Jeden zo spôsobov, ako sa dá z Bratislavy ku nám dostať, je cestovať vlakom. V Bratislave nasadnete do medzinárodného rýchlika, ktorý vozí cestujúcich na trase Hamburg – Budapest Keleti, a vy si ku nim na hodinku prisadnete. Veziete sa buď v klimatizovanom reštauračnom vozni s výbornou ponukou jedál aj nápojov alebo si urobíte pohodlie v prvej triede. Vlak uháňa meniacou sa krajinou, ale akosi sa mu vždy podarí dostať sa do časového sklzu.
Kým dorazíte do Štúrova, kde prestupujete, mešká niekedy aj dvadsať minút. Malý elektrický vláčik s jedným vozňom v smere na Levice zdvorilo čaká na svojho veľkého kolegu. Prebehnete cez perón a veziete sa ďalej. So starosvetským húkaním sa pomaličky rozbieha po svojej trati.
Divé maky
Po chvíľke sa za oknami začnú objavovať polia, domčeky, záhrady. Vláčik ešte párkrát húkne na výstrahu srnkám a po takmer pol hodine prestúpite ešte raz, tentokrát na rovnaký červený vláčik, ktorý vás už dovezie priamo ku nám.
Na malých staniciach môžete pozorovať starých ľudí, ktorí chodia čakať svojich mladých. Otcovia pomáhajú dcéram s kuframi a mládež v modernom mestskom oblečení vyzerá zrazu akosi nepatrične pri malom železničnom domečku so záhradkou s tekvicami, aksamietnicami a muškáty v kochlíkokch. Divé maky medzi koľajnicami oznamujú, že toto je vidiek. Pristúpi pár miestnych, zväčša zle ale čisto oblečených zrobených chlapov s taškami a unavenými tvárami.
Najbližších štyridsať minút sa nedeje nič zvláštneho, vláčik sa kýve zo strany na stranu, húka a vy máte pocit, že idete na kraj sveta. Potom vojde do lesíka, v ktorom je úžasný močiar a keď z neho výjde, zavoniate vôňu poľa. V diaľke sa rozpestierajú kopce hôr a vy si uvedomíte, v akom omyle ste žili, keď ste si až doteraz mysleli, že hory sú len na severe Slovenska.
Hory na juhu sú trochu iné. Nie sú tak špicaté a nemám z nich pocit zovretia. Nemajú ostré končiare ale dobrácky a ochranne sa vlnia tam, kde ľudia nakreslili hranicu medzi dvoma krajinami. Čím ste ku horám bližšie, tým vám je ľahšie na duši, lebo dlhá cesta končí a vy môžete konečne vystúpiť. O chvíľu ste doma.
Genius loci
Dávna sláva mestečka ostala visieť vo vzduchu a v krásnych starých budovách s hrdými nadpismi ako Adlerov dvor alebo Centrál. Dnes už majú nových majiteľov a slúžia novým účelom. Viem si ale živo predstaviť mešťanov v elegantných šatách, popíjajúcich v kaviarňach dôstojne svoju kávu či likér. Škoda, že sa niečo z pôvodného životného štýlu nezachovalo.
Nákupy
V mestečku je všetko blízko, ale zároveň ďaleko, hlavne ak sa presúvate peši. Pri takých nákupoch si treba dobre naplánovať trasu podľa toho, kam všade potrebujete ísť a aké veľké či ťažké veci plánujete nakúpiť. A treba si tiež vybrať peniaze v hotovosti, pretože väčšina obchodníkov nepríjma platobné karty.
Námestie pripomína zelený parčík. Neďaleko stojí hotel s reštauráciou, kde cez týždeň dostanete kompletný obed s polievkou, dezertom a úsmevom za cenu, ktorú by ste v Bratislave zaplatili za kávu.
Veľmi sa mi páči miestny trh, ktorý je otvorený len trikrát do týždňa a obchodníci tam sú len pár hodín, zato však majú vždy krásnu domácu sezónnu zeleninu. Obchody zase ponúkajú sortiment, ktorý využije každý domáci majster či záhradkár alebo vinár. Vedľa predajne telkomunikačného operátora je obchod s kachľami a pecami, kúsok ďalej vedľa zlatníctva predajňa s pracovným oblečením pre murárov a poľovníkov. Bez problému sa tu uživí niekoľko železiarstiev, záhradníctiev a obchodov so stavebným materiálom.
Horšie je to s výberom oblečenia alebo topánok. Tie sa dajú kúpiť v jednom z troch butikov alebo u miestneho Číňana, chýba mi tu ale obchod s kvalitným elegantným oblečením. Kostým do práce si síce človek nekupuje každý týždeň, ale je fajn mať možnosť voľby. Našťastie existuje nákup cez internet, kde si môžem nakúpiť veci od výmyslu sveta hoci aj o polnoci.
Prvý vážnejší problém s oblečením nastal po zime, keď som chcela dať vyčistiť zimné kabáty a zistila som, že nielenže tu nie je čistiareň oblečenia, ale najbližšia, ktorá je 40 km ďaleko v okresnom meste, neponúka vyčistenie na počkanie, takže jedno čistenie znamená dva výlety. Opravu obuvy som ešte nehľadala.
