Ako každý rok na jeseň, aj tento rok ma život zavial na cesty. Cesty kľukaté, cez kopce a doliny, pomedzi strmé rokliny obývané agátmi, ktoré touto dobou zhadzujú lístie na skaly a údolia lemujúce cestu.
Zdvihla som oči od knihy, ktorá sa samovoľne zatvorila. Upútal ma pohľad na hmlu dvíhajúcu sa pomedzi kopce ponad polia. Táto hmla nie je ani trochu strašidelná, je gýčovito nádherná a kraj okolo mňa vyzerá ako obrázok z fotobanky.
Už som ten výhľad videla tísíckrát. A stále od neho neviem odtrhnúť oči, stále ďakujem za to, že ma život priviedol práve sem do tejto nádhery, o ktorej cudzinec ani netuší, lebo tu nikdy nebol. A prečo by aj mal?
Možno len tak.
Zažiť ten fascinujúci moment, keď na východe vstáva slnko ako veľký nekompromisný oranžovo-ružový kotúč sľubujúci napriek nízkym ranným teplotám nádherný slnečný deň. Alebo keď sa na východe vynorí mesiac v splne a hrá sa na slnko. Keď odkvitajúce bodliaky pripomínajú pominuteľnosť a večnosť života. Keď blednúci mesiac visí vyčítavo na dolinou. Keď sa zablyští kríž na kostolnej veži v dedine uprostred hmly.
Fičíme rýchlo ďalej, do mesta, za ľuďmi, za zárobkom. Ach, ako nerada idem ďalej! O pár minút sa hmla vyparí, slnce rozžiari, mesiac zmizne. Všednosť sa roztiahne celým priestorom a kto si ešte spomenie na prítmie rána, tak ubezpečujúco prívetivé na začiatku cesty?
Milosrdná hmla
Ten kraj je nádherný v každom ročnom období. Na jar ma teší pohľad na mladé jelene pijúce vodu z potoka len pár metrov od cesty. Beloba agátov a žiarivé slnko sú tak trochu prebytočne nazdobenou kulisou. V lete sa moje oči kochajú pohľadom na polia gýčovito zlato žiarivé od pšenice, ktorá sa vábne vlní v teplom vetre, na zvedavé slnečnice alebo svieži hustý zamat mladých kukuričných listov.
Milujem jar aj leto, ale keď príde jeseň, vtedy skutočne pookrejem. To krátke, nádherné obdobie plnosti farieb! Hranica deliaca deň plný červeného a zlatého lístia od strašidelnej prázdnoty holých vetiev stromov, týčiacich sa bezmocne ku šedej oblohe, je tenká.
Poetické jesenné ráno dá ľahko zabudnúť na rozčuľujúce nedokonalosti života ďaleko od hlavného mesta. Podobne, ako v romantických filmoch a lacných románoch, kde prítmie a svetlo sviečky milosrdne zjemní, až skryje vrásky hlavnej hrdinky, tieto hmlisté rána v tomto kraji zakrývajú pocity frustrácie a bezmocnosti spôsobené sto a jedna príčinami. A tieto pocity sú tiež súčasťou príbehu Spoza plota, hoci o nich nehovoríme s každým a v blogu som ich tiež zatiaľ veľmi nespomínala. Realita je však tu a žiada si moju plnú pozornosť, dosť bolo snívania.
Entropia
Nočnou morou v inak idylickom vidieckom živote je buranstvo úradníkov, rečou 21. storočia nazývané klientelizmus. Zle skrývaná škodoradosť, výsmech, ignorácia, výhovorky, a najmä klamstvá. Tak detinské, že mi je trápne za nich. Kto nezažil, neuverí. V kraji ďaleko od hlavného mesta nefungujú žiadne štandardné a všade inde platné procesy a právne postupy.
Aj my sme sa stretli s tým, že keď sa úradník rozhodne, tak neplatia žiadne zákony. Chod života určujú nezrozumiteľné a podivné osobné väzby zviazané kedysi dávno v hlbinách času. Sú ako lepkavá pavučina babieho leta. Čím viac sa snažím zbaviť sa ich, tým viac sa mi lepia na ruky.
V konečnom dôsledku sa klamstvá a krivdy kopia, kopa rastie a nevyhnutne smeruje k tomu, k čomu zo lží vystavaný príbeh smerovať musí. Vlastnou váhou sám seba stiahne k veľkému pádu. Kedy proces vyvrcholí a veža vystavaná z bezprávia sa zrúti, je len otázkou času a nad tým nemá kontrolu nikto z nás. Jasné, keby to bolo na mne, urobila som rýchly proces. Ale nie je. A tak beriem lekcie z trpezlivosti.
Hnoj plný nádeje
A viete čo ešte robíme na jeseň? Na jeseň rýľujeme zem, pripravujeme ju na jar. Zakopávame do nej hnoj alebo kompost.
V hnoji a komposte je nádej. Sú dôkazom, že aj exkrementy majú svoje opodstatnenie. Odpadky, ktoré sa rozložili a zotleli v čase, sú užitočné, pomáhajú budúcej úrode. Len treba chvíľu vydržať. A myslím, že tak nejak je to aj v živote. Občas musíme krátkodobo vydržať oči štípajúci smrad, aby sme sa dočkali krásnej úrody. Alebo spravodlivosti.
