S istou dávkou hrdosti konštatujem, že aj po takmer desiatich rokoch manželstva sa mi občas podarí manžela trochu vydesiť. Napríklad včera hláškou, že máme výročie. Vraj aké zase, vyvalil na mňa oči, a hneď aj pokračoval v práci. Práve opravoval pánt na bráne.
No predsa rok odkedy sme sa stali právoplatnými občanmi nášho mestečka s trvalým pobytom!
Ďalšia otázka bola, či je čo oslavovať. Chvíľku sme rozpačito pozerali jeden na druhého, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že áno a otvorili sme si fľašu frankovky 2020.
Po prvom roku Spoza plota som napísala malú e-knihu, čo všetko sa za rok zmenilo. Tentokrát rekapitulujem týmto článkom.
Nový príbeh? Tak trochu áno, ale ani nie
Keď sme odchádzali z Bratislavy, bolo to jednoznačné. Zabuchli sme za sebou dvere na byte, zabuchli sa za nami dvere na paneláku a zabuchli sme dvere na aute, ktoré nás viezlo do nového príbehu. Vystúpili sme vo vinici, vynosili sme posledné veci, na balkóne sme zažali pár sviečok a vychutnávali sme si tmu, hviezdy, ticho a pokoj. Ráno sme sa zobudili ako do sna, plní energie a radosti.
Tentokrát žiadne dvere nebuchli. Vo viničnom domčeku ostali všetky moje knihy, pár kúskov oblečenia, zaváraniny, nejaké riady. Dá sa tam kedykoľvek prenocovať. V pivnici ostalo víno a spomienky. Na záhone ríbezle. Vraciame sa tam, aby sme sa postarali o vinicu a ostatné. Dá sa povedať, že sme neodišli, len sme tam neostali.
Dnes len s údivom pozerám, ako sme žili v tom maličkom domčeku a som čudne zmierená s tým, že tie časy sa už nikdy nevrátia. Je to veľmi zvláštne napríklad stáť v pivnici pri krbe a vždy nanovo pocítiť ešte stále boľavé straty. Dnes už to nebolí akútne, ale na pocit prázdna som si ešte stále nezvykla.
Život na dedine
Žijeme na dedine dva klilometre od vinice. Dedinka je administratívne prilepená ako takzvaná mestská časť nášho mestečka, ktoré má ambíciu byť okresným mestom, čo je rovnako smiešne ako desivé.
Po nadobudnutí trvalého pobytu sme využili svoje právo zvoliť si svojich zástupcov do mestského zastupiteľstva. Nasledujúce mesiace ukázali, ako veľmi sme sa vo voľbe pomýlili. Pravdu mal, naopak, náš starý známy, ktorý nám povedal, že už pred tridsiatimi rokmi povedal, že na našom mestskom úrade sa nezmení nič, kým sa tam nevymenia aj zárubne, a tie doteraz nikto nevymenil. Po zážitkoch z nášho prvého roka ako právoplatných občanov s ním súhlasím a už sa vôbec nečudujem, prečo sa okolo budovy radnice ťahá smrad ako zo žumpy. Je to regulérny psychosomatický prejav budovy.
V dedine sme získali trochu pohodlia. Dedinskú klasiku – obchod, krčmu, kostol. Je to fajn pocit mať pár minút peši od domu obchod, v ktorom sa dá kúpiť všetko od zubnej pasty cez krém na topánky, žiarovky, múku po mrazené mäso. Fajn je aj možnosť dopraviť sa do mesta pohodlne autobusom za pár centov.
Na rozdiel od pokojného, snového života vo vinici, ktorý sme žili v úzkom kruhu, na dedine žijeme spoločensky bohatý život. Boli sme na plese aj na zabíjačke, manžel chodí hrávať futbal a spoznali sme mnohých nových skvelých ľudí. S niektorými radi trávime čas, stali sme sa blízkymi priateľmi.
Na zabíjačke som okoštovala všetko čo mi ponúkli a oblizovala som sa ešte týždeň. Mozoček, pečené mäso, pražená krv a ku všetkému poháre plné nakladaných uhoriek, baraních rohov a jabĺčkových paprík s kapustou boli nezabudnuteľné. Pri krájaní sadla na škvarky som si odfikla taký kus nechta, že mi až tiekla krv. Palec mi chlapi odborne zafačovali elektroizolačnou páskou, asi aby som nekopala. Prvýkrát v živote som videla ako sa plnia klobásy. Myslela som si, že si zo mňa uťahujú, keď mi povedali, že treba skontrolovať, či nie sú črevá na plnenie deravé, a to tak, že sa do nich fúkne a naleje voda. Napokon som ich premývala a prefukovala aj ja.
Raz nás priatelia pozvali na miestnu špecialitu, volajú to ludas kása (čítaj: ludaš káša) a je to v podstate ryžová kaša z kačacích drobov podávaná s kačacím pečeným mäsom. Trochu mi to pripomínalo španielsku paelu. Pred jedlom samotným sme mali vývar, a ja som prvýkrát v živote okoštovala aj varené kačacie nohy.
Zvieratá máme aj my. Presnejšie, máme mačky. Vo februári som podľahla mňaukaniu zatúlanej mačky na našom dvore a tá nás za odmenu obdarovala mačiatkami. Dvakrát. Museli sme prekonať citlivosť a dve slečny z prvého vrhu aj ich mamu sme dali postupne vykastrovať. Mama mačka svoj názor na naše konania vyjadrila jasne. Manžel vyšiel z ordinácie doškriabaný na rukách aj na nohách, doktor s ofačovanou rukou, tak škaredo ho dohrýzla. Mačiatka z druhého vrhu našli dobrý domov v neďalekom susedstve. Zmena z nula mačiek na osem bola celkom dobrá ukážka, ako sa veci môžu zvrtnúť, keď sa človek spolieha na to, že niečo také sa predsa nemôže stať. Ako sa hovorí, lepšie je byť pripravený ako prekvapený. A prekvapení sme veru boli.
