Raz som čítala rozhovory s úspešnými mladými ľuďmi, ktoré publikoval jeden zahraničný portál. Títo mladí ľudia viedli svoje firmy, reálne podnikali a každý z nich sa podelil o svoje myšlienky, čomu pripisujú svoj úspech. Najviac ma oslovila myšlienka dievčaťa, ktoré povedalo, že od malička vyrastala v podnikateľskom prostredí, jej otec podnikal v doprave a mama mala obchod s oblečením. Od malička ju vodila do obchodu a ona vstrebávala atmoféru, rozhovory so zákazníkmi, vyjednávania, hádky, kompromisy, skrátka všetko. Keď začala podnikať aj ona, tak len nadviazala na to, čo už v podstate vedela. Pri čítaní som si uvedomila, aký úžasný náskok jej to dalo v porovnaní napríklad so mnou. Vyrastala som úplne inak, vychovávaná som bola, ako celá moja generácia, ku poslušnosti a podnikať sa učím za pochodu. A záhradu sme tiež nemali.
Možno aj preto, keď som začínala so záhradou, mala som absolútne nerealistické predstavy. Myslela som, že vysejem a zasadím čo chcem a kde chcem, koncom leta pozbieram úrodu a hotovo. Sotva som porýľovala trávnik, už som fňukala, že budem potrebovať väčšiu špajzu a dobiedzala som do muža, nech sa pustí do prístavby.
Vôbec som netušila, že starostlivosť o záhon je každodenná práca s jedinou prestávkou – keď prší a deň po daždi. Netušila som ani to, o akú veľkú záhradu sa zvládne manuálne postarať jeden človek, teda ja. Nikdy nezabudnem, ako hlúpo som vysadila melóny do zeme, ktorú som len tak zbežne porýľovala a tešila sa, ako sa tam budú pekne vynímať. Nevynímali, niektoré vôbec nevyrástli a tie čo vyrástli, nikdy nedorástli do pravej melónej veľkosti. Nevyrástla mi dokonca ani len cibuľa. Po troch rokoch som zistila, že som na jar siala zimnú cibuľu, ktorá sa mala siať až v auguste. Tá odroda sa dokonca volala “Augusta”, ale mne to skrátka nedocvaklo.
Roboty s týmito neúspešnými sadbami bolo viac než dosť, a tak som si povedala, že ak už sa mám s tým toľko nadrieť, tak nech to má aspoň nejaký efekt. A tak sa učím. Kým ja študujem záhradnícke články a robím si screenshoty najdôležitejších pasáží, starí gazdovia na jeseň zaprávajú do pôdy hnoj alebo sejú horčicu, ktorú na jar pokosia a využíjú ako zelené hnojivo. Ja ešte len špekulujem o kombinácií zeleniny, ktorá s ktorou sa ráčia, a ktoré naopak nie, v hlave namiesto stavania vzdušných zámkov pristavujem mega-špajzu na všetku tú mega-úrodu, a starí gazdovia už majú vysadený cesnak a vysiatu cibuľu. Na jar sa oblizujem pri pohľade na sviežu jarnú cibuľku, obdivujem záhony akoby náhodne, ale vkusne rastúcich narcisov a tulipánov a robím si do mobilu ďalšiu poznámku – na jeseň zasadiť tulipány.
S ťažkým srdcom som sa zistila, že v našej zemi sa síce skvele darí paradajkám, paprikám, baklažánom, tekviciam a cuketám, ale mrkva ani petržlen si veru našou tvrdou pôdou zem neprerazia. Ešte stále nemôžem uveriť, že voľakedy pre mňa tak vzácne južanské letné ovocie a zelenina rastú teraz tu, v mojej záhrade. Nesťažujem sa, len mi je ešte stále čudné, že neviem vypestovať mrkvu. Teda viem, ale málo a malú, o to viac ma však poteší hoci aj skromná úroda, premenená na 100% bio mrkvový džús alebo použitá pri pečení mäsa.
Otázka, do akej miery kultivovať a meniť pôdu alebo sa prispôsobiť okolnostiam a pestovať to, čomu sa prirodzene darí, mi pripomína známu dilemu, či rozvíjať svoje takzvané slabé stránky alebo sa zameriať na rozvoj toho, čo človeku ide prirodzene. Mne sa v živote aj na záhrade oplatilo to druhé.
Prekvapením pre mňa bolo, že aj hrozno vyžaduje rôzne typy pôd pre rôzne odrody. Jednému vyhovuje pôda ťažká, inému piesková, kamenistá. Ak chcete dobré víno – a kto už by nechcel? – musí rásť v takej zemi, ktorá ho vyživuje optimálne, nie v takej, v ktorej sa trápi. Zdá sa to logické, ale mne to vlastne doteraz nikdy nenapadlo. Veď aj my, ľudia máme lepšie pracovné výsledky vo vyhovujúcom prostredí.
Na záhrade som zisitla, že najefektívnejšie nie je zjednodušovať si prácu po svojom, ale urobiť to, čo robím dobre podľa možností na prvýkrát. Ako povedal klasik, ku miestam, ktoré stoja za to, skratky nevedú. A tak odkukávam a učím sa od skúsenejších. Semienka fazulí pred sadením namočiť, jamku na rajčinu vyhĺbiť poriadne a naliať tam riadne vody, na pohľad malé tekvicové semienka vysadiť dostatočne ďaleko od seba, lebo inak sa budú rastlinky škaredo tlačiť. A ono to funguje.
Učím sa ešte čosi. Pánom nie je záhradník, pánom je príroda. Ja môžem urobiť svoje maximum pre vytvorenie dobrých podmienok, ale prírode nerozkážem. Aj pri najväčšom rešpekte ku potrebám zeleniny, aj desaťminútový víchor, prudké ochladenie, horúčavy bez dažďov alebo naopak lejak s krúpami zničí za chvíľočku všetko, čo človek zasadil. Ani v živote nám všetko nevyjde podľa našich predstáv a ostáva len naučiť sa žiť s tým.
Na záhrade niet miesta pre suverénnosť, záhrada učí pokore. Radujem sa z úrodu sľubujúcich hriadok, ale len opatrne. Celkom tak, ako keď som robila nábor ľudí do zamestnania – kým uchádzač o zamestnanie na novom pracovisku nebol, nič nebolo isté, a vlastne do skončenia skúšobnej doby tiež nie. Aj teraz, na záhrade, platí len to, čo je bezpečne uložené v pivnici, či zavarené v pohároch, ktoré nás tešia svojimi farbami a chuťami celý nasledujúci rok.
“A ty čo robíš pre svoj rozvoj a budovanie nových zručností, Martina?”, opýtala sa ma počas rozhovoru personalistka u klienta, ktorá zisťovala, či budem pre nich vedieť urobiť to, čo potrebovali.
“Učím sa stále!”, začala som, ale rýchlo som sa aj zastavila. Ktovie, či by moje učenie sa zo záhrady vzala vážne. Rýchlo som zaimprovizovala a zmienila som knihy a on-line kurzy. Odpoveď bola prijatá kladne. Faktom ale je, že najviac ma učím a najviac ma mení moja záhrada.
P.S.: It’s all to do with the training. You can do a lot if you’re properly trained. (Alžbeta II.)
