Na blog Sláma v botách som natrafila v máji 2017, keď som hľadala ešte viac infomácií o hluchavke, ako som už mala. Jeden z internetových odkazov ma priviedol na článok o tom, ako bola Veronika chorá, odmietala tabletky a s vervou bojovala s chorobou pomocou byliniek. Ihneď si ma získala, a aj som jej napísala a nechala kontakt na seba. Tak začalo čosi ako kolegiálny vzťah dvoch blogeriek, ktoré majú jednu spoločnú vášeň – záhradu. A ktoré sa učia niečo dopestovať bez chémie, Veronika dokonca permakultúrne. Obe fičíme na plný plyn vo svojich životoch a z času na čas sa stretneme na facebooku v nejakej diskusii, takže aspoň čo sa mňa týka, cítim sa informovaná. Na v poradí už druhú knihu Veroniky Kyčera Kučerovej som bola aj tak veľmi zvedavá.
Pár slov o dizajne
Nebojte sa, nebudem vás nudiť odbornými rečami o typografii a neviem čom ešte, ja o dizajne viem veľké nič. Fyzická podoba knihy “Nejdůležitejší v živote je láska. A hlína za nehty”, však stojí za zmienku.
V prvom rade, je vytlačená na recyklovaný papier, nie je laminovaná, farba použitá na tlač je tiež chemicky čistá. A je šitá, nie lepená! To má okrem eko-významu ešte jednu výhodu, a to takú, že kniha drží pohromade aj po prečítaní a počas čítania sa nezatvára a ešte ju môžem ohýbať a držať pohodlne v jednej ruke.
Dojem na mňa urobila aj tlač – úsporná, tak ako si ju pamätám z minulosti. Dnešné knihy sa častokrát podobajú na balíček čipsov, je v nich viac prázdneho miesta a sú tlačené veľkým písmom, nariedko a na zbytočne hrubom papieri. Kniha “Nejdůležitejší v živote je láska. A hlína za nehty” je pravý opak tohto čipsového efektu. Tých 170 strán textu bez praktických záhranických a eko príloh, ktoré zaberajú ďalších 40 strán, je využitých veľmi efektívne.
Mäkká väzba, viditeľné šitie a čiernobiele fotky na prvý pocit pôsobia ostentatívne eko, zbytočne surovo a naturálne v porovnaní s knihami, ktorých väzba je decentne schovaná pod tvrdými doskami. Na druhý pohľad dávajú knihe sympatický punkový nádych. Koniec koncov, život mimo matrix tak trochu punk je.
K obsahu
Revolúcie neprebiehajú tak, že sa ráno zobudíte, pri raňajkách sa všetci jednohlasne dohodnete, ako budete ďalej žiť, zbalíte si veci, popoludní sa sťahujete a večer už obdivujete západ slnka z terasy vášho eko-domu. Nie, v živote neexistujú žiadne milosrdné strihy. A vlastne, je to tak dobre. Veď kto už by sa chcel nechať ochudobniť o všetky tie príbehy, ktoré tvoria naše životy?
Na moje prekvapenie, nosnou líniou deja knihy nie je ani tak bio-život a záhrada, hoci sa na ňu Veronika pravidelne vracia, ale rodina a vzťahy. Koniec koncov, aj to je ekológia.
Dej sa odohráva v priebehu rokov 2014 – 2019, počas ktorých Veronika iniciuje zásadnú zmenu života jej rodiny. Z redaktorky časopisu Cosmpolitan sa stáva mamina dvoch detí a permakultúrna záhradníčka. Za týmto idylicky pôsobiacou pohodou je však príslovečný pot, krv a slzy všetkých zúčastnených.
Babičky, dedovia, rodičia a súrodenci mladých manželov a ich detí tvoria neoddeliteľnú súčasť ich životov. Na rozdiel od svojich vrstovníkov, ktorí skôr od pôvodných rodín odchádzajú, Veronika a Kuba sa aj s deťmi ku rodičom nasťahujú. Či je takéto spolunažívanie idylka alebo peklo sa dozvie čitateľ na stránkach knihy.
