Celkom prvá kuchyňa, ktorej predobraz azda doteraz nosím namaľovaný kdesi v podvedomí, bola na svoju dobu nemoderná. Okno orientované na sever bohviekoľko svetla a tepla neprepúšťalo, zato však bolo vidno trochu Tatier a na komíne domu oproti od jari do jesene bývali bociany.
Dom s bocianmi býval rovnako platným orientačným bodom ako napríklad v Bratislave stará Ikea. Za domom s bocianmi bola cesta, za ňou pole a za poľom viedla železničná trať, a tak hrmenie vlakov patrí ku zvukom kuchyne môjho detstva rovnako, ako praskanie a hlasné búchanie horiaceho uhlia v piecke. Na piecke stál hrniec so stále vlažným čiernym čajom, ktorý na svetlomodrom smalte nechával stopy podobné letokruhom stromov. Model našej chladničky bol už vtedy retro a zatvárala sa hlučným tresnutím dverí. Kredenec si vôbec nevybavujem, asi preto, že som bola tak malá, že som videla len po pracovnú dosku. Zato si veľmi dobre pamätám kuchynskú váhu, ktorú si idem zase kúpiť, lebo je nezničiteľná, a stôl.
Rozťahovací stôl mal zrejme vďaka chvíľke nepozornosti niekoho z nás vypálený polkruh na dreve. Bol prekrytý ľanovým obrusom, a tak sme o ňom vedeli len my. Aby sa obrusy neničili – mimochodom, všetky vyzerajú zánovne aj po tridsiatich rokoch – tak ako deti sme dostali namiesto prestierania maľovanú plechovú tácku. Napriek tomu, že nás vychovávali v duchu reálneho socializmu, ako som sa s pobavením dočítala v jednom z dobových životopisov mamy, na tých táckach boli západniarske postavičky z disneyho rozprávok, ja som jedávala so Snehulienkou a siedmymi trpaslíkmi. Raz za týždeň šiel ľanový obrus dole a na stôl mama natiahla hrubú vojenskú deku, cez ňu plachtu a žehlila. Kdesi na pozadí počujem bzučať tranzistor a z kuchyne vonia horúca bavlna pokropená vodou, aby sa dala rozžehliť.
Keď som začala chodiť do školy, v neskoré popoludnia som na stôl dostala škaredú nočnú lampu s jasným svetlom a trápila som sa s učením. Nenávidela som krasopis a matematiku a oni nenávideli mňa. Prvé vlnky a čiarky a elipsy a čo ja viem ešte aké podivné predlohy v zošite krásne rovno natlačené ako vzor, som za ten svet nevedela ani obkresliť, nieto ešte nakresliť sama voľnou rukou. Matematické množiny s hruškami a jablkami, podmnožinami a prienikmi boli v tej dobe novinkou, ktorá potrápila celú rodinu. Zato si však dodnes pamätám ten moment, keď som prvýkrát sama prečítala príbeh zo zadnej strany šlabikára, hoci sme v škole boli ešte len v polovici. Bolo to, akoby písmenká ožili a ja som vstúpila do úplne nového sveta. Od tej doby nebola predomnou v bezpečí žiadna kniha v dosahu.
V zmysle dobových zásad zdravej výživy sme ako deti museli vypiť pohár mlieka denne. Prevareného. Hneď ráno. Keby pán Tracy, autor známeho motivačného výroku, že ako prvé zjedzte žabu, vyrastal na východnom Slovensku, určite by výrok znel “ako prvé vypite pohár prevareného mlieka s kožou na vrchu”. Pohár mlieka denne znamenalo, že hneď ráno bude pískať odporný ťažký hrniec s dvojitým dnom, plný čerstvo uvareného mlieka. Z píšťalky sa zlovestne valila para a z detskej perspektívy sa mi hrniec na mlieko javil ako desaťtlitrový kovový obor. Keď som už ako dospelá videla svojho starého nepriateľa, čudovala som sa, aký je mrňavý.
