Romantika spoza plota

Čo si predstavíte, keď sa povie prechádzka? A romantika? Môj muž si predstavuje, že romanticky vylezieme na kopec, na ktorom v zime z nášho vinohradu videl chodník, takže sa určite dá bez problémov dostať až hore a budeme sa tešiť z romantického výhľadu. Po rokoch spolunažívania a výletov musím skonštatovať, že môjmu mužovi sa pri pohľade na akýkoľvek kopec mení osobnosť a zo spoľahlivého a starostlivého muža sa stáva dobrodruh, ktorý na daný kopec vyliezť skrátka musí, aj keby som ja mala dušu vypustiť.

Ak sa pýtate, prečo ho nepočkám v bezpečí dole pod kopcom, tak to je preto, že ostať pod kopcom by znamenalo ostať sama uprostred lesa vydaná napospas diviakom, ktorých sa desím, hoci som naživo ešte žiadne nevidela, a dúfam, že ani neuvidím. Uznávam ale, že vďaka môjmu mužovi sme videli niekoľko skvelých výhľadov a zažila som v hraničných situáciách niekoľko omračujúcich a-ha momentov blízkych pocitu osvietenia.

„Nad tým kopcom ani nerozmýšľaj“, hovorím môjmu mužovi pri prechádzke chodníčkami cez pole. Krajina okolo nás je gýčovito nádherná a vzduch vonia kvitnúcim agátom a bazou.

„Neboj sa. Pôjdeme len pod kopec, aby sme prišli na koreň veci, len chcem vidieť, kde začína ten chodník“, upokojuje ma manžel ale ja už v tú chvíľu vnímam, že zmena osobnosti práve začala. V hlave sa mi rozbehnú katastrofické scénare, ktoré nechávam podľa zenových tradícii voľne plynúť ako oblaky, ktoré sa majú rozplynúť.

V jednom úseku prechádzame popod káble elektrického napätia. Sú veľmi vysoko, a popravde, asi by som si ich ani nevšimla, keby ma manžel mierne vzrušeno – dobrodružným hlasom neupozornil, ako praskajú. Sledujem nekonečné polia, či sa obilím na nás nerúti diviak. Možnosť, že kábel by mohol spadnúť a nekontrolovane vzduchom letieť tak, že by som ani nestihla rozmyslieť si, kam uskočím, na chvíľu potlačí predstavu rútiaceho sa imaginárneho diviaka. Pridám do kroku a snažím sa spomenúť si, ako sa volá a ako sa robí ten špeciálny krok, ktorý môže človeku zachrániť život, keby náhodou stál na zemi pod elektrickým napätím. Mám dvíhať obe nohy naraz, či šúchať nimi po zemi a nedvihnúť ani jednu? Ako ďaleko by som takto zašla a kde by končilo územie, ktoré je pod napätím? Z týchto myšlienok som po chvíli pod napätím ja, ale katastrofické scénare sa rozplynú ako opar nad horami, len čo zbadám margarétky. Nevidela som ich hádam od detstva.

Prechádzka pokračuje pokojne, rozprávame sa, fotím hada a som hrdá na seba, ako sa už hadov nebojím. Teda, bojím ale oveľa menej ako voľakedy. Nové polia, úplne inej farby, pretože na nich rastie iné obilie, kopce sa vlnia, húštiny, tie, v ktorých bývajú diviaky, vytvárajú čarovné obrazce a sú od cesty, ktorou kráčame, primerane ďaleko. Na chvíľu sa zase cítim v bezpečí a teším sa, že som môjho muža prehovorila na prechádzku. Len škoda, že som si zabudla nožnice a vrecúško na bylinky. Čo ak nejaké nájdeme?

Sme pod kopcom. Transformácia môjho muža je dokončená. Pozerá na kopec a zdá sa, že nevníma, že tam som. Bežím za ním udychčaná, aby ovoňal kvietok, ktorý žmolím v spotenej dlani a hádal, čo to je. Bola to materina dúška, som nadšená, že konečne viem, kde rastie. A rastie tam aj skorocel, nátržník husí a lipkavec marinkový, neverím vlastným očiam. A tak bežím od kvietka ku kvietku, až sa ocitneme, síce nie priam na chodníku, ale za húštinou, na ktorú pozeráme, by nejaký byť mohol.