Veronika a Kuba sú výnimočný pár. Stredoškolská láska, úspešné kariéry, svadba, byt, prvé dieťa, druhé dieťa. To ale neznamená nič iné, len to, že okrem takzvanej osudovej lásky dokážu aj komunikovať ako dospelé, zrelé bytosti, otvoriť sa jeden druhému a riskovať nepochopenie. Vždy keď sa hádali, tak som tŕpla, či namiesto skutočného riešenia nepríde na nejaký trápny, povrchný kompromis, s ktorým nie je úplne stotožnená ani jedna strana.
Inak Veronika a Kuba žijú priam archetypálny život muža a ženy, v ktorom muž stavia dom a stará sa o všetky tie ťažké a technické veci a žena varí, perie, upratuje. Nikomu tento model nevnucujú, pre nich je prirodzený a vyplýva zo spôsobu života.
Smiech cez slzy – od smiechu
Veronikina otvorenosť a humor sú veľmi osviežujúce. Niekoľkokrát som sa skutočne nahlas rozrehotala, či už pre komickosť situácie alebo preto, že mi pripomínala niektoré z mojich vlastných zážitkov. Napríklad, keď kúpili pozemok s domom, ktorý mal potenciál. Veronikin manžel je našťastie promovaný architekt a na všetko odhodlaný, zručný staviteľ, inak by, myslím, kniha mala podstatne iný obsah.
Historku o tom, ako si Veronika umývala vlasy žitnou múkou som skoro nedočítala pre slzy od smiechu. Keď som nabrala dych a prečítala záver historky môjmu mužovi, ten len skonštatoval, že je rovnako pipi ako ja. (Veronika, to je kompliment!)
Záver
Veronika nikomu netlačí a nevnucuje eko-bio-raw spôsob života, popisuje len svoju skúsenosť. Hoci sa usiluje o čo najekologickejší spôsob života, nestala sa z nej fanatička, normálne používa výdobytky moderného sveta, ako auto, lakuje si nechty, používa make-up a chodí na dovolenky do zahraničia.
Neviem predvídať, ako veľmi sa kniha bude páčiť alebo nepáčiť čitateľovi, ktorý nemá vzťah ku ekológii, permakultúre, záhrade, domácemu zaváraniu a všetkým týmto veciam. Predpokladám však, že taký čitateľ po knihe ani nesiahne. A kto by po knihe siahnuť určite mal? Každý, kto sa pohráva s myšlienkou, že sa odsťahuje z mesta a začne žiť sebestačne. Slovami Veroniky:
“historky o tom, jak se jiní dřou na stavbě a zahradě, vás postrčí k tomu, jít si taky za svým venkovským snem. Anebo od něj včas upustit!”
Je veľmi sympatické, s akou vervou a nákazlivým nadšením sa Veronika pustila do transformácie svojho života. Oceňujem, že sa v knihe neštylizuje do role superženy, ktorá zvláda starostlivosť o domácnosť, deti, záhradu, kváskuje, varí, zavára, pečie, suší semienka a bylinky na čaje, vyrába domácu drogériu, píše blog, venuje sa komunitným aktivitám, píše knihy – a to všetko len tak, akoby mimochodom medzi prechádzkou rannou rosou a poobedňajšou meditáciou v tieni vŕby. Práve preto jej kniha je nielen zábavná, ale aj inšpiratívna. Vďaka posledným 40 stranám s praktickými tipmi sa kniha stáva manuálom začínajúcej záhradníčky a kuchárky.
Veronika sa na stránkach svojej knihy úprimne delí o svoje zlyhania a obavy, ale aj sny. A čitateľ nemôže inak, než jej držať palce. Nech jej rastú!
P.S. Knihu som zakúpila z vlastných prostriedkov, nie som zaangažovaná finančne na reklame, predaji ani distribúcii. Fakt, že Veronika spomenula aj tento blog medzi svojimi inšpiratívnymi zdrojmi, je mi veľkou cťou a prekvapením. Ďakujem!