Keďže počas pracovného týždňa sme sa stravovali v závodných a školských jedálniach, doma sa varilo len cez víkendy. Pamätám si, ako čupím pri remoske a pomáham otcovi ochucovať bôčik. Popálila som sa a ranu mi otec natrel voňavým framikoinovým krémikom. A ešte si pamätám krúpovú polievku a občas nasládlo chutiace namrznuté zemiaky z pivnice, ale aj vynikajúcu paradajkovú polievku s ryžou, zemiaky nakyselo, fašírku a vajíčko namäkko v rozkošnom malom poháriku. A samozrejme, chlieb s maslom a hustým, čiernym, nahrubo natretým slivkovým lekvárom.
Ideme do lepšieho
Kuchyňa v novom byte na druhom konci ulice sa mi nepáčila. Bol v nej síce radiátor, tečúca teplá voda a namiesto strašidelne búchajúcej pece elektrický sporák, ale tiež bolo na zemi škaredé, krivo položené linoleum. Okno bolo vysoko, musela som na niečo vyliezť, aby som cez neho videla na zatiaľ ešte cudzí dvor s cudzími ďeťmi, na garáže, vetrolamy a polia.
Je to však kuchyňa, v ktorej som začala variť. Napríklad karamel, ktorým som zalepila všetky tanierky, na ktoré som ho liala, aby vychladol. Nekonečne veľa variácií omeliet a napodobeniny lievancov. Prvý hrnčekový koláč s marhuľami! A začala som zbierať recepty u susied. A tak sa v mojom starom hnedom zošite dodnes zachovali recepty ako “Koláč tety Kleinovej” a podobné. Dokonca som ku receptom písala vlastné hodnotenia na škále “mňam”, “mňam – mňam” a “mňam-mňam-mňam”. Recenzie som upravila len jedinýkrát, a to pri burizonových guľkách s karamelom, kde som s odstupom času pripísala “po prejedení fuj!”. To si nemysite, že si toto všetko tak dobre pamätám, to som náhodou našla pri listovaní v tom nečakane nájdenom zošite.
Stôl – ten istý ako v starom byte – sa aj v tejto kuchyni mení každý týždeň na žehliacu dosku a po večeroch pri ňom stále robievam domáce úlohy. A učím sa matematiku, lebo sa chystám na prijímačky na strednú školu. Nenávidím matematiku, nebaví ma to a nejde mi to.
Pri rodinnom stole sa stretávame postupom času menej. Mama začala robiť na zmeny, otec často cestuje, ja a sestra si na stolovanie nepotrpíme, hoci ešte stále z nostalgie používame tie naše disneyovské tácky. A okrem toho, ja už som veľká, takže rebelsky bojkotujem jedenie polievok a neskôr, asi v šestnástich, sa prehlásim za vegeteriánku. Moje vegeteriánstvo končí momentom, keď si otec začne pochutnávať na tlačenke.
Letom svetom
Vo všetkých ostatných kuchyniach som sa, v porovnaní s rokmi strávenými doma, len tak mihla. Kychynky na podnikových ubytovniach boli miestom hádok aj smiechu, spoločného varenia aj kradmého zalievania kocky bujónu týždeň pred výplatou. Nikto nechcel byť za špindíru, a tak každá z nás po sebe úzkostlivo upratovala.
Londýnske kuchyne ma prekvapili vodovodnými kohútikmi s oddelenou horúcou a studenou vodou, prekvapili ma smetné koše v kredenci a mrazničky plné jedla v termokrabičkách a plastových vreckách na ohriatie v mikrovlnke. V černošských rodinách mali svoje miesto aj dve veľké vrecia, jedno s ryžou a druhé so práškom, z ktorého pripravovali čosi ako našu zemiakovú kašu, len strašne hustú. A tiež som tu prvýkrát videla nielen umývačku riadu, ale aj práčku zabudovanú v kuchynskej linke. Naša tatramatka by im svojimi bojovými tancami pri žmýkaní urobila z kychyne kôlničku na drevo.
