Za pár dní náš viničný domček zahalí vôňa rozvitnutých agátov. Ako každý rok, nech sa pohneme kamkoľvek, strapcami bielych kvetov obsypané stromy budú svoju vôňu omotávať ako jemnú pavučinku okolo celého človeka. A mne sa nebude pár týždňov chcieť nič, len tak pod nimi sedieť so zastaveným mozgom a tešiť sa z konca mája, ktorý už sľubuje leto.
Agáty najsilnejšie voňajú v čase, keď padá rosa. Ani z domu sa mi nechce odísť, keď ich ráno zavoniam. Podvečer zase umocňujú pohodu pri pohári vína, v exkluzívnom nasvietení orgovánovo fialovej oblohy s oranžovo – ružovým melírom. Čestné slovo, takú oblohu som ešte nikde nevidela, len tu. Kde? Predsa neďaleko Palánku!
“Kraj, v ktorom som sa narodil a dospel, pre jeho farebnosť a rozličnosť vôní rád prirovnávam k obchodu s koloniálnym tovarom. Som jeho agent… Krajina okolo dolného toku Ipľa mi odjakživa pripomínala starú krajinu ľudského zrodu. Mnohým ľuďom, ktorých kraje ležia vyššie, sa vidí, akoby za Levicami boli už len levy; ale figu drevenú, a aj preto leží v tých končinách môj Palánk.”
Palánk
O tomto magickom meste s históriou dlhou ako rieka Ipeľ a bohatou ako lesy v pohraničí, napísal Ladislav Ballek niekoľko kníh. Prvou bola “Južná pošta” (1974), nasledoval “Pomocník”, nazývaný aj Kniha o Palánku (1977) a “Agáty – Druhá kniha o Palánku” z roku 1981.
V poslednej knihe, nazvanej “Lesné divadlo” (1987), odchádza Ján Jurkovič (alter ego spisovateľa) z Palánku na povinnú vojenskú službu do česko-nemeckého pohraničia.
Nedá sa neobdivovať zmysel života pre iróniu. Aj otec malého Jána Jurkoviča bol tiež pohraničníkom. Keď pri výkone služby zabili jeho priateľa, nechal sa preložiť na juh, aby mohol jeho smrť objasniť. Vďaka tejto tragédii prežil spisovateľ svoje detstvo v Palánku.
Krivdy a nevery, duševné a duchovné krízy povojnového obyvateľstva, falošní aj praví priatelia a nezodpovedané otázky, ktoré sa vynárali a strácali v Južnej pošte a Agátoch, sa Lesným divadlom konečne – a prekvapivo – vyjasnia. Čitateľ však nie je nútený do pátrania, naopak. Je kolísaný nádhernou poetikou románov a autorovou schopnosťou previesť čitateľa jemnou pavučinkou Palánku bez toho, aby kohokoľvek odsudzoval alebo urazil.
Agáty
Ja som ako prvú z Ballekových kníh čítala Agáty. Pri čítaní som mala pocit, že prechádzam sa popri dlhočiznom zvlnenom múre, čosi ako Čínsky múr, na ktorom je namaľovaná detailná freska osudov podobne, ako vidíme napríklad na antických vázach alebo egyptských kresbách znázornené momentky zo života bohov. Chvíľami som žmúrila očami, do ktorých mi svietilo prudké slnko a prstami som tie obrazy ohmatávala.
“Noci v Palánku na konci leta. Sady v noci. Akoby zo sna hovorili žlté ťažké hrušky na konci nejako nepokojného sadu. Padali lietavice, mihali sa modrastou oblohou plnou hviezd. Žlté, modré, biele, červené a zlaté ohníky neskorých augustových a septembrových nocí, neskorých hodín. Noci. Schlo, žltlo, opadávalo lístie, až bolo zrazu v sadoch viac vzduchu a včaššie svitalo, a predsa to nebola pravda, aj krvi bolo už ťažšie, akoby hustla a hustla. Akoby sa začali strácať veci a akoby bolo zle aj smutno medzi sebou. Aj anjelom na nebi. Aj z anjelských hláv odlietali vlasy. A tíchli vtáky a bolo počuť dávne rušné dni a staré vlaky. Aj starenky schli. Ešte väčšmi im beleli vlasy. Prichádzala jeseň. A za stolom na verande, za ktorým sedávali ľudia do otupenia, akoby sa vznášali staré ľudské záhady o pôvode života a smrti. Ľudia sedeli na stoličkách a pili čiernu kávu.
