Ohnivé lekcie

Ste dokonalí takí, akí Ste. Až keď sa očistíte od všetkého, čo nie je vami, prestanete sa báť Existencie, potom budete tancovať ako Existencia samotná.Existuje predstava či obraz Atlasa, obra zhrbeného pod ťažobou sveta, ktorý nesie na svojich pleciach. Iná postava tancuje na vrchole sveta, a to je Nataradž! Dve strany jedného prejavu. Buď môžete niesť ťažký svet na svojej hlave, alebo tancovať. Ste Atlas, alebo Nataradž? Vy si vyberáte.

Mooji

Keď som prekonala vyhorenie, presťahovali sme sa z mesta na chalupu. Ohnivé lekcie si ma však našli aj tu, kde sme mali zažívať už len blaženosť a pokoj.

Mojou obľúbenou ilúziou bola tá, že keď sa odsťahujeme z mesta, tak budeme mať navždy pokoj. To je asi tak realistická predstava, ako napríklad, že keď nebudem robiť nič zlé, tak sa mi nič zlé nestane a každý ma bude mať rád.

Ilúzie sú očarujúce ako bublinky z bublifuku, ale majú oveľa dlhšiu životnosť. Každý si nejaké ilúzie pestujeme a pipleme, dokonca pochabo opatrujeme aj ilúzie dávno čara zbavené, ako útržky lampiónov šťastia, ktoré už nikdy nikto nezlepí.  

Elektrina alebo oheň?

Zmenu životného štýlu, keď som prekonala vyhorenie, som poňala dramaticky, ako je pre mňa typické. Byt v Bratislave? Predať! Kancelárske saká, sukne a blúzky? Do charity! Manažérska literatúra? Rozdať, rozpredať!

Keď sme urobili naše prvé víno, zavarili prvý lekvár a jablkový kompót z našich sliviek a jabĺk, začala som sa obzerať po najlepšom mieste, kam umiestnime kurín a pohrávať s myšlienkou kúpiť si knihu s návodom, ako zo žihľavy vyrobiť nite a utkať trebárs gate. Vtedy niekedy som došla k názoru, že ani elektrickú rúru na chalupu nepotrebujem, ďakujem, som sebestačná, mám piecku na drevo. Tu budem vo vinici pestovať hrozno a paradajky a budem poriadana gazdiná. A variť len na ohni! Dajte mi pokoj s modernou dobou, toto je skutočný život!

Čas však ukázal, že nech robím čo robím, vždy nakoniec pracujem najviac hlavou. Je jedno či som vo vinici alebo na dedine, všade ma verne sprevádza počítač a wifi. Áno, môžem niečo vysadiť, vysiať, môžem po večeroch zalievať hriadky a postupne zbierať úrodu, zavárať. Nech ale robím čo robím, nakoniec sa vždy vrátim k počítaču. S nadsázkou povedané, bez elektriny nežijem.

A keď už tak meditujem nad životom, je načase priznať si, že moja „počítačová práca“ ma baví o štipku viac ako práce záhradné, dokonca viac ako pečenie chleba. Tie sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života, ale prinášajú mi úplne iný druh spokojnosti. Jednoducho hobby je hobby a práca je práca.

10 rokov neskôr

V jedno ráno, nie dlho po presťahovaní do dediny neďaleko našej vinice, kde sme pár rokov žili, sme sa zobudili do januárovej tmy. Ešte v pyžame som vyšla pred dom nakŕmiť mačky. Svetlo, ktoré som chcela zažať sa však nezažalo. Nebola to vypálená žiarovka ani vyhodený istič, ale porucha. Tak nič, ešte si ľahnem, veď oni to opravia.

Keď sa o pár hodín neskôr začal žalúdok domáhať raňajok a kávy, a oni to ešte stále neopravili, zakúrila som v kachliach. Bola to jedna z prvých vecí, ktorú sme kúpili do domu, kam sme sa presťahovali z vinice. Suché bukové drevo zapraskalo, oheň sa rozblčal. O slabú pol hodinku boli kachle rozohoriate dosť na to, aby som postavila na kávu. Sálajúce teplo ma inšpirovalo dopriať nám aj teplé raňajky, pochutili sme si na omelete.

V šere prebúdzajúceho dňa sa mi v hlave dokonale rozjasnilo. Je tak úžasné môcť si zakúriť drevom kachliach, keď to potrebujem, ale nie musieť lebo nemám inú možnosť! Je to dobrý pocit, mať na výber.

