Naša vinica je malá, ale lekcie dáva veľké. Občas ma až zaráža, s akou presnosťou trafí vždy do miesta, ktoré to potrebuje najviac. Napríklad moje lipnutie na sto a jedna maličkostiach a neschopnosť zbavovať sa priebežne a premyslene toho, čo zavadzia, nepomáha, rozptyľuje.
Ak chcete dobré víno, tak musíte byť disciplinovaný a nemali by ste podliehať emóciám.
Vinič je mimoriadne vitálna rastlina, a zároveň rastlina, ktorá potrebuje pevnú ruku, inak z nej nebudete mať nič. Budete mať bujné listy a prúty, ale minimum hrozna a s mizernou cukornatosťou. Takže nič.
Ako dosiahnúť, aby vám vinič dal víno? Okrem starostlivosti o pôdu, okolie vinohradu a zdravie rastlín, musíte viniču uviazať vetvy. Nasmerovať ho. Ako, to už závisí od odrody, polohy a kumštu každého vinohradníka.
No a potom je ešte podstatné vylamovanie, presvetľovanie a preberanie strapcov.
V mene budúcej úrody!
Predstavte si, že len pár mesiacov po tom, čo vyrašili a vy sa konečne tešíte z toho, že vinohrad sa zazelenal, a už aj treba niektoré z tých zelených vetvičiek vylamovať. Vždy sa na to pár dní musím odhodlávať a povzbudzujem sa šomraním hesla “v mene budúcej úrody …!” – prižmúrim oči, a lup – chrup, vetvička je fuč.
Lenže to nie je všetko. V istom období treba odštikovať vrcholce viniča a otrhať listy. Koľko, kedy a kde, to je opäť závislé od lokality, odrody, spôsobu uviazania – a kumštu vinohradníka.
Ale ani to nie je všetko. V istom období treba – a teraz sa podržte – odstrihnúť dozrievajúce strapce! Naozaj. Po všetkej tej piplačke, keď už konečne tie strapce sľubujú víno, treba niektoré z nich odstrihnúť. Normálne odstrihnúť a zahodiť.
Pretože vinič funguje ako rozvádzač elektriny, akurát namiesto elektriny rozvádza, veľmi zjednodušene povedané, cukor. Energia prúdi do každého listu, do každého výhonku, do každého strapca. Ak teda chceme, aby hrozno dosiahlo do oberačky primeranú cukornatosť, tak musíme obmedziť množstvo tých listov, výhonkov a strapcov. Logické predsa. Strapcov bude menej, ale budú kvalitnejšie.
Kým olamovanie výhonkov, snímanie vrcholcov a presvetľovanie listovej zóny dokážem už brať ako tak neosobne, preberanie strapcov – teda odstrihávanie tých nadbytočných – mi stále robí problém. Cítim sa skoro ako vrah.
Ale naučila som sa. Buď chcem víno dobré, alebo veľa. Ak veľa, tak výsledkom môže byť aj nula. Ak sa nevzdám toho, čo nevedie k mojim cieľom, tak ich nedosiahnem.
Vedieť si vybrať, rozhodnúť sa pre pár podstatných vecí, neplytvať energiou na to, z čoho nebude aj tak žiadny úžitok, to je veľké umenie. Niekto ho zvládne skôr, iný neskôr. Jedno je ale isté. Ak na vetvách nášho života visí príliš veľa strapcov, nedozreje poriadne ani jeden a naše víno nebude nič moc. Chce to dobre ostré nožnice, pevnú ruku a vieru, že to, čo získam bude hodnotnejšie ako to, čoho som sa vzdala.
Urobiť všetko nestačí
Bola som presvedčená, že keď my urobíme všetko, čo je v našich silách, tak žiadna choroba, žiadne straty ani škody nehrozia budúcu úrodu. Bol to omyl. Urobiť všetko ani zďaleka nestačí.
Sledujeme koľko napršalo, koľko má napršať, aká bola a bude teplota, podľa toho plánujeme, čo budeme kedy robiť. Kosíme, vylamujeme, presvetľujeme, kombinujeme vitalitu podporujúce minerály a prvky do postrekov, vystrihávame napadnuté strapce, aby sa choroby nešírili, denne prechádzame vinohrad, aby sme vedeli zachytiť včas akékoľvek zbojstvo.
Začni tam, kde si. Pracuj s tým, čo máš. Rob to, čo môžeš.
Napriek všetkej starostlivosti, stať sa môže čokoľvek. A aj sa stane. Keď príde krupobitie alebo dažde v období pred oberačkou, neostáva človeku iné, než dýchať do brucha, skloniť hlavu a vzdychnúť si s Jóbom “Hospodin dal, Hospodin vzal”. Poviem pravdu, ja pri tom aj škrípem zubami.
Krupobitie spravidla prichádza uprostred až koncom leta. Nemusí zničiť komplet celú úrodu. Môžete mať šťastie, že ste ešte nesňali vrcholy a hrozno ostalo z veľkej časti schované, alebo že krúpy boli malé a trvalo to celé krátko. Učíme sa nehľadať vo vinici spravodlivosť a žiť s vedomím, že všetko, čo od jari vypipleme, môže byť v lete zničené.
