V máji hneď zrána vytrvalo kukala kukučka, vlastne kukučky, z neďalekých stromov. Pila som na balkóne kávu a tešila som sa z pomerne slnečného rána. Z komína chalupy naproti začal stúpať dym, neklamný znak toho, že u susedov nastal čas na raňajky, a z poľa za vinohradmi zaviala do údolia vôňa repky. Všetko na svete má svoj čas, napísal kazateľ v knihe kníh.
Čas existuje a plynie bez ohľadu na to, či ho meriame alebo nie. Sekundy sa menia na minúty, minúty na hodiny, tie zase na dni, týždne, mesiace, roky. Nepotrebujeme hodinky ani kalednár na to, aby sme videli, že prichádza jar; stromy pučia a kvety kvitnú aj bez neho. Tento rok všetky rastliny meškajú, stromy zakvitli neskoro a len na pár dní, ak vôbec; vinič veľmi pomaličky tlačí miazgu do tých pár živých púčikov, ktoré prežili mimoriadne mrazivú zimu a zelenina len opatrne vystrkuje zelené lístočky zo zeme.
Počasie a čas sú ako brat a sestra. Je čas na mráz aj horúčavy, na dažde aj suchá, a zle je, keď sa títo dvaja súrodenci nedohodnú. Pravdaže, dnes sa nemusíme báť hladomoru, veď obchody sú plné jedla. Tak plné, že máme plné bruchá, aj keď nemáme čas svoje jedlo navariť či nakúpiť suroviny na varenie, nieto ešte vypestovať. Za jednu zo skvelých vecí života na vinohrade pokladám možnosť vyrobiť si vlastné zaváraniny, kúsky leta zakonzervovať vo fľašiach na horšie časy. Čo sa nedá zakonzervovať, je čas.
Člověk si uvědomuje dvě základní kategorie: prostor a čas. Ví, že ve čtyři má být někde a jak je tam asi daleko. Ví tedy, že čas souvisí s prostorem a že mu bude vykonati jakýsi pohyb, aby tam ve čtyři byl. Ale neuvědomuje si, že prostor i čas jsou vlastně pohybem v pohybu a že jeho zdánlivá nehybnost v červencovém altánku je subjektivní potěšilost a propadání bludu. (Horníček, Chvála pohybu)
Milujem tie chvíle, keď sa zdá, že čas sa zastavil. Keď môžem všetko a nemusím nič. To vôbec neznamená, že nič nerobím, práve naopak. Mám čas píliť drevo, plieť hriadky, založiť a sledovať kvások, ako rastie. Mám čas fermentovať ríbezľové listy na čaj, nazbierať bylinky a sušiť ich, variť alebo piecť. Dokonca mám čas na čítanie jednej dobrej knihy za druhou.
Pomaly ďalej zájdeš
Hoci ide o jednoduché práce, každá z nich ma učí to, čo som tak dlho nedokázala uskutočniť počas života v meste. Ide o starú známu poučku, že pomaly ďalej zájdem. Bývala som vždy šprintér na krátke trate, milovala som adrenalín žonglovania niekoľkých úloh naraz a plávanie vo vlnách stresu, až kým ma nepohltili a takmer nezabili.
To čo bolo pri mentálnych činnostiach otázkou (zlo)zvyku, naráža pri fyzickej práci na fyzické obmedzenia. Multitasking, robenie viacerých činností naraz, som roky mylne vydávala za jednu z mojich superschopností. Na moje prekvapenie som zistila, že keď sa sústredim na jednu vec naraz, prácu si rozložím do zvládnuteľných celkov a plánujem podľa logických priorít, stíham a vládzem toho urobiť oveľa viac.
“Víš, Momo, ono je to tak: Někdy máš před sebou ulici jako bez konce. Myslíš si, jak je strašně dlouhá a že to nikdy nemůžeš dokázat. Tak si to lidé myslí.”
Zmlkl, díval se před sebe. A zase řekl: „Pak začne člověk pospíchat. Pospíchá pořád víc. Pokaždé, když zvedne hlavu, vidí, že před ním toho vůbec neubývá. Vynakládá ještě větší úsilí, potí se úzkostí, až nakonec úplně ztratí dech a víc už nemůže. A ulici má stále před sebou. Takhle si člověk počínat nesmí.”
Chvíli se zamyslel a mluvil dál: „Momo, nesmíme si nikdy představovat celou ulici. Rozumíš mi ? Jenom příští krok, příští nadechnutí, příští pohyb koštětem. A pořád tak. Pořád myslet jenom na to, co následuje.”
Znovu se zarazil a přemýšlel, než dokončil, co chtěl vyslovit: „Taková práce těší. To je důležité. Taky potom za něco stojí. A tak to má být.”
A zase po dlouhé odmlce pokračoval: „Najednou člověk vidí, že přešel krok za krokem celou ulici. Ani neví jak a není zadýchaný.
M.Ende, Děvčátko Momo a ukradený čas
Upečte si kúsok šťastia
Dočítala som sa dokonca, hoci na potvrdenie neexistuje žiadna vedecká štúdia, že napríklad obyčajné domáce pečenie nám pomáha cítiť sa šťastnejšie, pretože dramaticky znižuje pocit stresu. Podvedome som to vedela vždy, pretože v ťažkých časoch ma to stále ťahalo do kuchyne, niečo krájať, miešať, sledovať alchýmiu premeny surovín na chutné jedlo.
Mary Berry, zakladateľka obchodu „Depressed Cake Shop“ verí, že pečenie môže pomôcť ľuďom prekonať depresiu:
„V tomto rituále je niečo uisťujúce – tiché váženie masla, cukru, múky, rozbíjanie vajíčok, šľahanie, miešanie a prekladanie. Ak sa cítite trochu ponuro, pomôže miesenie cesta. Nejde len o vychutnanie si výsledku, keksov, koláčov, pečiva. Výsledok pomáha rozjasniť pochmúrny deň, ale v skutočnosti terapeuticky pomáha proces pečenia sám o sebe.“
Mimochodom, podobný antidepresívny účinok má aj háčkovanie alebo iné ručné práce, pri ktorých sa človek naplno sústredí na to, čo robí. Pokoj, pravidelne pestovaný pri jednoduchých, opakujúcich sa, ale zároveň dostatočne náročných na pozornosť činnostiach, takých, pri ktorých jedna vec nadväzuje na druhú a všetko do všetkého zapadá, je pokojom, ktorý sa len tak ľahko nerozplynie. A tak som na vinohrade, po rokoch konečne prestala naháňať čas a pochopila, že vnútorný pokoj sa rodí z činností, ktorým sa venujem v správny čas a správnym spôsobom.
„Všetko má svoj čas a svoju chvíľu, každé úsilie pod nebom.“ Biblický kazateľ mal pravdu.
P.S.: Nájdite si čas na rozprávku o dievčatku Momo, ktoré vedelo počúvať tak zázračne, až sa ľudia prestávali hádať, a ktoré s pomocou korytnačky zachránilo pre ľudí čas na lásku, hru, zábavu a dobré jedlo, ukradnutý zlodejmi času.
