Posledný januárový deň som skončila jeden nekonečne dlhý projekt a konečne som sa usadila zase doma. Tento rok si dám pauzu. Nebudem nič riešiť, budem oddychovať, povedala som si a vo februári som sa vybrala do Bruselu na školenie GDPR. A potom … isto bola jar! Áno, bola jar, a mne sa nechcelo zbierať fialky. Narobila som kopu žihľavového pesta, vysadili sme zemiaky, paradajky, papriky.
Gazdiná na plný úväzok
Vyskúšala som si ekologickú čapovanú drogériu a kompostovateľné pomôcky na domáce práce, aj nákupy cez gazdovský spolok a pečenie a varenie zo surovín kupovaných priamo od pestovateľov a chovateľov.
Zistila som, že kým s čapovanou drogériou a kompostovateľnými obalmi to ešte ako tak ide, s nákupmi po tržniciach a gazdovstvách v okolí to až tak ružové nie je. Ja som mala šťastie, že mne boli kamarátky ochotné tovar priviezť, ale keby som mala každý týždeň precestovať 60 – 80 kilometrov ku každému pestovateľovi či chovateľovi v okolí, ten eko-význam nákupu by sa znateľne znížil a naviac by mi nákup zabral neúnosne veľa času.
Tiež by sa mi predražil tak, že buď by som musela začať zásadne viac zarábať alebo zásadne menej míňať, nehovoriac o hodinách času, ktoré naozaj viem využiť aj inak. A tak som sa naučila oceniť služby obchodníkov, ktorí ten tovar pre mňa zhromaždia a uskladnia u seba na predajni, kým neprídem na predajňu nakúpiť.
Pustila som sa aj do celkom vážneho upratovania a vypratávania všetkého, čo nepotrebujeme. Ako každý rok, aj tento rok som sa divila, čo všetko sa u nás nazbieralo. Niekoľko mesiacov som sa mordovala s kúzelným či báječným upratovaním, vyhodila som kabáty, ktoré nevyžarovali radosť a na zimu som si musela kúpiť nový. Blbé je, že ani ten nevyžaruje radosť. Asi nie som kabátový typ.
Letné horúčavy sme trávili striedavo pri kotlíku a zaváracích fľašiach, vo vinici a v pivnici. Celkom nečakane sa nám podarilo ju zrekonštruovať na celkom pekné miesto s pohodlným sedením v hojdacích kreslách.
Vybehli sme aj medzi ľudí, vo februári sme navštívili Festival vulkanických vín v Banskej Štiavnici a v lete sme ochutnali Kočovné vína na Pikniku na tajných miestach Levíc. Ani sme sa nenazdali, bola oberačka a jeseň.
Noví priatelia
Tento rok vstúpilo do môjho života veľa nových priateľov, vlastne priateliek. Ak by som mala povedať, čo majú spoločné, hoci sa navzájom nepoznajú, bolo by to … sú šarmantné, múdre, vyrovnané, veselé. Každá jedna z nich ma inšpiruje byť najlepšou možno verziou seba.
Hneď zjari sa objavila Monika, ktorá mi darovala priesady ružičkového kelu a batáty. A ktorá vyrába prenádherné šperky. Naozajstné šperky, ktoré vyčarúva z ušľachtilých kovov a kameňov s použitím šperkarskych remeselných techník. Každý jej šperk je kúskom zázraku, a ja som hrdou majiteľkou (zatial len) dvoch párov naúšničiek. Na rozhovor s Monikou sa môžete tešiť budúci rok, už mi ho sľúbila.
V lete nás navštívila aj Zuzka Almási Koreňová s manželom Martinom a podareným psíkom, ktorého som sa výnimočnr nebála. Zuzkine bábky, ktoré liečia dušu, sú nádherným autorským dielom s tiśickami drobných detailov, nad ktorými sa tají dych. Nikdy nezabudnem, ako sme na záhone ochutnávali aksamietnice.
Niekoľkokrát som mala možnosť maškrtiť na najlepšich syroch na svete od Mišky, s ktorou sa nám konečne podarilo stretnúť.
Ani neviem ako mi vletela do života Maťa, Martina Valachová. Pomocou portálu 40plus a autorov inšpiruje, povzbudzuje a spája 40+ ľudí. Ja som dostala priestor zamyslieť sa nad nielen mojimi šedinami.
Z mnohých ďalších inšpiratívnych ľudí spomeniem v rýchlosti pani Evu Čulenovú, autorku knihy o verbálnej manipulácii a Mišku s Pavlom z Dobrého ročníka.
Starí priatelia
Tento rok bol aj rokom návratov. Azda ešte nikdy sa do môjho života nevrátilo toľko ľudí z minulosti. Bolo fascinujúce sa stretnúť normálne naživo a nadviazať na to, kde sme prestali pred 5, 10, 20, 30 rokmi.