Krupobitie ako symbol
Dážď môže byť symbolom prosperity a priniesť úrodnú vlahu. Môže byť však aj pohromou a pôsobiť ničivo. Staroveké runy dokonca obsahujú varovanie v rune hagalaz, ktorej doslovný preklad je práve “krupobitie”. Pri veštení sa táto runa interpretovala ako nečakaná smola či úraz alebo iná negatívna udalosť, ktorá do života vpadne bez toho, aby sme to vedeli ovplyvniť.
Mali by sme so šťastím nakladať rovnako ako so zdravím. Tešiť sa z neho, keď je dobré, byť trpezliví, keď je zlé a nikdy nepoužívať drastické liečebné prostriedky, ak to nie je nevyhnutne nutné.
La Rochefauclad
Spravodlivosť? Ani nie, skôr lotéria
Roky rokúce som žila v predstave, že keď ja budem robiť všetko správne, tak sa mi nemôže nič zlé stať. Napríklad neochoriem. To ale zároveň znamenalo, že ak som ochorela, alebo ma niečo bolelo, alebo sa mi nedarilo, tak som urobila niečo zle.
“Čo som urobila zle? Prečo som ochorela?”, chripela som s pocitom krivdy a pohľadom privolávala manžela, aby mi podal pohár čaju. Veď vidí, že umieram s obviazaným hrdlom, zvierajúc zasoplenú vreckovku. Ak poznáte tie vtipy o mužoch, ktorí s 37,5°C teplotou ležia bezvládne v posteli, tak v tomto ohľade som chlapom doma ja.
Dodnes íce nerozumiem prečo, ale akceptujem ako fakt, že aj zlé veci sa stávajú aj dobrým ľuďom. Občas ľudia ochorejú, občas ľudia umrú, dokonca predčasne, aj keď to nie je fér. Choroba je takým osobným krupobitím.
Podobne aj vo vinici, nemôžeme nikdy rezignovať na priebežnú a vytrvalú starostlivosť, nemôžme zložiť ruky s tým, že raz aj tak všetci umrieme.
Aj choroby viniča vyzerajú desivo. Nikdy nezabudnem na to ráno, keď som objavila sčernaté, len včera ešte krásne, vitálne mladé strapčeky. Keď z ničoho nič vyschli dve vetvy na inak vitálnom viniči. Alebo keď sa začala šíriť hnusná perenospóra a zlikvidovala časť úrody, pretože sme ju nepodchytili včas. Dnes už vieme, že zbrane proti budúcoročným chorobám nasadzujeme už na jeseň, v zime, na jar, dlho predtým, než začne byť viditeľná. A že viniču doprajeme komplet minerálnu sadu od koreňa po listy. Aj keď možno príde krupobitie a nám neostane nič, alebo len veľmi málo. Bohvie.
Moje lekcie
Práca vo vinici mi pripomína, že aj keď urobíme všetko, príroda urobí ešte viac. Občas nás poteší, inokedy ničí. Nádherné svitanie či západ slnka, vôňa kvetov, sladké jahody a fascinujúci tanec včiel sú dielom tej istej prírody, ktorá láme stromy, rozvodňuje rieky a metá blesky.
Krupobitie neprichádza ako trest. Krupobitie je výsledkom klimatických podmienok. Príroda nie je osobná. Neriadi sa našimi normami a morálkou, ani predstavami o spravodlivosti. Sú príčiny a sú dôsledky, pričom často vidíme len dôsledky, príčiny našej pozornosti unikajú. Kto ich objaví, je kráľ.
A človek je ešte stále súčasťou prírody, vzťahujú sa teda na nás také isté pravidlá hry. Prírodou sme posilňovaní aj oslabovaní, občas zdraví, občas chorí.
Proteíny, vitamíny, minerály, bielkoviny a probiotika nám dodávajú vitalitu. Naše telá vstrebávajú poskytnutú výživu a vo výsledku sú pripravené pracovať aj hrať sa.
Na druhej strane, uštipne nás včela a môžme umrieť, maličký kliešť nás infikuje tak, že niekedy ani antibiotiká nepomôžu. Dym nám vyštípe slzy z očí, v mrazivom počasí nám hrozia omrzliny, po zjedení nesprávnych bobulí otrava. Stačí zrnko prachu alebo pilina, trochu vetra a oko vyzerá ako z obálky Stephena Kinga. Aj to je príroda.
Ľudské telo je neuveriteľne krehké, a zároveň odolné. Byť zdravý je vlastne zázrak. Tešme zo zdravia, keď je dobré. Žime v prítomnosti, jedinom zo všetkých časov, kedy môžeme niečo urobiť. Lebo aj keď urobíme všetko, príroda urobí ešte viac.
Novinky Spoza plota
Chcete viac takýchto článkov alebo receptov? Stačí sa prihlásiť na odber Noviniek a budete dostávať pravidelné sezónne recepty e-mailom! V novinkách nájdete recepty zo sezónnych surovín, gurmánske tipy na víno, a súhrny aktuálne publikovaných článkov na blogu Spoza plota. Jednoducho vám nič neutečie.