A tak som si teda kráčala popri tom dlhčiznom múre postáv, vzťahov, sklamaní, nádejí, sentimentu, intrigovania, posmievania, vystatovania … čítala som o Palánku a ľuďoch. O mačkách a hudobných stretnutiach v parku. O inžinierovi a jeho krásnej mladej žene, o mladom švárnom učiteľovi, ktorý bojoval počas vojny na západnom fronte, s Američanmi, o lekárnikovi Filadelfim a jeho denníku, o mladom sympatizantovi komunizmu Petrovi a jeho dedovi doktorovi Vargovi a o mnohých ďalších ľuďoch, ktorých osudy sa pretli.
Agáty nechávajú čitateľa ochutnať pocit zraniteľnosti a chuti si ešte raz a naposledy užiť život, pretože pohraničím sa premleli všetky politické a národnostné búrky, ktoré povýšili alebo zomleli raz jedných, raz druhých.
Južná pošta
Aj (prvá Ballekova) kniha Južná pošta, ostáva v Palánku. Tentokrát ide skôr o poviedky, ktoré ale navzájom spolu súvisia. Chvíľami človek nevie, či to čo číta už čítal alebo číta o tom, čo čítal, len z inej strany. Hlavnou postavou, spájajúcou všetky poviedky je detské alter ego spisovateľa, ktoré ako dieťa má právo ešte čudovať sa, objavovať a nerozumieť povojnovému svetu okolo. Povojnový svet mal svoje obmedzenia, ale chránil tých, ktorí dostatočne včas otočili kabát a nenarobili si príliš mnoho nepriateľov. A – poskytoval aj príležitosti pre tých, ktorí si trúfli chytiť šťastie za pačesy.
Pomocník
Jedným z takýchto ľudí, ktorí už nemali čo stratiť, bol Volent Lančarič, jeden z hlavných hrdinov knihy Pomocník. Vlastne, kniha je pomenovaná po ňom. Silák a macho, majster mäsiarského remesla, obchodník dušou aj telom, pomocník svojho nového majstra Riečana. Riečana, ktorý sa omylom a na poslednú chvíľu stal partizánom. Tak trochu zbytočne a bez presvedčenia odtrpel svoje v Povstaní. Praktická manželka ho uhovorila, aby svoju partizánsku obeť využil aspoň obchodne a komunistickí funkcionári mu – ako mäsiarovi – darovali mäsiarstvo v pohraničnom Palánku. Bývalý majiteľ bol vyhnaný, ale pomocník ostal. A Riečan si ho nechal.
Kým Riečan chce pokoj a primerane prosperujúci obchod, Riečanka s dcérou si rýchlo odstrihnú dedinské vrkoče a derú sa medzi spoločenskú smotánku. Kým Riečan je drobný, nevýrazný a tichý, jeho urastený a temperamentný pomocník rozbieha kšefty, o ktorých ani netuší. Kľúče od kasy má pani domu a rýchlo nadobudnuté nové bohatstvo si patrične užíva. Ako to všetko skončí vám nepoviem, lebo neviem. Knihu som dočítala ale neviem sa rozhodnúť, či to dopadlo dobre alebo zle. Keď sa to tak vezme, život išiel ďalej.
Boli to magické týždne strávené čitateľsky v palánskom časopriestore; v mieste, ktoré sa nám o pol storočie neskôr stalo domovom. Až mi srdce poskočilo, keď sa v románe doktor Varga na koči ťahanom koníkom viezol na svojej poslednej ceste od pacientov domov do mesta a prechádzal okolo kaplnky. Tej, pri ktorej a odbočuje ku nám!