Ďakujem, že ste ma vyhľadali. Som zvedavá, kedy ja naberiem odvahu vyhľadať takto nejakú starú kamarátku a kedy sa postavím zo zadku a vyrazím reálne za všetkými tými, ktorým dlhujem návštevu v Trnave, Bratislave a bohvie kde ešte. Asi by som si mala zobrať najmenej pol roka dovolenku, aby som vás všetky obehala!
Zážitok roka
Zážitkom roka bol jednoznačne natáčací deň so štábom relácie Generácia – zlaté roky života. Bol to super deň a ja som nesmierne vďačná pani Vlaste Závodskej Ruppeldtovej, že ma oslovila a že sme dostali príležitosť sa predstaviť cez televízne obrazovky a prostredníctvom práve tejto relácie.
Vôbec som netušila, čo mám od toho dňa očakávať a rozhodla som sa, že sa budem jednoducho riadiť scénarom a pokynmi. Pôvodne sa môj muž chcel zašiť v práci, vraj to zvládnem sama lebo som vraj silná, statočná a samostatná, a keď nie som, mala by som byť. Lenže potom prišiel scénar.
Môj muž práve rýľoval záhony, keď som sa v scénari dočítala, že má rýľovať záhony. Ale o týždeň, pred kamerou. Tak som ho z rýľovania okamžite odvolala a poprosila som ho, aby s tým počkal. Jasné, že sme si tým narobili aj kus hanby, keď sa ho v robote kolegovia pýtali, že čo v októbri rýľoval.
Keďže v relácii som aj mala robiť kváskový chlieb, pre istotu som si jeden pripravila deň vopred, aby sme mali čo vytiahnúť z rúry, ak by sa mi náhodou ten, čo som pripravovala pred kamerami, nepodaril. Ako dopadla moja super príprava?
V prvom rade, kým som varila krumpli paprikás na obed, hostia pojedli ku predkrmu – škvarkám a feferónkam – chlieb, ktorý bol k dispozícii. Chlieb rekvizitný nám pán režisér nedovolil zjesť na obed, našťastie jeden člen štábu mal nejaký chlieb so sebou a podelil sa. A nakoniec sme zistili, že rekvizitný chlieb bol škaredší ako ten, čo sme upiekli, vybrali z rúry a rozkrojili pred kamerou.
V relácii si môžete všimnúť aj bielu vlajúcu plachtu zavesenú na plote. Nie, nemávame ju tam. To len náhoda chcela, že náš kocúr po týždňoch obšmietania sa okolo kade s červeným vínom presne pol hodiny pred príchodom štábu konečne v nestráženej chvíli uspel vo svojich pokusoch strhnúť ju a povláčiť ju po celom dvore. Sused nám naporýchlo požičal náhradnú prikrývku, plachtu sme vyprali a už sme sa aj vítali so štábom. A tá biela plachta napokon dobre vyzerala, nie? Dala snímke takú fajn atmosféru.
Štáb pozostával s pani produkčnej, a pánov zvukára, osvetľovača, kameramana a režiséra v jednom, a pomocného technika. S každým sa nám podarilo úchytkom vymeniť si len pár viet, pretože natáčacie tempo bolo sústredené, efektívne, ale bez zbytočného stresu. Každý člen štábu bol maximálne profesionálny a mne sa tak zdalo, že ich práca naozaj baví, boli v nej úplne ponorení.
Uvedomila som si, že je to fakt náročná práca, neustále sú na cestách, v aute, po hoteloch, nabalená drahá a ťažká technika, na ktorú treba dávať pozor, fungovať v cudzom prostredí s cudzími ľuďmi a v obmedzenom čase vytvoriť snímku, ktorá bude mať hlavu a pätu. Klobúk dole!
Ďakujem môjmu úžasnému mužovi, že vyšiel veľmi ďaleko za svoju zónu komfortu a pred kamerou stál so mnou. A malá samochvála – všetko sme natočili na prvú dobrú! Myslím, že jediné, čo sme snímali dvakrát bolo ako idem do špajze po zaváraniny, ale to sa napokon do relácie ani nedostalo.
Pozrite si celú reláciu
Návrat roka
Po ročnej prestávke konečne prišla tá správna inšpirácia, a ja som vytvorila nové programy. Programy pre podporu podnikania sú určené pre malých a stredných podnikateľov, živnostníkov, sebarozvojové programy ako mentoring a koučing sú vhodné pre širokú verejnosť.
