Čas beží cvalom. Využívam ale veľkú letnú siestu vynútenú horúčavami a podelím sa s vami o ďalší pohľad do histórie vinice na Lubihegyi.
K týmto dielikom mozaiky som prišla ako slepé kura k zrnu. Fakt nehľadám a nezisťujem, prichádza to samé. O to viac si nové informácie vážim a prikladám im náležitú váhu. Verím totiž, že nič v živote k nám neprichádza len tak, ale v súlade s načasovaním, o ktorom síce nemusíme nič vedieť, ale oplatí sa ho rešpektovať.
Jeden z našich posledných kamarátov zo starej partie Spoza plota pri prvej tohtoročnej stretávke vytiahol knihu. Z obálky svietilo slovo Ipolysag, to ma však nejak neprekvapilo, v maďarčine sa naše mestečko nazýva totiž práve takto. Lenže toto slovo bolo v názve knihy, ktorý bol v angličtine a vlastne celá kniha je v angličtine. Volá sa The Defeat of the Damned: The Destruction of the Dirlewanger Brigade at the Battle of Ipolysag, December 1944. Najprv som si myslela, že ide o nejakú fikciu, ale nejako mi nesedelo, že by nejaký zahraničný autor osadil dej práve do nášho mestečka. Keď som knihu prelistovala, aj môj mozog kladúci tuhý odpor uznal, že ide o fakt.
V decembri roku 1944 bola v našom mestečku porazená hnusná Dirlewangerová brigáda, o ktorej existencii som dovtedy ani netušila. A verte mi, že hnusnou brigádou ich volám právom. Tým z vás, ktorí sa chcete o týchto bojoch – a hlavne dôvodoch, prečo sa o nich mlčalo – dozvedieť viac, tak odporúčam tento článok-> alebo videoprednášku priamo od autora knihy->.
Kam sme to vlastne prišli?
Na tomto blogu sa o knižné tipy delím skôr sporadicky. Túto knihu vlastne ani neodporúčam, pokiaľ nie ste práve fanúšikom vojnovej histórie. Ale niečo vám poviem. Z máp uverejnených v tejto knihe som zistila, že jedna z kľúčových bojových línií, viedla priamo cez našu a okolité vinice!
Podľa množstva historických fotografií, na ktorých miestni obyvatelia vítajú raz tú a raz onú osloboditeľskú armádu mi bolo jasné, že svetové dejiny sa nášmu mestečku nevyhli. Je to pohraničné mesto, a ako také patrilo vždy ku strategickým miestam. Ale toto je prvýkrát, keď sa stalo strategickým z bojového pohľadu a keď medzi kľúčové miesta patrila príroda v okolí mesta – teda naše polia, vinice, lúky, lesy a okolité pohoria.
Nebojte sa, nejdem do detailov, ktorým koniec koncov ani sama ešte celkom nerozumiem a nemám ich vnútorne spracované. Ale nedá mi nespomenúť si na záver jedného zo starších článkov, ktorý končím slovami: “Je veľkým paradoxom, že pravda o Lubihegyi sa hlbín času vynára teraz, keď naši priatelia odišli na večnosť a my sa nemáme koho pýtať. Veľkým paradoxom je aj to, že históriu Lubihegy objavujeme a zachovávame pre tých, ktorí prídu po nás práve my. My, cudzinci bez osobnej histórie, cudzinci, ktorí si pred pár rokmi náhodne vybrali a kúpili víkendovú chalupu na Lubihegyi.“
Hrdina alebo blázon
Pre nás bol Lubihegy našim osobným rajom. V jeho zemi sú zasadené korene nášho vína, v jeho tieni a slnku sme pracovali, v domčeku usadenom na jeho úpätí som sa naučila piesť chlieb, vo vínnej pivnici a na terasách sme sa smiali s priateľmi.
Vinicu na Lubihegyi som vždy vnímala ako svoju učiteľku. To som ešte netušila, že nevyučuje sama. Lubihegy je našim najtvrdším vychovávateľom, keď nám všetkých a všetko vzal. A potom nás donútil spoznávať ho – a tak trochu vlastne aj život – naozaj.
Cez spomienky na vinára do Levoče, cez historické katastrálne záznamy a mapy, cez súdny spor a právne krivdy páchané úradmi v minulosti aj súčasnosti, spoznávame skutočnú podstatu miesta, ktoré nás svojho času očarilo ako to najpokojnejšie a najradostnejšie miesto na svete. Je to ako v rozprávke, keď sa princezná premenila na zúrivú zvíjajúcú sa saň v momente, keď ju chcel pobozkať. Teda na zúrivú dračicu chrliacu oheň a pokrytú odpudivými šupinami, v starých rozprávkach, ktoré som čítala ako decko sa nazývala slovom saň. Princ chytil krásnu princeznú za ruku, a tá sa zmenila na strašlivú saň, lebo bola zakliata.
Peklo a raj môžu mať tú istú adresu
Pohnutá história nášho kúsku zeme sa skrýva pred každodenným, bežným pohľadom rovnako ako múry vulkanického sedimentu pod pôdou v okolitých lesoch, ako bylinky, studničky a pútnicke miesta s liečivou vodou, ako lesné chodníčky, ktoré nachádzame pri stále dlhších prechádzkach.
Každú princeznú odkliala láska a hrdinstvo princa. Ja som povedala už tisíckrát, že ja toto vlastne vôbec nepotrebujem, všetko nechám a odídem. A tisícjednakrát, že nikdy. To bude asi tá láska. A hrdinstvo? Človek sa nedozvie, či je blázon alebo hrdina, kým nepríde posledné zúčtovanie.
