Naša vinica bude mať onedlho 50 rokov. Pol storočia je doba, počas ktorej sa toho môže zmeniť veľa, a aj sa zmení. Za tých takmer 50 rokov má naša vinica len druhého vlastníka. Nás. A je jednou z posledných, ktoré ostali na Lubihegyi zachované.
Vinicu s domčekom sme kúpili od starého vinára. Predával ju v úctyhodnom veku 87 rokov z dôvodu ubúdajúcich fyzických síl. Obchodu sa fyzicky nezúčastnil, všetko vybavovala jeho žena, takže som ho vlastne ani nikdy nevidela. A to dnes pokladám za jednu z obrovských chýb, ktoré som v živote urobila. Už nikdy si nebudem môcť s Edit Piaf zaspievať “non, je ne regrette rien”.
Pretože ja už navždy budem ľutovať, že som sa so starým pánom nezoznámila.
Pracovala som vtedy ako manažérka s veľmi komplikovaným názvom pracovnej pozície v americkej technologickej spoločnosti. Roky v korporáte moje vnímanie sveta a spôsob života zjednodušili na procesy, ktoré mali zaručiť najvyššiu možnú efektivitu a najmenšiu možnú chybovosť. Viničný dom ma ohúril drevenými dverami a kľúčom ako z rozprávkového hradu, nekonečnou zeleňou a vôňou šíriacou sa z vinice. Hory oproti sa priateľsky vlnili, vyparádené v bohatých zelených sukniach, vo vzduchu bzučali včely a z trávnika žmurkali drobné farebné kvietky.
Prišla nám zmluva, po podpise sme poslali peniaze na účet, urobili návrh na vklad do katastra. A potom nám starý pán oznámil, že buď mu doplatíme za odstúpenie vinice, alebo si tam dorobí svoje posledné víno.
Nevererila som vlastným ušiam. Veď vinica je právne aj fakticky naša! V zlatom fonde našich spomienok je aj tá, ako odhodlane beriem telefón, aby som mu to vysvetlila, keď sa to nepodarilo môjmu mužovi. Telefonát trval asi dve minúty. Starec nad hrobom, ako som si ho predstavovala ja, bol rázny a direktívny chlap, od ktorého som počula len jednu vetu a veľmi zdvorilo som sa rozlúčila.
Dobre, povedala som si, tak si dorob svoje víno. Dovtedy tam ja nevkročím!
Vinár od Levoče vysadil vinicu a postavil viničný dom v roku 1974. O päť rokov neskôr ovdovel, jeho žena mala toľko rokov ako ja dnes. To všetko prezrádza archív. Prezrádza aj jeho miesto narodenia. Nižné Repáše, rozprávková dedinka s drevenicami, ktorá sa nachádza 15 kilometrov od slávnej Levoče.
Levoča, tak blízko k môjmu rodnému mestu! Toto je zlý vtip osudu, že som tak hlúpo premrhala šancu na stretnutie so skoro rodákom. Mohla som sa dozvedieť, o Levoči aj Poprade v tých časoch, keď žili moji starí rodičia, ktorých som nepoznala. Mohol sa zoznámiť aj s mojim otcom, s ktorým by si mali toľko čo povedať. Mohli sme sa dozvedieť, aké to bolo, presťahovať sa spod Levočských vrchov pod Börszönyi. Aké to bolo, vysadiť vinicu? Vyhĺbiť pivnicu? Vtedy v roku 1974 … Mohli sme sa zhovárať o víne aj včelách, o poľovníckych chodníčkoch. O lesoch a poliach, ktoré nás obkolopujú. O ľuďoch. O tom, na čo a hlavne na koho si dávať pozor.
Hoci, kto je dobrý a kto zlý, sme zistili aj sami.
Dnes som skutočne šťastná a veru som si aj vydýchla s úľavou, že som poslúchla manžela a nechali sme ho dorobiť jeho posledné víno. O rok nás navždy opustil.
Taký je kolobeh života. Urobiť svoje víno a umrieť.
Jeho druhá žena, tá ktorá sa nám pred rokmi venovala na obhliadke, sa pýtala Józsiho, či “tí z Bratislavy” – to ako my – už predali chatu. Neverila vlastným ušiam, že nie, nepredali. A že už nie sú z Bratislavy, nasťahovali sa do vinice, ktorú nevyrúbali a robia víno.
Neuveriteľných desať rokov mi trvalo, kým mi docvaklo, že keďže žil a zomrel v našom mestečku, tak tu bude isto aj pochovaný. A aj je. Našla som jeho hrob a stal sa ďalšou zo zastávok na cintoríne, kam chodím premýšľať, ako žiť čo najlepšie.
Po vinárovi od Levoče nám ostala vinica a les, záhrada a lúky. Spomienky na muža, ktorého sme nespoznali a predsa ho postupne spoznávame tak, až je pre mňa skutočnejší než niektorí ľudia, s ktorými sa zdvorilo zdravíme. Ostali nám ja jeho knihy, pre ktoré už nikdy neprišiel. Obraz s výjavom z poľovačky a do rámu osadené diviačie zuby.
Diviak je symbolom odvahy. Ďakujeme!
