Október vo vinici. V pivnici

Október priniesol burčiak, krásne slnečné dni a záplavu farieb. Okolité polia aj lesy sa menili pred očami a očarúvali nás vždy nanovo svojou premenlivou krásou. Chladné večery si vyžiadali prvé polienka dreva do piecky aj do krbu. Život Spoza plota však nie je len romantika, ale aj práca. Pracujeme v práci, doma, aj vonku. Tá najväčšia práca nás však čakala v pivnici. Zodpovedne sme miešali kvasiace hrozno v kadi, kde sa na šupkách rodilo naše prvé oranžové víno.

33 dní

Deväťnásť dní trvalo, než sa v kadi začali vytvárať charakteristické mláky, ktoré ukazovali, že hrozno klesá ku dnu. Prvýkrát v histórii našej osobnej vínnej cesty sme postavili lis doprotred pivnice a pustili sme sa do práce. Bola to skutočne priam remeselná piplačka, precediť liter po litri do demižónov cez husté sito. Vyloviť z kade všetko, čo sa malo lisovať. A zase cediť cez sitko budúce víno. Nabehali sme sa okolo lisu aj po schodoch do vínnej pivnice, ale nakoniec sme to zvládli. Ešte sme upratali a s pocitom dobre vykonanej práce sme okoštovali pohár budúceho vína.

Jemné kaly padali, a vlastne stále padajú, na dná demižónov. Najprv sme sa obávali, či sme to neprehnali, či víno nebude trpké a škaredo tmavé. Ale ako by sme zistili, aké máme víno, keby sme ho neurobili?

Po ďalších dvoch týždňoch sme si natiahli prvú fľašu vína. Oranžového. Kalného. A tak dobrého, že skoro ľutujeme, že sme víno na šupkách nerobili skôr. A ja začínam rozumieť kráse nahého vína, do ktorého nielenže nebolo nič pridané, ale nebolo z neho ani nič vzaté. Samozrejme, čaká ho ešte dlhá cesta. A my sa tentokrát nikam neponáhľame.

Kvasíme

Času bolo v októbri zvláštne málo. Dni sa míňali rýchlejšie ako zvyčajne, hoci boli aj pokojnejšie než zvyčajne. Z výliskov hrozna som založila na ocot, bude ho dobrých dvadsať litrov. Počítam, že v priebehu najbližšieho roka budeme mať často zemiakovú polievku, šošovicu, fazuľový prívarok a zemiaky na kyslo. Nejaké kyslorecepty ešte, dúfam, objavím.

Z výliskov červeného hrozna som zase napiekla čosi ako pečený čaj, s citrónom, zázvorom, škoricou a klinčekom. Chutí to ako varené víno, ale bez alkoholu. Alebo tam predsa len nejaký ostal? Zrejme áno, lebo pár fľaštičiek kvasí veselo ďalej, akoby ani neprešli varom.

Konečne som sa odhodlala vyskúšať aj výrobu kvasu. Hrabala som sa receptami tak dlho, až som si povedala, že to urobím úplne inak. Kúsky starého tvrdého chleba som nakrájala, ako sa dalo, zaliala vodou a zakryla utierkou. Každý deň som ich niekoľkokrát pichala vidličkou v snahe zamiešať ich, ponoriť. Na moje prekvapenie a radosť, voda po pár dňoch začala voňať charakteristickou sladko-kyslou vôňou, zafarbila sa do žltkasta a a začala aj jemne peniť, perliť po po krajoch. V kuchyni sme už kúrili, takže po troch dňoch bol kvas hotový.

Chlieb som precedila a s istou mierou obáv som sa napila môjho prvého kvasu. Jemná a svieža kyselkavá chuť ma príjemne prekvapila. Chlebová dochuť po dopití jasne odlišuje tento nápoj od iných. Nápoj, ktorý vznikol je nielen zdravý kvôli obsahu probiotík, ale aj osviežujúci. Na leto 2022 sme pripravení! A vyskúšala som kvas aj s bazovým sirupom. To bude výborná alternatíva pre konzervatívnejšie chuťové typy ľudí.

