Nalejme si čistého vína. Alebo čaju, konkrétne dnes medovkového čaju. Medovka je dobre známa, citrónovo voňajúca zelená rastlinka, ktorú si môžete kúpiť v supermarkete alebo odkopať u známych na záhrade. Pestovateľské nároky má tak nízke, že prežije azda všetko okrem púštnych a arktických podmienok, avšak netýrajte ju. Je to naozaj užitočná, a pravdupovediac, aj vtipná rastlinka.
Zvykla som ju piť v časoch mojej workoholickej kariéry na upokojenie búšiaceho srdca alebo keď som nemohla zaspať. V akútnych stavoch trvalo tak tri dni, než organizmus na medovku zareagoval sladkým spánkom. Priznám sa, pokladala som to skôr za istú formu Pavolovovho reflexu, ktorý si povel „spi!“ zafixoval na šálku čaju padajúcu z rúk, nie za výsledok účinkov medovky.
Prešlo pár rokov a medovku mám vysadenú v bylinkovom záhone. Veľká, krásna, silná, voňavá rastlina dekoruje kamenný múrik, občas z nej odstrihnem pri príprave niektorého zo šalátov, ktoré fantasticky dochutí a prevonia. Medovka však, ak má dobre rásť, potrebuje pravidelný zostrih. Sľúbila som si, že tento rok ju nezanedbám a vzorne ju strihám. Jediný problém je, že už ju v podstate nemám kde dávať, takže v pláne mám jej použitie do kozmetiky a možno aj sirup vyrobím. Ten si však veľmi dobre rozmyslím!
V snahe o dodržiavanie pitného režimu som sa rozhodla pre malú zmenu a čistú vodu som vymenila za čaj urobený podľa opisu ľadového čaju v románe, ktorý som čítala nedávno.
„Tu máte,“ podával jí skleničku. Cinkali v ní kostičky ledu a na vrchu plávala čerstvá máta.. Polly se dlouze napila.
„To je ale lahodné,“ pochválila nápoj. „Tohle je ten ledový čaj?“
Z mištičky na mňa smutne pozerala hŕbka medovky, ktorá sa už nezmestila do pohára na uskladnenie. Šup s ňou do džbánu s vodou! V priebehu dňa som vodu upíjala, ale ako vždy, zabudla som na to, že som chcela dodržiavať pitný režim.
Okolo druhej popoludní som už bola riadne smädná a vypila som naraz asi pol litra príjemne voňajúcej vody. Okolo pol tretej dorazil manžel z práce. Chvíľu sme sa rozprávali, a ja som naraz mala pocit, že bude búrka. Nie medzi nami, ale ozajstná búrka vonku, na ktorú ma neomylne upozorňuje môj organizmom stavom, ktorý sa dá nazvať „záverečná“. Približne dvanásť až šesť hodín pred búrkou zaspávam posediačky s otvorenými očami. Premýšľam, či sa táto schopnosť nedá premeniť na nejaký príjemný biznis plán.
„Idem sa na chvíľu natiahnúť“, oznámila som manželovi a odmotala som sa do spálne. Chvíľu som bojovala so zatvárajúcimi sa viečkami a pohľadom som zavadila o pohár s medovkovým ľadovým čajom na nočnom stolíku. „Aha …“
Asi za dve hodiny som sa ako tak spamätala a spomenula som si, ako ma medovka uspávala v minulosti. Asi som to trochu prehnala, pomyslela som si vstávajúc z postele a tupo sa motajúc ako zmätená moľa. Snažila som sa na nohy si nasunúť papuče.
„Kokomix!“ vyletelo mi z úst.
No dobre, nepovedala som kokomix, ale to čo som povedala sa rýmuje. Nohy mi čvachtali v medovkom kúpeli čerstvo pripravenom na dlážke … na dlážke?! Okamžite som sa na pár sekúnd prebrala a duchaprítomne som vytiahla elektrický kábel od predlžovačky zo zástrčky v stene. Uff! Predlžovačku, z ktorej kvapkal medovkový zázrak som otriasla od vody a prebehla do kúpeľne pre handru. Vytierala som opatrne najprv predlžovačku a potom dlážku. Už dávno sme nemali doma žiadnu nehodu, ak nerátam popáleninu zo soboty, keď som si pridržala dvierka pece predlaktím. Ale o tom vám porozprávam niekdy inokedy. Aj o tej knihe. Teraz, prepáčte, ale cítim sa ako o štvrtej nadránom po žúre, ani spiaca, ani prebudená. Dobrú noc, kamaráti! Ozaj, nechcete niekto medovku? Je zrejmé, že namiesto čajov by som mala piť niečo iné.
