„Ukáž! Ukáž!“, strkali sme sa ako deti a snažili sme sa uchmatnúť plastovú rúrku, v ktorej hrkali farebné sklíčka. Krasohľad, kaleidoskop nekonečne sa meniacich fraktálov. Každý obrazec sa objavil len raz, a potom ho už nikdy nikto nevidel.
Hrkotanie farebných sklíčok časom nahradil hluk života a kaleidoskop obrazov sa mení podobne rýchlo. Chvíľu, ledva si uvedomím kde som a čo robím, nechtiac drgnem rukou ledabolo držiac plastovú rúrku života, a obraz je fuč. Vznikne nový, rovnako krásny, ak nie krajší, ale neviem si stále zvyknúť na to, že ten predošlý už nikdy neuvidím. Darmo hrkám krasohľadom, darmo skúšam krútiť rúrkou v protismere. Ostáva len si zvyknúť.
Šuchot automaticky sa otvárajúcich dverí do nákupného centra, v ktorom človeka ovalí horúčava v zime a zima v lete. Hudba z parfumérie, bľabotanie duchom neprítomného bezdomovca, ktorého bezpečnostná služba ešte nezaregistrovala a neodohnala z pohľadu ľudí, ktorí by si mohli náhodou vstúpiť do svedomia. Roztrasená po hádke, ktorá otriasla mojim vesmírom prechádzam okolo skupiny rodičov, ktorí tlačia na vozíkoch svoje paragleptické skoro dospelé deti. Zahanbím sa. A trochu šomrem, že sa môžem vykašlať na celú intuíciu a vnímavosť, skrátka mám teraz právo byť naštvaná a trucovať. Len už mi to nejde.
Hukot kolies po diaľnici. Strašidelné škrípanie kolies na asfalte, keď vás bezohľadne predbieha niekto, kto nevyhnutne musí doraziť domov o tri minúty skôr. Klopanie podpätkov po vyleštených kachličkách, prísny smiech a neustály prúd slov, neutrálne „uhm, uhm“ do šepkané do plastovej šnúrky od mobilu. Cinkot lyžičiek o šálky s kávou, šuchot mincí a bezhlučné odrátanie peňazí z bezkontaktnej karty, za ktorým nasleduje už len tiché pípnutie sms-ky.
Len trošičku pootočím krasohľadom a scéna sa mení, ako keď večer po návrate domov šťuknete spínačom a izbu zaleje mäkké svetlo. Praská drevo, mačka pradie, zvuk dopĺňa škrabotavé ťukanie do klávesnice počítača. Na balkóne sa bijú sýkorky o slnečnicové semienka, po večeroch šúpem jablká, zaváram kompót a sŕkam horúci čaj. Na konci dňa zametiem dlážku a tak ticho, ako deň začal, tak aj končí.
Bez ohľadu na to, či už som sa dosť vynadívala, neudržím krasohľad tak pevne, aby sa netvorili stále nové obrazce. Pravdu povediac, naozaj nie všetky sa mi vždy páčia, ale spomeniem si na to starovekých Grékov, ktorí už pred dvadsiatimi štyrmi storočiami vedeli, že krása je v očiach toho, kto sa pozerá. Niektoré fraktály ma upútajú jedine svojou pravidelnosťou, ale farebne nie sú nič moc, iné zase naopak, skrátka čosi im chýba alebo je tam naviac, ešte neviem, chce to doladiť. Opatrne otáčam krasohľadom dovtedy, kým sa mi pred očami neobjaví obraz, ktorý ma naplní príjemnou harmóniou. Tak, konečne … trošku zelenej ako smrek pri dome, o ktorý sa bojím pri každej búrke, trošku zlatistej ako víno, ktoré si otvoríme na konci týždňa, tyrkysová, ako dobrá debata, fialová, ako západ slnka začiatkom zimy, oranžová ako oheň v krbe … nemusela tam byť tá biela ako ranná hmla, cez ktorú sa predieram ráno do roboty v deň, keď by som najradšej ostala zamotaná v perine doma.
Každý človek má svoj krasohľad. O pohľady na obrázky sa dá do istej miery slovami podeliť, ale nikdy dvaja neuvidia to isté, každý pokus o podanie pohľadu prehádže farebné sklíčka a zmení celý obraz. To patrí k životu. Ďalej, pri pozeraní do krasohľadu sa nedá ani trošku plánovať, čo uvidíte ďalej. Aj to patrí k životu. A patrí k nemu aj utrpenie, ak sa zafixujeme na túžbu vidieť nejaký špecifický obraz, ktorý nie a nie sa objaviť. Ten, kto trpí, ťažko ocení ktorýkoľvek iný z ponúknutých obrazov. Niekedy sa možno na krasohľad budete hnevať, ale viac pomôže otáčať ním dovtedy, kým sa obraz nezlepší. Občas z toho pozerania slzia oči, vtedy si treba oddýchnuť.
Položiť krasohľad na bezpečné miesto a nerobiť nič treba aj vtedy, keď vás každý nový obraz skôr frustuje, než teší. Až si oddýchnete, obraz sa zlepší a krasohľad budete zase držať s hravou ľahkosťou. Čestné slovo!