Zdravie
Obchody bývajú otvorené od rána od ôsmej do piatej s hodinovou alebo polhodinovou prestávkou na obed, buď od dvanástej do pol jednej alebo od dvanástej do jednej, takže nákupy v dobe obeda radšej nerobíme. Nie každá predajňa je otvorená aj v sobotu, niektoré zase len každú druhú sobotu. Problém je, že v takto je otvorená aj jedna z troch lekárni, zvyšné dve sú v sobotu zatvorené.
Keď som v jeden piatok večer ochorela a potrebovala som len malú záchranu v podobe tabletky proti alergii a krém na vyrážky, ktoré sa mi objavili najprv na predlaktí a rozširovali sa po celom tele, musela som siahnuť po starých zásobách a dúfať, že zaberie. Nezabral, a tak sme sa druhý deň ráno vybrali na pohotovosť, zase štyridsať kilometrov ďaleko do okresného mesta, pretože miestna lekárska pohotovosť bola zrušená. V Bratislave som mohla urobiť nákup v lekárni kedykoľvek aj večer o deviatej a pohotovosť bola len pätnásť minút od paneláku.
Práca
Väčšina pracovných príležitostí je tiež v okresnom meste, takže sa za nimi dostanete jedine autom alebo autobusom. Vlakové spojenie zrušili a posledný autobus domov ide okolo deviatej večer, čo je problém, pretože väčšina voľných pracovných miest je na zmeny a popoludňajšia končí o desiatej. Obyvatelia z desiatok dedín v okolí sú tak efektívne odrezaní od možnosti zamestnať sa. Cestou autobusom cez kopce popri hlbokých roklinách vždy tŕpnem a zatváram oči pri krížoch popri ceste. Tu sa človek ľahko naučí modliť sa.
Tak, ako je mestečko rušné cez deň, hlavne okolo štvrtej popoludní a v sobotu dopoludnia, tak je tiché a prázdne po piatej večer a cez víkendy. Naučili sme sa predvídať a plánovať dopredu, nečakať na poslednú chvíľu čo budeme potrebovať. Kúpa nábytku, osvetlenia, dverí alebo bielej techniky tiež nie je otázkou pár minút, ktoré nám v Bratislave stačili na cestu do najbližšieho supermarketu či hobbymarketu. Tovar si môžeme objednať z katalógu u predajcu v mestečku alebo cez internet od veľkých obchodníkov. Bohužiaľ, objednanie z anonymného supermarket je rýchlejšie a lacnejšie ako lokálny nákup, keďže predajcovia tu aj dva týždne najprv zbierajú objednávky, než tovar objednajú.
V čom mi chýba mesto
Úplne najviac mi ale chýbajú moja kamarátky. Chýba mi možnosť len tak si vybehnúť do kaviarne alebo na obed či večeru do reštaurácie a porozprávať sa. Pamätám si síce hmlisto, že v Bratislave som často nemala čas alebo energiu na takéto stretnutia, ale keď som chcela, tak som mohla.
Chýba mi pestrosť výberu, kde sa dá s kamarátkami stretnúť, a hoci mi Bratislava k srdcu neprirástla, pár miest som si obľúbila. Chýbajú mi príležitosti obuť si lodičky a kráčať s klopkaním po chodníku, pekne sa obliecť, namaľovať sa a len tak na terase kaviarne sledovať ruch okolo seba s kávou na stole a dobrou knihou v ruke alebo smiať sa s kamarátkami na vtipoch, ktorým rozumieme len my.
Buď opatrný, čo si praješ …
Keď sme sa sťahovali z mesta, tešila som sa na svätý pokoj. Ešte stále ma baví pozerať na kopce a polia, okolo ktorých po ceste na jar rozvážne hrkocú traktory alebo svištia kamióny. Užívam si ticho, v ktorom počuť zvonenie kostolných zvonov z mesta a trepot krídel vtákov. Baví ma sledovať ako sa menia farby oblohy podvečer a skoro ráno. Mám radosť z rozmanitosti, z vône kvetov, stromov a pokosenej trávy. Je stále pohodlné nemať susedov nad hlavou ani pod nohami, je skvelé meniť domček a krajinu k obrazu svojmu. Je krásne mať možnosť robiť všetko a nič, pracovať v rytme prírody a v súlade s počasím.
Niekedy si prajem, aby bol svet dvojposchodový. Dole na prízemí by mohlo byť mesto, kde sa zabáva, kde sú kaviarne a nekonečné nákupné strediská s obchodmi s kabelkami, topánkami, oblečením, drogériami a super reštaurácie. Miesto, kde chodíme do práce, sme výkonní a cieľavedomí.
No a na poschodí by boli záhrady, lesy, polia a vinice, stromy a kvety, čas by plynul tak akurát; tu by sme sa hrabali v záhrade, pestovali zeleninu, oberali ovocie, opaľovali sa, kúpali v jazere, popíjali vínko a grilovali alebo piekli koláče. Namiesto 200 kilometrov by stačilo výjsť výťahom jedno poschodie.
A na treťom poschodí by bola budúcnosť, kam by sme chodili nakukovať, čo nám bude chýbať zajtra, o rok, o desať.
