Tak napríklad posedenia pri peci už nie sú vecou romantického trávenia času, ale nevyhnutnosťou. Pri sálajúcom teple z piecky vedieme nekonečné dialógy o kilowatoch, spotrebe a cene energií, vykurovacích technológiách, zateplovacích materiáloch a o tom, koľko asi budú stáť stavebné práce, ktoré majú zabrániť budúcoročnej zimnej hybernácii našej domácnosti.
Keď sa zima opýta …
Prýkrát v živote som urobila niečo, o čom som bola presvedčená, že nikdy neurobím. Kúpila som si termofor. A aj som ho použila. Zo spomienok vyháňam rozhovory v northamptonskej kuchyni, kde sme sa so šéfom smiali britskej mánii spávať s gumenou fľašou naplnenou horúcou vodou namiesto toho, aby si riadne zakúrili. Termofor som mala na pomyselnom zozname trápnosti zaradený na popredných priečkach.
Extrémne situácie si však vyžadujú extrémne riešenia. Prevarenie vody do termoforu sa stalo každovečerným rituálom rovnako ako pitie horúceho čaju s medom pred tým, než sa schováme pod dvojité periny. Keď ide o teplo, estetika a predsudky musia ísť bokom.
Sever a juh po slovensky
Keď udreli nočné mrazy -25°C a cez deň sme mrzli pri krásnych -17°C, povedali sme si, že vydržíme. Nemôže mrznúť navždy! Po troch dňoch mrazov sme začali sledovať predpoveď počasia na týždeň dopredu. Optimizmus nás mierne prešiel.
„Máme námrazu na oknách. Aj zvnútra!”, posťažovala som ocovi, keď sme telefonovali.
„Aj my,” znela lakonická odpoveď. Rodičia bývajú pod Tatrami. My priamo na južnej hranici Slovenska.
Ráno sme sa namiesto “dobré ráno” pýtali „koľko?“ a žmúrili sme na teplomer. Potom som sa s pocitom ženy jedného z prvých osadníkov na severnom póle zabalila sa do ľadového svetra, rozkúrila pec, namlela kávu v mlynčeku a pripravila raňajky. Inak, ak by mi to nevyšlo so poradenstvom a vzdelávaním, tak sa určite uplatním ako kurička. Počas tejto zimy som sa mimoriadne zdokonalila a – ťuk, ťuk, ťuk, nech to nezkríknem – ani som nič nepodpálila!
Gazdovská zima
Kým sa mením na zámotok a drkocem zubami pod perinami natiahnutými pod nos, začínam rozumieť, prečo naši predkovia očakávali a vítali jar tak túžobne, že sa okolo príchodu jari vystaval celý náš národný folklór.
Zima je prísna, dôsledná, dôstojná pani. Keď príde, neodchádza ani ľahko, ani rýchlo. Je to taká tá návšteva, ktorá je síce dôležitá, užitočná ale zároveň po istom čas nepríjemná. Oveľa radšej mám jar, samopašné dievčisko, ktoré poskakuje ako sa mu chce bez ohľadu na to, či sa to patrí, rastie, kvitne, bzučí, vonia a za pár týždňov je fuč; necháva za sebou zelenú, slnkom zaliatu nádheru a vo vzduchu je priam hmatateľná nádej, že život napriek všetkému pokračuje ďalej.
Čakanie na jar
Jar je víťazstvom života a rastu nad mĺkvosťou a nehybnosťou zimy. Totiž, mĺkvosťou a nehybnosťou gazdovskej zimy, nie jej sestry z mesta, kde ju môžete nechať na chvíľu za dverami a skryť sa pred ňou do rušného obchodného centra, príjemne vykúrenej reštaurácie, baru, galérie, koncertnej sály alebo si užiť chvíľkové štípanie mrazu vo vysvietenej ulici či na mestskom klzisku.
Všetko je biele. Terasy vinice vyzerajú ako čudný lyžiarsky kopec. V holých korunách stromova kríkov sa ako ozdoby vynímajú vypasené žlto-modré sýkorky a hýle s červenými bruškami. Občas medzi viničom preletí sojka, prebehne hrdzavá líška, srnka alebo zablúdený bažant, občas je ale situácia podstatne menej romantická. Ako napríklad, keď vypadne elektrina alebo zamrzne voda. Lebo posledné slovo nad našimi plánmi a technológiami má predsa len príroda.
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
