Prvé leto spoza plota bolo nezabudnuteľné. Či si spomeniem na temparamentného majiteľa domčeka a jeho pravidlá, kadibudku, žihľavu alebo churchillovský pot, krv a slzy, ktoré sme ronili pri prvých prácach, je na čo spomínať. Prekapením však bolo aj skvelé víno a ešte lepší ľudia, ktorých sme tu stretli.
Masívne dvere s obrovským kľúčom, väčším, aký môžete vidieť v jednom z regionálnych múzeí. To bol ten moment, keď som došla k presvedčeniu, že domček jednoducho musíme kúpiť. Dvere viedli do pivnice s krbom a do vínnej pivnice. Na studni bolo originál pákové čerpadlo a za domčekom šopa. Obytnú časť tvorili dve izby a dlhá, obrovská chodba.
Jej steny boli pokryté loveckými trofejami, a to nielen parožím, ale aj vypchatými zvermi. Našťastie majiteľ sľúbil – a tento svoj sľub aj dodržal, že trofeje budú preč, len čo sa dohodneme na kúpe. Netušila som, že dohodnúť sme sa mali na odovzdaní kľúčov. Akú chybu sme urobili – s kľúčami, ale aj trofejami – sme mali zistiť až neskôr.
Staré dobré zvyky
Pri kúpe sme netušili, že dobrým zvykom býva doplatiť osobitne za odstúpenie vinice, teda úrody z nej za sezónu, počas ktorej kúpa prebieha. Prijateľnou alternatívou je nechať pôvodného majiteľa urobiť svoje posledné víno.
Pochytil ma hnev. Veď kúpno-predajná zmluva takú povinnosť neukladala! Môj muž, ktorý pozná tieto zvyky, mi vysvetlil, že by sme sa nemali zapísať do nového prostredia konfliktom so starým mužom, ktorý domček postavil a vinicu vypestoval.
Navrhla som teda, nech pánovi zavoláme spolu. Ja som s ním ešte nehovorila a možno ho presvedčím. Musí predsa pochopiť, že domček je už náš!
Hovorili o ňom ako o vetchom starcovi nad hrobom, ktorý vinicu predáva pretože už sa o ňu nevládze starať. Moje vyjednávacie zručnosti som považovala za dostatočne rozvinuté. A koniec koncov, bola tu zmluva a zápis v katastri.
Telefón párkrát zazvonil a z reproduktora sa ozval dunivý hlas, ktorý nás pozdravil s vojensky srdečnou ráznosťou. Nadskočila som od prekvapenia na stoličke a všetko, na čo som sa zmohla, bolo rozpačité habkanie bez pointy. Výsledok zodpovedal výkonu. Starký sa pobavil, ja som slušne pozdravila, popriala mu pekný deň. Keď som položila telefón, horko-ťažko smiech potláčajúcemu manželovi som oznámila, že ja teda budem rešpektovať tieto ich zvyky, ale nevkročím tam, kým pôvodní majitelia neodídu.
A tak sa stalo, že hoci sme domček prvýkrá navštívili až o rok neskôr. Museli sme počkať nielen na vinobranie pôvodného majiteľa, ale aj na novú jar, vlastne leto, pretože technický stav domčeka ho predurčoval skôr na užívanie počas teplého a suchého počasia
Chalupári z Bratislavy
Prvý pobyt sme zahájili počas letnej dovolenky. Zbalili sme si pár vecí na tri týždne a vybrali sme sa vediac kam, ale netušiac do čoho. Pri nakupovacom nadšení som si napríklad vôbec nevšimla, že v chalúpke neexistuje splachovací záchod. Manžel ma utešoval, nech si z toho nič nerobím, že na chalúpke je predsa kadibudka, a to dokonca murovaná.
Čo? Kadibudka? Ja?
Prvú cestu k domčeku, a vlastne ak u tej nešťastnej kadibudke, sme si museli doslova a dopísmena vykosiť. Počas dlhej neprítomnosti a bez zásahu ľudskej ruky sa po celom dvore rozrástla žihľava, ktorá bola vyššia ako môj muž. Také čosi som nikdy predtým nevidela. Vybaliť a vynosiť veci z auta sa nám podarilo po troch hodinách, počas ktorých sa pri kosení striedal manžel s mojim otcom. Mali úplne nový krovinorez, ktorý sme museli kúpiť ešte skôr, než čokoľvek iné. No nič. idylka s pohárom vína pri krbe počká.
Domček a jeho okolie
Tiež ma prekvapilo, že tá obdivovaná páková pumpa nad studňou je jediný zdroj vody. My nemáme teplú vodu? Vlastne žiadnu tečúcu vodu? Myslím, že takto nejako prehliadajú chyby svojich vyvolených prudko zaľúbení ľudia.
V prvú noc sme zistili, že gauče síce vyzerajú v poriadku, avšak neskutočne smrdia zatuchlinou. Ak sme sa na nich chceli vyspať, museli sme na ne natiahli namiesto plachty dva spacáky, ale zatuchlinu som cítila v nose ešte celý druhý deň. Hneď ráno sme kúpili dva rozťahovacie gauče, periny a vankúše, riady, poháre a príbory.
Okná mali drevené rámy a tie mali svoje dobré časy dávno za sebou. Rôzne okolo domčeka a po pozemku sa objavili podivné kovové konštrukcie plné pavučín a náradia, starých gumákov, plášťov a brašien. Vo vinohrade sa nachádzalo niekoľko starých a nefunkčných včelích úľov.