„Počkaj ma tu, ak chceš, ja som o chvíľku naspäť,“ navrhuje mi manžel. Sama uprostred lesa neostanem ani za milión, stúpam za ním. Jačím, keď sa zamotám do pavučiny, nie takej tej hračkárskej, aké sa občas vytvoria v pivnici, ale hustej, pevnej a lepkavej, ktorá sa nedá ani striasť, ani odfúknuť. Manžel ma našťastie červené tričko, ale aj tak ho čochvíľa strácam z dohľadu. Kráčam do takmer kolmého kopca, čochvíľa sa štverám po štyroch. Po chvíli mám nos plný zeminy a prachu a poťahujem, lebo nemám vreckovku. Nakoniec sme na vrchole kopca, už niet kam ísť.

„To je ten kopec, čo volajú Lisý vrch?“, pýtam sa manžela a odfotím to, čo by sa dalo za iných okolností nazvať výhľadom. Čaká nás cesta dole.

„Dávaj pozor, nespadni“, hovorí mi starostlivo manžel. Kým striedavo kĺžem po zemi a odhadujem ďalšiu najmenej nebezpčnú trasu, utešuje ma, že aspoň budem mať o čom písať. Po chvíľke mám prepracovanú techniku sklzu od stromu ku stromu tak, aby som každý len zľahka objala a nevybila si pritom zuby.

Mladé agáty majú našťastie pružné kmene a vetvy, korene starých dubov zase trčia spod zeme von, takže sa mám čoho pri slalome čoho zachytiť.

„Aha jaskyňa … preboha, nelez tam,“ dychčím a šmýkam sa dole. Sme na pol ceste ku chodníku, ktorý sa predsa len vinie pod úpätím kopca, a ktorý sme vstupom do húštiny minuli v nádeji, že sa naň predsa niekde musíme napojiť.

Cítim sa ako znovuzrodená a v návale radosti súhlasím ešte s krátkou prechádzkou tým chodníkom. Je asi tak päť hodín podvečer, slniečko presvitá cez stromy a po chvíli premýšľam, či diviaky vedia chodiť a utekať po tak strmých kopcoch alebo či sa zdržiavajú skôr na rovine, a či to na tom kopci, z tohto pohľadu, nebolo predsa len bezpečnejšie.

„Kam ideme?“

„Neviem, uvidíme.“

„No tak mi aspoň povedz, kam chceš dôjsť!“

„Chcem vidieť, kde ten chodník končí“, môj muž už zase chytil stopu.

„Kde si prišiel na to, že každá cesta musí viesť niekam?“

Náš rozhovor začína pripomínať okrídlenú scénu z Alice v krajine zázrakov.

„Kadiaľ sa mám vydať?“

„To záleží na tom, kam chceš dôjsť“, povedal Kocúr.

„Je mi to dosť jedno…“, povedala Alenka.

„Potom je jedno, kadiaľ pôjdeš.“

Radšej som už ticho a kráčam. Pocítim vnútornú satisfakciu z vedomia, že raz určite prestaneme kráčať a dostaneme sa domov, či už naokolo cez pol sveta alebo sa otočíme a pôjdeme naspäť po už tak trochu známej ceste. Ešte netuším, že okamih môjho skutočného zadosťučinenia sa blíži.

Cesta, po ktorej kráčame, totiž naozaj náhle skončí. Obdivne som pozrela na rázcestie. Za nami cesta, pred nami cesta a zrazu – rázcestie.

Klobúk dole, pán Život, zmysel pre humor ti naozaj nechýba!

Z pásma dubov, agátov, bazy, hlohu a šípok zostupujeme do pásma byliniek a o chvíľku sme už v civilizácii. Ako inak nazvať lány zeleného dozrievajúceho obilia, tak elegantné v porovnaní s divočinou lesa?

Ako hovorí môj muž – a vlastne to povedal aj Herakles – nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, a žiadna cesta nie je nikdy tá istá. Mení sa vôňa, farby a osvetlenie, človek si všimne vždy inú maličkosť. Nedá sa teda povedať, že sa do lesa ešte vrátime. Ďalšia prechádzka bude zase novým dobrodružstvom.

A zadosťučinenie mal aj môj muž. Pri večernom nakuknutí na internet, čo je nové vo svete, sme zistili, že kým ja som sa bála diviakov v lese, oni si užívali úplne iný výlet, úplne inak. Takže ešte raz pán Život, palec hore, je s tebou fakt sranda.