Za celý máj nespadla z neba ani kvapka vody. Až predposledný deň napršalo 35 milimetrov. V júni pršalo sedemkrát, v júli desať, v auguste aj v septembri štyri. Od mája do polovice septembra napršalo 227 milimetrov, z toho 137 len v priebehu júla – septembra. Priemerná teplota bola 27,69 °C, ak vezmem do úvahy len teploty za júl – polovica septembra, tak 28,20°C.
Staré manažérske múdro hovorí, že čo nemeriaš, to nekontroluješ a ja som tento rok merala a … nerváčila, pretože som sa nevedela rozhodnúť či chcem aby pršalo menej (hlavne júli) a znížilo sa riziko ochorení viniča alebo viac, aby zelenina a ovocné stromy dostali potrebnú vlahu.
Leto 2019
Tretieho júla som ráno na viniči objavila úpal. Podvečer som sa vybrala do vinohradu zachrániť, čo sa dá. Spoločnosť mi robili ostré nožnice a kôš na amputované výhonky. Máme desať radov viniča, po druhom som sa chcela otočiť a utekať niekam plakať. Bolo mi veľmi ľúto krásnych, ešte predvčerom – včera zdravých letorastov so sľubne sa vyvíjajúcimi strapčekmi.
Neskoro večer dvadsiatehošiesteho prišlo krupobitie. Minimálne jedno krupobitie príde každý rok, ani veľmi nedúfame, že sa nám vyhne, hoci by to bolo pekné. Dúfame však, že keď príde, tak nebude trvať dlho a nepríde v zničujúcej forme a v čase, keď je vinič napríklad čerstvo odhalený po presvetľovaní. Tento rok boli krúpy veľké ako čerešne a krupobitie trvalo tri minúty, počas ktorých sme stáli pod prístreškom pred pivnicou s vytreštenými očami. Ešte v daždi som šla s baterkou pozerať škody a druhý deň odstrihávať bobule a strapce, ktoré mali úsmev smrti.
V auguste sa nič zásadného nestalo, tešili sme sa z priemernej 30,1 °C teploty a sledovali, ako sa strapce nalievajú a postupne vyfarbujú. Priznávam, chvíľami, asi tak trikrát denne, som mala pocit, že chcem vinicu vziať do náručia a utekať s ňou do bezpečia, aby jej nič nemohlo ublížiť, ale neostávalo mi iné, len nechať život plynúť aj s rizikami, ktoré prináša.
Bio-nebio
Tento rok som mala tú česť, že som mohla pár mesiacov spolupracovať s jediným slovenským certifikovaným biovinárstvom. Hoci naša spolupráca sa netýkala vína, dostala som medzi rečou niekoľko neoceniteľných rád. Napríklad tú o meraní a zaznamenávaní priemeru teplôt a súčtu zrážok. O prognostike. A o postrekoch. Ďakujem, že ste ma nasmerovali. Vďaka vám ma po siedmych rokoch tápania osvietilo a týždeň po týždni sa mi rozjasňovalo stále viac!
My sme naše prvé roky vo vinohrade žili v naivnom presvedčení, že príroda si poradí najlepšie sama. Nepoužívali sme žiadne postreky, potom len bio postreky, ale úplne nesprávne, raz sme dokonca nechali vinič plaziť sa ako sa mu chce. Výsledky tomu zodpovedali a ja sa nášmu viniču hlboko ospravedlňujem, že sme ho de facto týrali hladom.
Na rozdiel od mojich naivných predstáv, vinič potrebuje ochranu, aby ho nezdolali choroby, aby dozrel, aby bola úroda. A vinič potrebuje aj výživu, rôzne minerály a vitamíny, ktoré zvyšujú jeho odolnosť a zlepšujú kvalitu hrozna či vína. Ide len o to, ktorý spôsob ochrany si vinohradník vyberie.
Konvenčná ochrana sa realizuje pomocou postrekov, ktoré sa aplikujú približne každých 10 – 14 dní. Hrozno po taktomto postreku sa nesmie chytať ani rukami niekoľko dní, výrobca tú lehotu uvádza ako tzv. “ochrannú lehotu”. Posledný postrek musí byť realizovaný najneskôr 30 dní pred zberom. My sme tento rok použili chémiu trikrát. Po úpale, po krupobití a v týždni extrémného infekčného tlaku peronospóry, keď v horúčave sa vyprajúci dážď premenil vinicu na turecké parné kúpele.
