Rok 2019? A to bolo kedy, prosím vás?

Posledný januárový deň som skončila jeden nekonečne dlhý projekt a konečne som sa usadila zase doma. Tento rok si dám pauzu. Nebudem nič riešiť, budem oddychovať, povedala som si a … vo februári som sa vybrala do Bruselu na školenie GDPR. A potom … isto bola jar! Áno, bola jar, a mne sa nechcelo zbierať fialky. Narobila som kopu žihľavového pesta, vysadili sme zemiaky, paradajky, papriky.

Gazdiná na plný úväzok

Vyskúšala som si ekologickú čapovanú drogériu a kompostovateľné pomôcky na domáce práce, aj nákupy cez gazdovský spolok a pečenie a varenie zo surovín kupovaných priamo od pestovateľov a chovateľov. 

Zistila som, že kým s čapovanou drogériou a kompostovateľnými obalmi to ešte ako tak ide, s nákupmi po tržniciach a gazdovstvách v okolí to až tak ružové nie je. Ja som mala šťastie, že mne boli kamarátky ochotné tovar priviezť, ale keby som mala každý týždeň precestovať 60 – 80 kilometrov ku každému pestovateľovi či chovateľovi v okolí, ekologický význam nákupu priamo od pestovateľa by sa stratil. Nákup by sa aj predražil, nehovoriac o hodinách času, ktoré naozaj viem využiť aj inak. A tak som sa pomaly začala upúšťať od možno trochu prísneho pohľadu na konvenčné obchody.

Pustila som sa aj do celkom vážneho upratovania a vypratávania všetkého, čo nepotrebujeme. Ako každý rok, aj tento rok som sa divila, čo všetko sa u nás nazbieralo. Niekoľko mesiacov som sa mordovala s kúzelným upratovaním, vyhodila som kabáty, ktoré nevyžarovali radosť a na zimu som si musela kúpiť nový. Blbé je, že ani ten nevyžaruje radosť. Asi nie som kabátový typ.

Letné horúčavy sme trávili striedavo pri kotlíku a zaváracích fľašiach, vo vinici a v pivnici. Celkom nečakane sa nám podarilo ju zrekonštruovať na celkom pekné miesto s pohodlným sedením v hojdacích kreslách. 

Vybehli sme aj medzi ľudí, vo februári sme navštívili Festival vulkanických vín v Banskej Štiavnici a v lete sme ochutnali Kočovné vína na Pikniku na tajných miestach Levíc. Ani sme sa nenazdali, bola jeseň a oberačka hrozna. 

Stretnutia

Hneď zjari sa objavila Monika, ktorá mi darovala priesady ružičkového kelu a batáty. A ktorá vyrába prenádherné šperky. Naozajstné šperky, ktoré vyčarúva z ušľachtilých kovov a kameňov s použitím šperkarskych remeselných techník. Každý jej šperk je kúskom zázraku, a ja som hrdou majiteľkou (zatial len) dvoch párov naúšničiek.

V lete nás navštívila aj Zuzka Almási Koreňová s manželom. Zuzkine bábky, ktoré liečia dušu, sú nádherným autorským dielom s tiśickami drobných detailov, nad ktorými sa tají dych. Nikdy nezabudnem, ako sme na záhone ochutnávali aksamietnice.

Niekoľkokrát som mala možnosť maškrtiť na najlepšich syroch na svete od Mišky, s ktorou sa nám konečne podarilo stretnúť naživo. Z mnohých ďalších inšpiratívnych ľudí spomeniem v rýchlosti ešte Mišku s Paliho z Dobrého ročníka.

Zážitok roka

Zážitkom roka bol jednoznačne natáčací deň so štábom relácie Generácia – zlaté roky života. Bol to super deň a ja som nesmierne vďačná pani Vlaste Závodskej Ruppeldtovej, že ma oslovila a že sme dostali príležitosť sa predstaviť cez televízne obrazovky a prostredníctvom práve tejto relácie.

Vôbec som netušila, čo mám od toho dňa očakávať a rozhodla som sa, že sa budem jednoducho riadiť scénarom a pokynmi. Pôvodne sa môj muž chcel zašiť v práci, vraj to zvládnem sama lebo som vraj silná, statočná a samostatná, a keď nie som, mala by som byť. Lenže potom prišiel scénar.

Môj muž práve rýľoval záhony, keď som sa v scénari dočítala, že má rýľovať záhony. Ale o týždeň, pred kamerou. Tak som ho z rýľovania okamžite odvolala a poprosila som ho, aby s tým počkal. Jasné, že sme si tým narobili aj kus hanby, keď sa ho v robote kolegovia pýtali, že čo v októbri rýľoval.

Keďže v relácii som aj mala robiť kváskový chlieb, pre istotu som si jeden pripravila deň vopred, aby sme mali čo vytiahnúť z rúry, ak by sa mi náhodou ten, čo som pripravovala pred kamerami, nepodaril. Ako dopadla moja super príprava?