… a veľa roboty
Napríklad nás prekvapil nekonečný kolotoč právnych sporov. Niektoré vedú proti nám, niektoré vedieme my proti iným. Bolo prekvapením zistiť, že nestačí žiť a nechať žiť vo viere, že aj tí druhí budú rešpektovať tie isté hranice a zákony ako my. Život nie je len pohodička, ale aj boj.
V lete som zavarila litre bazového sirupu, vypestovala kilá paradajok a cukety, dokonca aj papriku a židovskú čerešňu. Podarilo sa mi nazbierať a nasušiť aj pľúcnik, bazu, ľubovník, myší chvost a ďalšie bylinky. Zavarili sme litre paradajkovej omáčky aj papriky v oleji, uhorky, cukety aj cvikle. Zdá sa mi, že sme zaváraním strávili menej času ako po minulé roky, ale možno sa už stalo takou prirodzenou súčasťou nášho života, že už nestojí vlastne ani za reč.
Napriek tomu, že sa skutočne nenudíme, však aj zamestnanie a podnikanie chce svoje, nájdeme si čas aj na prechádzky. Pred záplavami sme stihli zájsť na Surdocké lúky, na Medvediu studňu a vyštverali sme sa aj na Veľký vrch alias Kopasz Hegy, odkiaľ sme mali celý chotár ako na dlani a ešte som tam aj nazbierala kopu skvelých byliniek.
Hneď pri dome je futbalové ihrisko, za ním lužné lúky a Ipeľ. V januári sme obdivovali vyliaty Ipeľ. Objavili sme úžasne symetrickú jamu plnú vody, ktorá tam ostala po opadnutí záplav. Voda bola nehybná ako zrkadlo, v ktorom sa odrážal v jame rastúci strom a ružovo fialová podvečerná obloha. A potom som sa dozvedela, že tú jamu tam vyhĺbila bomba, ktorá tam dopadla počas druhej svetovej vojny a druhá takáto jama po druhej bombe je na dne Ipľa. Blízkosť tohto nálezu, len pár krokov od prvých domov v dedine, je alarmujúca.
Fascinujúca scenéria lužných lesov, močiarov a lúk však vždy poteší dušu, neviem sa vynadívať na tú krásu. Neviem sa rozhodnúť, či sa mi viac páči zaliata slnkom a plná kvetov, alebo krátko po daždi, keď je všetko sviežo zelené, s jemným oparom nad lesmi rastúcich na okolitých kopcoch, so zvláštne kobaltovo sivou oblohou a mäkkými, huňatými oblakmi v tónoch holubej modrej, ktoré obťažkané dažďom visia nad hlavami. Miestami sú roztrhané a presvitá nimi prekvapivo jasná obloha. Vždy sa musím na chvíľu zastaviť a uvedomiť si, že toto je skutočnosť, nie scéna z umeleckého filmu z prostredia škótskej divočiny. V dni, keď je krajina zaliata slnkom, tak mi zase pripomína sever Talianska.
Splnené sny
Stále platí moje heslo, že neverím na zázraky, spolieham sa na ne. Tento dom sme našli zázrakom. O dome rada hovorievam, že je to dom snov. Milujem pohľad na kvetinové závesy, drevený strop, hrubé múry, vankúš s výšivkou kohúta alebo drevený príborník. Na krásne modré riady od kamarátky, na drevo naukladané pri krbe, o plameni, ktorý veselo tancuje a ohrieva izbu v chladný podvečer ani nehovoriac. Splnila som si aj sen založiť bylinkovú špirálu, pri stavbe ktorej som použila staré tehly. Pohľad na tieto jednoduché, každodenné veci a pohľad na náš dvor ma napĺňa radosťou.
Jedným zo splnených snov je murovaná pec na pečenie chleba. Bola rozpadnutá, a tak sme sa radili s kamarátmi aj odborníkmi či je vôbec možné predpokladať a dúfať, že sa to dá opraviť. Hoci rady ako na to sa rôznili, zhodovali sa v jednom. Áno, je to možné. Áno, bude sa v nej dať piecť. No a presne to sa nám aj podarilo. Presnejšie, manželovi, ktorý tú pec opravil.
Mysleli sme si, že prvé pečenie urobíme ako malú spoločenskú udalosť pre pár priateľov, ktorí v tom idú už pár rokov s nami. Ako sa hovorí, keď chceš pobaviť Pána Boha, povedz mu o svojich plánoch. Keď mi manžel zahlásil, že pec je pripravená, pocítila som riadnu trému.
Už?! My máme len tak zakúriť v 105 ročnej peci? Sme toho hodní?
A jedno popoludnie sme úplne spontánne a prirodzene vložili do pece polená a oheň sa rozhorel, akoby tam horel odjakživa.
Po niekoľkých hodinách som do pece vložila prvé cesto a upiekol sa prvý chlieb. A jablkový koláč. Prvé výsledky neboli vôbec zlé a určite o tom pečení a o chlebe budem ešte písať, ako nám to ide a čo sa učíme. Zatiaľ poviem len toľko, že to je neskutočný zážitok!
A možno z toho ohňa povstala nová odvaha, nová vízia a cieľ. Akoby sa nám rozjasnilo kto sme, čo chceme a kam ideme. A to je fakt dobrý pocit.