10 rokov skôr

Oheň ma sprevádza celým životom ako zásadný element. Hmatateľnejšie sa mi nechal poznať práve počas uplynulej dekády cez vyhorenie, ohorenie, kúrenie, varenie v kotlíku a na piecke, až po fascinujúci proces pečenia v starej murovanej peci na chlieb.

Vyhorenie alebo burnout je skúsenosť na celý život. Na rozdiel od situácie pred 10 rokmi, ochorenie dnes už nie je stigmatizované a je pomerne dobre popísané, avšak aj tak sú jeho prejavy a priebeh odlišné u každého človeka. Súbeh fyzických a psychických symptómov dokáže človeka úplne ochromiť a návrat do každodenného života je len veľmi pomalý. Nie vždy ostane bez následkov v podobe napríklad autoimunitných či iných ochorení.

Vyhorenie sa dá prirovnať k elektrickému skratu ako ho znázorňujú hollywoodský filmári. Viete čo myslím? Najprv blikajú kontrolky, niekto si to po chvíli všimne, začne na to upozorňovať, ale nikto ho nepočúva. A potom kontrolky prestanú blikať a zrazu začne niečo praskať a iskriť. A potom budova alebo laboratórium začne horieť, nastupujú húkačky, sirény, záchranári.

Raz ma jedna medzinárodná spoločnosť pozvala o skúsenosti s burnoutom porozprávať v rámci cyklu prednášok, ktoré organizovali pre svojich zamestnancov. Po prednáške mi účastníci kládli otázky a jedna z nich bola obzvlášť zaujímavá. Vraj ako dlho po vyliečení som sa dokázala vrátiť do bežného života.

Čo je to bežný život? Bol to ten život predtým? Alebo ten potom? Bolo normálne to zbesilé tempo predtým alebo ten pokoj, ktorý som si naordinovala potom, a ktorý mi tuším zachránil život? Lebo áno, na dôsledky vyhorenia sa dá zomrieť.

Ohnivé lekcie

Moje skúsenosti s ohňom sa formovali pri opekaní na ohnisku, pri varení gulášov a slivkového lekváru. S ohňom som pracovala vždy vonku. Jedného večera som čupela pri piecke na chalupe, a drevo nie a nie horieť. Tak som mu pomohla. Nebudem sa rozpisovať ako, jednak to bola z mojej strany strašná hlúposť, ale najmä ma to mohlo stáť život. To bolo druhýkrát, keď ma oheň takmer zabil. Zase som dostala lekciu, že práca s ohňom vyžaduje istú zručnosť, ktorú som v tom čase ani nevedela pomenovať, ale časom som ju získala.

Na piecke som napriek výbušnému začiatku uvarila litre polievok a vývarov, upiekla som mnohé mäsá, koláče, placky a všelijaké výborné jedlá. Naučila som sa, ako a kedy prikladať, čo funguje a čo nie, zladila som svoj krok s plameňmi. Čím zručnejšie som narábala s ohňom, tým konštruktívnejšie som dokázala pracovať aj s mojou vnútornou energiou, vnútorným ohňom.

Oheň si vyžaduje cit pre načasovanie, vnútorný pokoj a sebaovládanie. To som si mohla overiť pri práci s ohňom v starej murovanej peci na chleba, čo máme v dome na dedine. Masa dreva premenená na žeravé uhlíky a plamene vzbudzuje maximálny rešpekt. Len blázon by otváral dvere na peci skôr, než je ten pravý čas. Len blázon by nenechal ohňu dostatočný čas premeniť drevo na teplo. Je to mágia. Z dreva vyčarujem oheň, nechám ho rásť a tancovať, aby sa premenil na uhlíky a nakoniec jeho žiaru a páľavu nahradí teplo.

Iný pohľad

Je lepší oheň alebo elektrina? Ak je oheň príroda, tak elektrina je civilizácia. Živel versus skrotená energia poslušne tečúca cez káble.

Je pravda, že najlepší guláš je ten z ohňa a najlepší je chlieb zo starej pece. Opekačka v lese s priateľmi je vždy príjemný zážitok. Nemenila by som. Ale iná práca potrebuje práve tú skrotenú energiu, ktorá priteká cez tie káble.

Nesprávnym výberom a načasovaním si skomplikujeme, možno až znemožníme cestu k cieľu. Môžeme aj vybuchnúť, vyhorieť. Poradím si bez elektriny, ale to neznamená, že sa budem obmedzovať a variť tvrdohlavo len na ohni. Ako oheň, tak aj elektrina, všetko má svoje miesto a čas.

Mať možnosť výberu, to je sloboda. My si vyberáme. Tak prečo by sme si vyberali ťažobu života a komplikovanie života?

Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.