Varíme

Hoci na blogu nepribudol ani jediný recept, nehladovali sme. Vlastne sme chvíľami aj hodovali. Napríklad, keď sme sa zoznamovali so vzácnym šafránom, ktorý sme dostali ako dar. O šafráne bude ešte reč, ale ešte sa nepoznáme dosť dobre, ešte potrebujeme čas. Úprimne si však myslím, že smotanová omáčka bez šafránu mi už nikdy neprinesie toľko príjemných pocitov a kuracie mäso je bez tejto nežnej, ale výraznej chuti fádne.

Inak do nášho jedálnička nepribudla žiadna novinka, varili sme, čo dom dal. Pre gazdu rezne, pre mňa segedín, ale jedol každý všetko.

Októbrové kratochvíle

Každodenné prechádzky po okolitých poliach sa stali našim novým milým zvykom. Stačí chvíľka a duša pookreje pri pohľade na krásu naokolo. Zároveň som si sledovala, kde rastie najviac a najväčších šípok, kde sú ako tak dobre dostupné.

Omaciavala som ich netrepzlivo, či už mäknú, či už môžem zobrať do vrecka vrecúško na zber. Nestihla som kúpiť kapustu do súdka, ale stihla som nakopať trochu koreňa kostihoja na mastičku a alpu, a vybehla som aj na trh pre posledné kápie.

Váhala som, či ešte chceme zavárať, ale predstava, že celý rok nemáme v špajzi ani jednu fľaštičku pikantu ma nakopla k akcii. Päť kíl a nejaké drobné po starej známosti som nakrájala do najväčšieho hrnca, pridala som cibuľu, cesnak a tentokrát aj osvedčené kombo korenín – koriander, nové korenie, čierne korenie, cukor, ocot, soľ. Obsah hrnca na peci jemne pobublával niekoľko hodín, až sa objem zredukoval na takmer polovicu. Rozmixovanú omáčku sme naplnili do fľaší a mohli sme si vydýchnuť.

To som však nemala pálivosť tohtoročnej nádielky. Po práci mi z dlaní sálalo nezvyčajné teplo, ktoré sa v priebehu hodín zmenilo na nepríjemnú páľavu. Večer som už nevydržala sedieť v kuchyni pri piecke. Vyskúšala som všetky chladiace prostriedky od studenej vody cez smotanu, mlieko, maslo, pantenolový krém. Ako povedal gazda, okrem hovna som si ich natrela asi všetkým.

Jediné, čo pomohlo, bola studená voda. V lavóri. Pri posteli. Áno, spala som s rukou strčenou do lavóra so studenou vodu, občas som sa prekotúľala, aby som si namočila aj druhú ruku. Áno, bolo to nepohodlné.

Dlane som mala úplne biele a vymočené od vody, údajne ľadové na dotyk, tvrdil gazda. Páľava však bola doslova neznesiteľná. O to väčšia bola úľava po prebudení, keď ma konečne nič nepálilo.

Mimochodom, hoci som túto verziu pikantu nazvala 4 x P – pekelne pálivý paprikový pikant, napriek všetkému môjmu utrpeniu chutí napokon celkom civilne. Tak uvidíme, až rozvinie svoje chute časom. Zatiaľ viem povedať len toľko, že tých pár kúskov, ktoré sa nezmestili do hrnca, som usušila a štípu aj v usušenom stave, stačí k nim privoňať a tečú mi nielen slzy.

Všetci naši blízki

Potichu a bez fanfár sme oslávili šieste výročie, odkedy sa domček Spoza plota stal naším domovom. Sama neverím, ako rýchlo tie roky ubehli. A príbehy, ktoré som písala, akoby sa nám nikdy nestali.

Koniec októbra nás zastihol na cintorínoch. Ešte nikdy doteraz nebolo toľko nových hrobov, ktoré sme potrebovali navštíviť. Prach si a v prach sa obrátiš. Všetko plynie. A čas obzvlášť rýchlo … vlastne ani neviem, kedy sme tohto roku pozbierali jablká. Memento mori, carpe diem.

Stromy postupne zhadzujú listy. Polia voňajú pooranou zemou. Opäť posedávame v pivnici pri zažatej sviečke. Spomíname. Ozaj, viete, ako chutia spomienky? A zase raz aj plánujeme. Tak ostáva dúfať, že tieto naše plány nepobavia Pána Boha, a aspoň niečo sa nám podarí aj naplniť. Ale to už bude iný príbeh. Nastal čas dlhých rozhovorov pri víne.