Zelené a záhradné práce sú v plnom prúde. Kosenie, vylamovanie zálistkov, výsadba semienok a plánt, následné polievanie. Každý deň sa teším na to, ako pôjdeme naspäť do vinice. Nikde na svete si neoddýchnem tak, a je jedno či pri práci alebo keď len tak sedím a užívam si jej čaro.
Viničný domček aj pivnicu pripravujeme na novú sezónu. Ba aj prvý guláš sme už navarili. Agáty kvitnú tento rok mimoriadne bohato a náš viničný domček halia do vône, ktorej sa neviem nabažiť. Tento rok sa mieša s vôňou bazy, ktorá prúdi chodníkom vedúcim popod vinicu. Sedím v jemnom zelenkavom svetle pod korunou stromov. Spod mihalníc žmúrim na stenu domu prežiarenú popoludňajším slnkom a upíjam zlatisto jagavé víno z pohára.
Pozerám na popínavú ružu, ktorá sa vinie po kovovej tyči pri schodoch a premýšľam, či rozkvitne každý sľubný puk, ktorý nasadila. Usmievam sa pri spomienke na svoje o viac ako desať rokov mladšie ja.
“Toto pôjde preč, aj toto aj toto a toto!”, temperamentne ukazuje na staré prístrešky a kovové konštrukcie, ktoré ho držia.
“A tento fúrik treba odviezť do zberného dvora, kúpime si nový!” Fúrik, vlastne už len jeho základná, ale stále funkčná kostra, dodnes stojí opretý o našu povestnú kadibudku a stále nám slúži na prevoz rozmerných bremien. Bol tu dlho pred nami a je dosť možné, že tu bude aj dlho po nás.
“Potrebujem novú motyku, rýľ, a hrable”, vymenúva ďalej a gúľa očami pri pohľade na popraskané drevo násady. Dnes márne premýšľam, koľko sezón trvá, kým sa opotrebuje motyka tak, až sa jedna jej strana zúži o pár centimetrov. Podľa mňa aj viac ako jeden ľudský život.
A predsa slúži
Na ruke ma trošku štípe pľuzgier, ktorý som si spôsobila rozhrabávaním zeme starými hrabľami. Tie sú tuším nesmrteľné. Dnes mi ani nepadne, že by sme ich mohli vyhodiť len preto, že sú staré.
Už niekoľko rokov vždy na jar pozrieme na kotlinu. Hrdzavá, s deravým dnom a podomácky vystuženými nohami. No, ešte tento rok a pôjde, povieme si zakaždým. Dúfame, že sa nepreborí pod plným kotlíkom lekváru, omáčky alebo gulášu.
Nemôžem uveriť, že v nej varím aj tento rok. Je mi jasné, že keď prežije dnešok, bude v akcii počas celej sezóny až do jesene. Je mi jasné, že až skončí jej služba, tak novú kotlinu už na chalupu nekúpime. Asi.
Voľakedy som si myslela, že niektoré veci budú navždy. My. Bezstarostné popoludnia s priateľmi. Ale roky utekajú aj nám a ostáva len pomaličky deň za dňom zvykať si, že raz aj naša sezóna bude posledná. Zvykám si aj na to, že pre dobrú kondíciu už nestačí len ráno vstať a vypit pohár vody s citrónovou šťavou.
Odišli sme, aby sme sa vrátili
Sedím v tom istom kresle ako vždy a na tom istom mieste. Behám hore schodami po zabudnutú soľ a čierne korenie. Ako vždy. Som celkom iná ako vlani, iná ako pred dvoma rokmi, načisto iná ako v ten rok, keď sme prvýkrát zavarili náš prvý lekvár, našu prvú omáčku. alebo ešte predtým. Bolo to tak dávno, že sa mi to možno len snívalo. A predsa som to ja a som tá istá.
Kúrim, miešam, ochutnávam bábgulyás. Živím aj svoj oheň. Miešam chute, zážitky, emócie, gestá, spomiemky. Ochutnávam život veľkou lyžicou. Občas spálim ústa a smejem sa. Občas plačem.
Všetko je na svojom mieste. Ba ešte aj pivnica sa vrátila k pôvodnému účelu! Lisovanie a kvasenie vína, zaváranie ovocia a zeleniny, koštovanie burčiaku a vína pri krbe. Ten je postavený tak, aby dal presne toľko tepla, aby sa naštartovalo kvasenie a nám aby pri koštovaní neodmrzli nohy.
Pocit, keď je všetko na svojom mieste je rovnako príjemný ako pocit, keď sa večer vraciame z vinice domov.
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