Northamptonská kuchyňa, kde som sa naučila všetko, čo potrebujem vedieť o time managemente, a kde sme so šéfom viedli rozsiahle filozofické debaty popri umývaní hôr riadu a upratovaní. Naučila som sa tam strhnúť kožu z platýza tak, aby ostal vcelku, pripraviť si zmesi korenín a omáčok, pripraviť slimáky, senzačné rozpečené cesnakové chleby, krabí šalát, krevetový šalát, lasagne, sladké aj slané palacinky, zapekané hrušky s cherry a stiltonom, banán v čokoláde a kráľovský ananás s likérom, zmrzlinou a šľahačkou. Naučila som sa variť rýchlo, dobre a pekne.
Nič z toho som nevyužila, keď som sa omylom stala šéfkucharkou v londýnskom štvrti West Harrow. Obrovská kuchyňa s pomocným kuchárom z Mexika, ktorý mi v prestávkach rozprával o svojich problémoch s kriminálnymi gangami a ukazoval mi jazvu na hrdle. A s Charliem, veteránom z vojny v Perzskom zálive, ktorému psychiater poradil, aby v rámci prekonania posttraumatickéoh syndrómu, rozprával svoj príbeh ľuďom vo svojom okolí. A s mentálne zaostalým obrom Johnom, o ktorého sa Charlie dojímavo staral. Ja som mala uvariť osemdesiat jedál mäsitých, osemdesiat bezmesitých a koláč pre približne osemdesiat ľudí. Denné menu sa tvorilo podľa toho, čo chladnička dala.
Kuchyňa Rachel, pre ktorú som vyvárala trikrát týždenne, pričom žiadne jedlo som nepripravila až dokonca, ale len do predposledného kroku, aby Rachel pred svojim mužom a jeho hosťami mohla, ako správna domáca bohyňa, vybrať z grilu alebo z rúry čerstvo upečeného lososa s bylinkami, lasagne alebo iné jedlo, ktoré sme si dohodli. Platila mi dokonca aj za čas, kým som listovala v kuchárskych knihách a hľadala, čo by sme navarili. Keď sa sťahovali do väčšieho domu vo vedľajšej štvrti, poverila ma prípravou celého menu na rozlúčkovú párty pre asi tridsať ľudí a ja som to zvládla bez toho, aby som si musela náhle zbaliť veci a vytratiť sa na nejaký bezmenný ostrov.
Kuchyňa spoza plota
To som ani netušila, koľko rokov potrvá, kým budem mať moju naozajstnú kuchyňu. Kuchyňu spoza plota. S pieckou na drevo, ako doma, tam oproti domu s bocianmi. S umývačkou riadu, veľkou chladničkou a mrazničkou, s koreniami od výmyslu sveta, s keramickými mištičkami Made in England, ako v Londýne. S ručným mlynčekom na zrnkovú kávu – a vďaka môjmu nekonečne trpezlivému a šikovnému mužovi, ktorý našu kuchyňu niekoľkokrát prerábal – aj s komínom obloženým kameňom a s dreveným stolom z masívu, ako som si vysnívala.
Kuchyňa, to je srdce domu. V každej kuchyni som sa niečo naučila, či už čítať, variť z ničoho, čarovať s korením a tak trochu aj podnikať. V kuchyni spoza plota som sa naučila piecť živý chlieb. A ešte, že variť a piecť na dreve je úžasné, ale elektrina je elektrina. A, že ak použijem čerstvé domáce suroviny, tak čokoľvek uvarím, stáva sa gurmánskym zážitkom. A hlavne, že najpodstatnejšou prísadou každého jedla je láska. Hoci, to som tušila odjkaživa.