Biologická ochrana sa realizuje tiež formou postrekov, ale tie sú na báze prírodných silíc, olejov a kmeňov húb, ktoré požierajú tie huby, ktoré ničia vinič. Táto ochrana sa aplikuje častejšie, každých 5 – 7 dní, a je náročnejšia na vedomosti, správne skombinovanie a načasovanie postreku. Týchto postrekov netreba len viac, ale sú zároveň drahšie ako konvenčné plus zvýšená frekvencia postrekovania zvyšuje spotrebu, čo môže byť dôvodom, prečo nie je biovinohradníctvo rozšírené.
Zelené práce
Obrovskou vzpruhou bola pre mňa aj kniha Hrozno a víno ekologicky od Ing. Jána Domina. Zásadným a prelomovým poznaním boli pre mňa jeho slová, že na ekologické pestovanie viniča je potrebné dodržať zásadu “správna odroda na správnom mieste”. Nevysádzať citlivé odrody do náročného prostredia. Naša vinica v náročnom prostredí je, ale ja som odhodlaná urobiť všetko pre to, aby jej bolo čo najlepšie a aby časom získala vysokú odolnosť a vitalitu.
Integrovaná ochrana viniča zahŕňa prognózu počasia a postrekov, mechanické činnosti známe ako zelené práce – snímanie a skracovanie letorastov, odlistňovanie, čistenie kmeňov, vylamovanie zálistkov, zastrkávanie letorastov, regulácia strapcov. Vinič skrátka potrebuje nekompromisné olamovanie všetkého malého zeleného … vlastne nie všetkého malého zeleného ale … No. To je už vinohradnícky kumšt. Vedieť kedy a čo vylomiť, odstrihnúť. Každý koreň si pýta inú fazónku. Viniču treba rozumieť.
Hej, a vinohradník nemôže byť útlocitný. Musí dokázať vylomiť to krehké malé zelené, čo len nedávno vyrástlo. Zároveň musí byť rozvážny. Každý zásah má svoje dôsledky, ktoré sa môžu prejaviť na zdraví či úrode aj o dva roky. Takže vylamovať áno, ale nie budúcoročnú úrodu!
Tento rok som do vinohradu chodila s knihou alebo mobilom v ruke a učila som sa. Zistila som, že existuje slovo fenofáza a v preklade znamená vývojová fáza. Učila som sa podľa obrázkov, ako vyzerá strapec pred kvitnutím, ako vyzerá tvorba bobulí a uzatváranie strapcov. Sledovala som, ako vyzerá drevo a ako listy. A zisťovala som, čo asi potrebuje. Nakúpila som vitamíny pre vinič – železo, bór, magnézium, teraz v zime dostane cez korene vápnikovú kúru.
Rok v obrazoch
Triezvym odhadom
Trúfnem si povedať, že tento rok bol na mojej osobnej vínnej ceste prelomový. Poznatky, ktoré som získala a aplikovala v praxi, nás odmenili krásnym hroznom dokonca aj v tom rade, v ktorom doteraz všetko vždy opadalo. Hoci víno z hrozna pozbieraného tento rok ešte len kvasí v pivnici, ja si už ostrím ceruzku, spisujem zoznam postrekov, kľúčové dátumy, fenofázy a činnosti. Dúfam, že moje nové vedomosti správne využijem pri práci budúci rok. Už teraz ale tuším, že aj tak bude všetko inak a mňa čaká ďalšie vinohradnícke dobrodružstvo.
Stojí nám tých pár litrov vína za celoročnú drinu a nervy? Finančne určite nie. Veď dnes už sa dá kúpiť naozaj kvalitné a dobré víno za cenu porovnateľnú s investíciami do vinohradu. Ako bonus naviac, stačí si otvoriť fľašu a vychutnávať vínko bez hodín namáhavej práce vo vinici, bez nerváčenia kvôli teplote, dažďom, krúpom, škorcom, osám, hubovým ochoreniam viniča, bez hádok o kombinácii postrekov a ich načasovaní. Na druhú stranu – vyrobiť si vlastné víno z vlastného dopestovaného hrozna je zážitok na nezaplatenie.
