Tá jediná pravá chuť a vôňa jedla predstavuje v živote človeka kotvu, o ktorej možno ani nevieme, ako veľmi ju potrebujeme.
Napríklad medovníky. Dnes už nikto nemusí piecť doma medovníky a modliť sa, aby zmäkli do Vianoc. Vieme si ich predsa kúpiť v obchode, na farmárskych trhoch či od miestnej cukrárky v dedine alebo na sídlisku. A predsa ich každý rok pečieme. Dosť pravdepodobne – v mojom prípade celkom určite – budú tie kúpené oveľa krajšie, vkusne ozdobené. A predsa tie naše sú jedinečné. Vyzerajú tak, ako u nás vyzerali vždy. Vďaka nim sa vracia do našich príbytkov tá jediná pravá chuť a vôňa Vianoc.
Alebo medvedie labky. Nejedla som ich odkedy som odišla z domu, a to je každým rokom dávnejšie. Úprimne, ani vtedy dávno nepatrili medzi moje najobľúbenejšie pečivo. Mama ich zvykla piecť vo formičkách po babke. Niet divu, že sa jej nedarilo ich vyklopiť a veľká časť z nich skončila za jej výdatného nadávania v rumových guľkách spolu s ostatnými polámanými kúskami vianočného pečiva. Keď som ich prvýkrát skúsila upiecť sama, bola som prekvapená, aké je to jednoduché. Dlho nedoceňované pečivo sa vyšvihlo na jedno z prvých miest v rebríčku obľúbenosti.
Kokosová roláda, naopak, patrila medzi moje najobľúbenejšie kúsky. Keď sa mi pod rukami rozsypal prvý pokus zrolovať dve nezmieriteľné hmoty, a kakaová aj kokosová hmota sa spojili – celkom v duchu našej rodinnej tradície – v rumových guľkách. Zmieroval som sa s tým, že kokosovú roládu už nikdy neochutnám. Až raz ma pohostila kamarátka rozkošnými kokosovými miniroládkami a ochotne sa podelila o recept. Je iný ako ten mamin, ale funguje a my máme konečne zas na vianočnom stole aj tento dávno stratený poklad.
A linecké! Už som ho piekla aj s vlašskými orechami, mandľami aj makom, zlepovala marhuľovým, aj čerešnovým lekvárom, aj citrónovým krémom. Ale len s otcovým ríbezľovým lekvárom sú jednoducho presne také ako majú byť. Trochu sa desím toho, že už mám len posledných päť fľaštičiek, pretože aj keby som sa nejakým zázrakom naučila uvariť ten úžasný lekvár, nikdy nebude taký ako z ríbezlí, ktoré sa urodili pod Tatrami roku 2014, keď ešte otec žil a bol plný sily.
Chuť a vôňa Vianoc
Odkedy otec zomrel a pandémia pretrhla niť našich podtatranských vianočných pobytov, začali sme trávievať Vianoce doma. A ja som začala rekonštruovať jedlá, ktoré tvorili kotvu v mojom živote. Vianočná kapustnica. Východniarsky biely koláč. Čokoládová saláma, medovníky, linecké, medvedie labky, a tak ďalej. Ja si nikdy neklamem, že tento rok nepečiem. Naopak, ja sa na to pečenie teším a zásoby surovín škrečkujem pekne dopredu, nech sa môžem pustiť do pečenia kedykoľvek príde tá správna nálada.
Rekonštrukcia ani zďaleka neskončila. Ešte stále som nezvládla makovník podľa maminho receptu. U nás sa nepotieral pred pečením vajíčkom ale po upečení za horúca sladkou vodou. Bol svetlohnedý, obrovský a mäkkučký vydržal celé sviatky.
Návrat ku koreňom
Vianoce sú jednou z mála príležitostí, keď sa aspoň čiastočne vraciame späť ku koreňom a vedome alebo nevedome napodobujeme to, čo tvorilo chuť a vôňu Vianoc nášho detstva, a s najväčšou pravdepodobnosťou aj detstva našich rodičov, pretože aj oni s láskou prenášali to, čo bolo dôležité a vzácne pre nich.
Fascinuje ma predstava, že jedlá, ktoré varievam, a teraz nehovorím len o Vianociach, varievala aj moja babka, aj moja prababka. Prababka sa narodila uprostred druhej polovice 19. storočia. Kým umrela, tak prežila dve svetové vojny, vznik a rozpad prvej repubiky, Slovenský štát, fašizmus aj komunizmus, zmeny režimov, meny a vlastne chodu celého sveta. A dnes ja, jej pravnučka, kolorizujem staré fotografie pomocou umelej inteligencie, aby som ich lepšie spoznala, keď už sme nemali to šťastie stretnúť sa za jedným stolom osobne.
Tá jediná pravá chuť a vôňa Vianoc je zakódovaná v našom DNA. Tak ako sa lososy vracajú proti prúdu rieky, aj my, nech sa udeje v priebehu roka čokoľvek, vždy sa napokon vrátime k slávnostne prestretému štedrovečernému stolu, pri ktorom sa prostredníctvom tradičných jedál stretávame aj s generáciami našich predkov, ktorí ho preniesli naprieč storočiami na naše stoly.
Naše vianočné recepty
Máme nový projekt! Tešmácky dvor č. 49 je miestom, kde sa stretávajú dobrí ľudia pri dobrom jedle, pijú dobré víno a pečú dobrý chlieb. Chcete vedieť, čo môžete zažiť pri návšteve Tešmáckeho dvora? Pripravili sme pre vás ročenku „Rok 2024 na tanieri, v pohári, chotári“ Stiahnúť si ju môžete úplne zadarmo, stačí ak kliknete na tento text a budete presmerovaní -> na našu novú webstránku.
