré, byť trpezliví, keď je zlé a nikdy nepoužívať drastické liečebné prostriedky, ak to nie je nevyhnutne nutné.
La Rochefauclad
Spravodlivosť? Ani nie, skôr lotéria
Roky rokúce som žila v predstave, že keď ja budem robiť všetko správne, tak sa mi nemôže nič zlé stať. Napríklad neochoriem. To ale zároveň znamená, že ak som ochorela, alebo ma niečo bolelo alebo sa mi nedarilo, tak som sai urobila niečo zlé. Neviete si predstaviť, akú frustráciu som kvôli tomuto myšlienkovému konštruktu pociťovala čo i len pri obyčajnom prechladnutí.
“Čo som urobila zle? Prečo som ochorela?”, chripela som s pocitom krivdy a pohľadom privolávala manžela, aby mi podal pohár čaju. Veď vidí, že umieram s obviazaným hrdlom, zaslzenými očami a zvierajúc zasoplenú vreckovku.
Ono je to trochu inak. Síce nerozumiem prečo, ale faktom je, že aj zlým ľuďom sa v živote darí a zlé veci sa stávajú aj dobrým ľuďom. Občas ľudia ochorejú, občas ľudia umrú, dokonca predčasne, aj keď to nie je fér. Choroba je takým osobným krupobitím. Podobne, ako pri našej práci vo vinici, nemôžeme však rezignovať na priebežnú staroslivosť a zložiť ruky s tým, že raz aj tak všetci umrieme a spoliehať sa len na silu myšlienky či afirmácie sa nemusí vyplatiť.
Moje lekcie
Poradím vám. Ak chcete mať všetko v živote pod kontrolou, nepúšťajte sa do pestovania hrozna a radšej si kúpte pekné šaty alebo knihu, choďte do kina. A možno práve preto ma sem život priviedol. Pod kontrolou mám toho veľmi málo, skoro nič. A áno, aj po štyroch rokoch ma to ešte občas naštve.
Práca vo vinici mi pripomína, že aj keď urobíme všetko, príroda urobí ešte viac. Občas nás poteší, inokedy ničí. Nádherné svitanie či západ slnka, vôňa kvetov, sladké jahody a fascinujúci tanec včiel sú dielom tej istej prírody, ktorá láme stromy, rozvodňuje rieky a metá blesky.
Krupobitie neprichádza ako trest. Krupobitie je výsledkom klimatických podmienok. Príroda nie je osobná. Príroda sa neriadi našimi normami a morálkou, ani predstavami spravodlivosti.
A človek je ešte stále súčasťou prírody, vzťahujú sa teda na nás také isté pravidlá hry. Prírodou sme posilňovaní aj oslabovaní, občas zdraví, občas chorí.
Proteíny, vitamíny, minerály, bielkoviny a probiotika nám dodávajú vitalitu. Naše telá vstrebávajú poskytnutú výživu a vo výsledku sú pripravené pracovať aj hrať sa.
Na druhej strane, uštipne nás včela a môžme umrieť, maličký kliešť nás infikuje tak, že niekedy ani antibiotiká nepomôžu. Dym nám vyštípe slzy z očí, v mrazivom počasí nám hrozia omrzliny, po zjedení nesprávny bobúľ otrava. Stačí zrnko prachu alebo pilina, trochu vetra a oko vyzerá ako z obálky Stephena Kinga. Aj to je príroda.
Ľudské telo je neuveriteľne krehké, a zároveň odolné. Byť zdravý je vlastne zázrak. Tešme zo zdravia, keď je dobré. Žime v prítomnom okamihu, jedinom zo všetkch okamihov, kedy môžeme niečo zmeniť. Lebo aj keď urobíme všetko, príroda urobí ešte viac.