Čo sa školení týka, tak zatiaľ mám v ponuke skôr manažérske školenia, ale aj asertívnu komunikáciu, ktorú využije naozaj každý. Zvažujem, či pridám ešte nejaké tvorivejšie workshopy (písanie, mandaly, enkaustika, modelovanie, kváskovanie) alebo nie, pretože moja predstava je realizovať maximálne dve školenia mesačne, aby som stíhala ostatné aktivity.
Dúfam, že tak ako som mala šťastie v roku 2019 na klientov, s ktorými sme boli naladení na jednu vlnu, tak aj budúci rok budeme pokračovať a prídu aj noví klienti, s ktorými sa navzájom budeme inšpirovať.
Úspech roka
Hoci náš život sa môže javiť ako hotová idylka spoza plota – a vlastne sa o ňu aj snažíme – treba si naliať čistého vína. Nie je všetko v poriadku. Máme najhoršieho možného suseda, naše mesto.
Už bezmála tri roky sa snažíme zabrániť zosunom pôdy, rozširovaniu inváznych burín a náletových drevín. Bezmála tri roky si naša právnička dopisovala s mestom od primátora cez vedúcich úsekov až po hlavnú kontrolórku, ktorú sme žiadali prešetriť nezákonnosť postupu mesta, ktoré svojou nečinnosťou v rozpore so zákonom spôsobuje. Bohužiaľ, napriek upozorneniu, že v prípade nečinnosti podáme podnet na prokuratúru, nekonala.
Už som sa začínala cítiť ako Don Quichot a aj som sa pri pohľade na aktuálne a hroziace škody zase nervovo zrútila, keď našťastie, konala prokuratúra.
Ruku v ruke s nečinnosťou mesta nás na zdraví a živote ohrozuje náš dodávateľ elektrickej energie, ktorý nielenže má stĺp tesne pri tej zosúvajúcej sa pôde, takže onedlho spadne a strhne nám dom, ale možno ešte aj zhoríme zaživa. Stĺp číslo 715 je však podľa kompetentného pracovníka úplne v poriadku. Ten kompetentný pracovník síce – podobne ak pracovníci mestského úradu – nevie používať telefón a dohodnúť si návštevu vopred, zato vie odmerať vzdialenosť stĺpu od priekopy bez meradla.
Väčšinou fotím a zdieľam len to pekné, čo nás obklopuje, ale pozrime sa teda výnimočne aj na odvrátenú stránku života spoza plota. Tých fotiek je už takmer 1000 za tie tri roky, spis s podaniami a odpoveďami je hrubý ako Vojna a mier, tiež má dva diely.
Ohrození samozrejme nie sme len my ale aj naši ostatní susedia spoza plota. Jedným strhlo plot, onedlho sa nedostanú cez mostík do svojho domu (alebo z domu, ak mostík strhne a oni budú doma), druhému hrozí zaliatie a znehodnotenie studne. Ďalšiemu praskajú múry na dome, ktorý sa narušuje zosunmi pôdy.
V našom meste sa však nejakej prokratúry len tak nezľaknú. Keď náš sused po poslednej záplave (cca mesiac po upozornení prokurátora) osobne navštívil primátora mesta, ten nemal ani len v päte poslať technické služby alebo niekoho, aby si upratali bordel, ktorý priniesla voda. Čo na tom, že bordel na ich parcelách ohrozuje upchatím a vyliatím vody ostatných? A hádajte, kto strávil piatok a sobotu čistením nánosov bahna a bordelu? Síce to zvyčajne robia hasiči s ťažkou technikou, ale naši chlapi si poradili.
Myslím si, že niekto toto mesto nemá rád, inak by ho nevystavoval rizikám pokút a ďalších negatívnych dôsledkov. Koná totiž nielen prokuratúra, ale aj ďalšie orgány, na ktoré sme sa obrátili a obrátime. A ja sa už veľmi teším na rok 2020, keď tento absurdný príbeh dopíšeme.
Aj tak to bol skvelý rok
Úprimne sa priznávam, že hoci som počas roka 2019 často škrípala zubami a nerváčila sa a asi trikrát som sa už aj chcela sťahovať dopreč, summa sumarum to bol skvelý rok.
Zapisujem si ho do pamäte ako rok priateľov, kamarátov, susedov, klientov, čitateľov blogu, ktorí mi píšete a sme v kontakte. Nemenovala som vás všetkých, ale každý z vás ma obohacujete a inšpirujete. Niektorí z vás ste mi aj pomohli prakticky a nad rámec mojich najsmelších očakávaní, ďakujem.
Pomáhate mi odvážne snívať a kráčať za mojimi snami. Dúfam teda, že aj v roku 2020 sa budeme často čítať, počuť, vídať. Aj naživo, či už u nás alebo na inom super mieste, kde sa stretneme. Lebo plány mám, ako vždy – obrovské! Verím, že budete pri tom aj vy.