Varenie a upratovanie, ktoré boli v našom bratislavskou paneláku rutinnou činnosťou na pol hodinky sa stali prácou na celý deň. Najprv ranná trojkilometrová prechádzka do mesta na nákup. Po návrate príprava dreva a ohňa. Potom prenášanie misiek, dosiek, nožov, tanierov a príborov z miesta, kde sme ich provizórne uložili na miesto, kde sme ich práve potrebovali. Na záver umývanie riadu v lavóroch.
Ľudia a víno
Počas tých letných dní, ktoré boli neuveriteľne dlhé a krátke zároveň, som behala s fúrikom, krompáčom, lopatou. Behala som okolo hrncov, zabíjala komáre a mazala si štípance octom. Skvelé však boli večery, ktoré sme trávili pri fľaške vína a grilovali alebo varili dobroty, chodili sme na návštevy ku novým priateľom.
Prvýkrát v živote som pila lokálne víno. Najrozšírenejšie odrody bieleho vína sú pesecká leánka, veltlín zelený, vlašský aj rínsky rízling. Tvoria nádherne voňavé a roztopašné vína, ktoré podnecujú k rozhovorom a spevu. Napriek svojej hravej vôni sa s nimi neoplatí zahrávať a podceňovať ich. Zistila som na vlastnej koži, že môj muž mal zase raz pravdu keď ma upozorňoval na ich silu. V dobrej spoločnosti a u štedrých hostiteľov však nebolo jednoduché odmietnúť ďalší a ešte ďalší pohár.
Po dlhej dobe som sa cítila uvoľnene a v bezpečí. Cítila som sa prijatá taká aká som, a zároveň som objavila nový svet.
Koncom leta som už nepišťala vždy, keď som sa dotkla pavučiny alebo zbadala pavúka. Na kadibudku som sa tiež už nebála posadiť a zbavila som sa aj utkvelej predstavy, že ma tam napadne myš alebo iné zviera.
Pot, špina a drina. A aj krv a slzy
To prvé leto spoza plota bolo v znamení nekonečného a neskutočne náročného kosenia v členitom teréne. V znamení špiny, smradu a prachu z plesnivého nábytku a handier, ktoré sme vyhadzovali spolu s pozostatkami hrdzavých roštov, nožov, hliníkového príboru, prepálených hrncov.
Zbavili sme sa pece bez dvierok a starého elektrického sporáku. Dodnes neverím, že som ich skutočne znášala s maželom dole strmými schodami. Nerozbitný sektorový nábytok z 50 – tych rokov po úderoch sekerou posmešne vystrkoval hrdzavé, ale stále pevné pružiny. Kontajner, ktorý sme objednali na odvoz odpadu sme naplnili do posledného milimetra kubického a silné auto odviezlo rovnú tonu odpadu.
Zistila som, že romantické reči o matke prírode, ktorá sa stará o svoje deti musel vymyslieť niekto, kto videl záhradkárov možno na obrázku vo fotobanke. Letné mesiace, počas ktorých sme špinaví a spotení robili od svitania do súmraku sme od matky prírody nedostali nič, len štípance od komárov, šľahanie žihľavou, pár menších úrazov a pribúdajúcu robotu.
Asi sme ale boli extra dobrí, pretože koncom leta sa matka príroda zľutovala a dala nám niekoľko kíl senzačných jabĺk, hrušiek a orechov len tak, sama od seba. Predsa len to bol dobrý nápad kúpiť toto malé kráľovstvo!
Letom sa to nekončí
Po skončení dovolenky sme sa vrátili poslušne do mesta a na mňa padol smútok. S príchodom jesene boli naše pobyty na chalúpke stále zriedkavejšie. Viac pršalo, bolo viac blata a hlavne sa ochladzovalo. Kúrenie hračkárskym elektrickým ohrievačom prestávalo stačiť, vrstvy oblečenia v studenom a stále vlhkom vzduchu nepomáhali a vínna pivnica zatiaľ slúžila ako sklad všetkého, čo v obytnej časti zavadzalo. V októbri sme zamkli, rozlúčili sme sa so susedmi a ako bledlo naše opálenie, tak sme sa aj my vracali ku mestskému stereotypu.
Malým prerušením bolo zimné strihanie viniča, ktoré sme zahájili v janurári. Celodenná náročná práca nás tak unavila, že sme sme sa po strihaní len nakŕmili na dvojplatničke ohriatou polievkou z konzervy a padli sme únavou, aby sme druhý deň pokračovali. Holé kríky a stromy odhalili všetky nedostatky a škaredé časti pozemku, ktorým sme sa v lete nestihli venovať.
Ľutovala som, že nemám čarovný prútik, ktorým by som odčarovala zhrdzavenú kovovú rárohu za višňou a ešte väčšiu rárohu za slivkou, ktoré nielen špatili výhľad, ale hlavne zavadzali, keď som ich obchádzala s plným fúrikom. Pomoc prišla vďaka ochotnému susedovi, ktorý zabezpečil odvoz do zberného dvora miestnymi ľuďmi, ktorým sme darovali všetko čo sme nepotrebovali sami.
Bola som presvedčená, že to najhoršie máme za sebou. Netušila som, že na deň, kedy vyvesím na znamenie víťazstva nové záclony v oknách, budem čakať, teda vlastne makať, ešte dobré tri roky.
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
Ak chcete vedieť, ako sa náš príbeh začal a ako pokračoval, prečítajte si aj ďalšie články. V pokračovaní sa dozviete koľko stojí život za vlastným plotom.
Novinky Spoza plota
Chcete viac takýchto článkov alebo receptov? Stačí sa prihlásiť na odber Noviniek a budete dostávať pravidelné sezónne recepty e-mailom! V novinkách nájdete recepty zo sezónnych surovín, gurmánske tipy na víno, a súhrny aktuálne publikovaných článkov na blogu Spoza plota. Jednoducho vám nič neutečie.