V prvom rade, kým som varila krumpli paprikás na obed, hostia pojedli ku predkrmu – škvarkám a feferónkam – chlieb, ktorý bol k dispozícii. Chlieb rekvizitný nám pán režisér nedovolil zjesť na obed, našťastie jeden člen štábu mal nejaký chlieb so sebou a podelil sa. A nakoniec sme zistili, že rekvizitný chlieb bol škaredší ako ten, čo sme upiekli, vybrali z rúry a rozkrojili pred kamerou.

V relácii si môžete všimnúť aj bielu vlajúcu plachtu zavesenú na plote. Nie, nemávame ju tam. To len náhoda chcela, že náš kocúr po týždňoch obšmietania sa okolo kade s červeným vínom presne pol hodiny pred príchodom štábu konečne v nestráženej chvíli uspel vo svojich pokusoch strhnúť ju a povláčiť ju po celom dvore. Sused nám naporýchlo požičal náhradnú prikrývku, plachtu sme vyprali a už sme sa aj vítali so štábom. A tá biela plachta napokon dobre vyzerala, nie? Dala snímke takú fajn atmosféru.

Štáb pozostával s pani produkčnej, a pánov zvukára, osvetľovača, kameramana a režiséra v jednom, a pomocného technika. S každým sa nám podarilo úchytkom vymeniť si len pár viet, pretože natáčacie tempo bolo sústredené, efektívne, ale bez zbytočného stresu. Každý člen štábu bol maximálne profesionálny a mne sa tak zdalo, že ich práca naozaj baví, boli v nej úplne ponorení.

Uvedomila som si, že je to fakt náročná práca, neustále sú na cestách, v aute, po hoteloch, nabalená drahá a ťažká technika, na ktorú treba dávať pozor, fungovať v cudzom prostredí s cudzími ľuďmi a v obmedzenom čase vytvoriť snímku, ktorá bude mať hlavu a pätu. Klobúk dole!

Ďakujem môjmu úžasnému mužovi, že vyšiel veľmi ďaleko za svoju zónu komfortu a pred kamerou stál so mnou. A malá samochvála – všetko sme natočili na prvú dobrú! Myslím, že jediné, čo sme snímali dvakrát bolo ako idem do špajze po zaváraniny, ale to sa napokon do relácie ani nedostalo.

Pozrite si celú reláciu

Čo ma fakt naštvalo

Hoci náš život sa môže javiť ako hotová idylka spoza plota – a vlastne sa o ňu aj snažíme – treba si naliať čistého vína. Nie je všetko v poriadku. Máme najhoršieho možného suseda, je ním – mesto.

Už bezmála tri roky sa snažíme zabrániť erózii a zosunom pôdy, rozširovaniu inváznych burín a náletových drevín. Bezmála tri roky si naša právnička dopisovala s mestom od primátora cez vedúcich úsekov až po hlavnú kontrolórku, ktorú sme žiadali prešetriť nezákonnosť postupu mesta a nečinnosť. Bohužiaľ, napriek všetkým upozorneniam sa nič nedialo, vec skončila na prokuratúre, ktorá vydala upozrnenie prokurátora.

Zanedbávaním povinností mesta nie sme ohrození nie sme len my ale aj naši ostatní susedia spoza plota. Jedným strhlo plot, druhým hrozí zaliatie studne a ďalšiemu praskajú múry na dome, ktorý sa narušuje zosunmi pôdy.

V našom meste sa však nejakej prokratúry len tak nezľaknú. Keď náš sused po poslednej záplave osobne navštívil primátora, aby sa opýtal kto a kedy upratá bordel priplavený zo skládky odpadu v lese, tak ho vysmial. Hádajte, kto strávil piatok a sobotu čistením nánosov bahna a bordelu?

Aj tak to bol skvelý rok

Úprimne sa priznávam, že hoci som počas roka 2019 často škrípala zubami a nerváčila sa a asi trikrát som sa už aj chcela sťahovať dopreč, summa sumarum to bol skvelý rok.

Zapisujem si ho do pamäte ako rok ľudí. Rok priateľov, kamarátov, susedov, klientov, čitateľov blogu, ktorí mi píšete a sme v kontakte. Každý z vás ma obohacujete  a inšpirujete. Niektorí z vás ste mi aj pomohli prakticky a nad rámec mojich najsmelších očakávaní, ďakujem.

Pomáhate mi odvážne snívať a kráčať za mojimi snami. Dúfam teda, že aj v roku 2020 sa budeme často čítať, počuť, vídať. Aj naživo, či už u nás alebo na inom super mieste, kde sa stretneme. Lebo plány mám, ako vždy – obrovské! Verím, že budete pri tom s nami aj vy.