V roku 1987 vydali Mladé letá v edícii Čajka jednu z charakteristických útlych knižiek pre dospievajúce dievčatá. Kto si túto edíciu pamätá, tak vie, že hlavné hrdinky mali spravidla niečim komplikované životy, nikdy nešlo o povrchné čítanie. Na druhej strane, dnes som vďačná za to, že som si mohla o mnohých ťažskostiach prečítať a nemusela som ich zažívať na vlastnej koži.
Z obsahu
Hlavná hrdinka Fracois má pätnásť rokov a odchádza z Paríža na prázdniny ku starej mame na vidiek, odkiaľ sa aj s rodinou odsťahovali. Jej rodina bola jednou z mnohých roľníckych rodín, ktoré sa pre tento krok rozhodli pod tlakom ekonomických okolností.
Na finančné dotácie dosiahli len veľkí roľníci, malí aj naďalej pracovali takmer manuálne, bez modernej poľnohospodárskej techniky. Pracovali tvrdo a výnosy, stále viac zaostávali za ekonomicky silnejšími roľníkmi. Jej mama naviac tiež už mala plné zuby dedinského spôsobu života bez teplej vody, splachovacieho záchoda a nikdy nekončiacej práce okolo zvierat.
Quo vadis, vidiek?
Mimochodom, tieto spoločenské zmeny sa diali postupne vo mnohých krajinách. Veľké sťahovanie z vidieka do miest v Amerike zachytáva román Hrozná hnevu, na Slovensku sme čosi podobné zažili v päťdesiatych rokoch, keď neslávne znárodnenie obralo roľníkov o ich polia a chovy.
Popravde však, nie každý človek v roľníckej či sedliackej rodine túžil stráviť zvyšok svojho života v maštali a na poli. Vznikajúce fabriky nemali problém s náborom šikovných mladých ľudí, pre ktorých – v porovnaní s drinou na gazdovstve – bola práca vo fabrike s pevnou pracovnou dobou hračkou.
Kniha formou denníka opisuje, ako vníma tieto zmeny pätnásťročná Francois, vytrhnutá zo svojho pôvodného, vidieckeho prostredia. Okrem jej vnútorného sveta popisuje v denníku, aké dopady malo nové,mestské prostredie a životný štýl na rodičov, hlavne otca. Rušné ulice Paríža, preplnené metro, dlhé cestovanie do nezáživnej, únavnej práce, a malý byt namiesto domčeka so záhradkou, sú trpkým vytriezvením zo sna o pohodlnejšom mestskom živote.
Čitateľský zážitok
Francois je síce mladá, ale vyhovuje jej vidiecky spôsob života a citlivo vníma nespravodlivosť toho, že domy a pasienky, kde sa pásli kravy, kupujú bohatí Belgičania ako prázdninové domy. Vyľudňovanie vidieka a zmena skladby obyvateľov má samozrejme dopady aj na charakter dôverne známych miest, ktoré sa stávajú turistickou atrakciou namiesto priestoru na životaschopné hospodáranie.
Ja som túto knihu prvýkrát čítala približne vo veku hlavnej hrdinky, teda ako pätnásťročná. Mala som ju požičanú a potom sa mi roky nedarilo nájsť ju na knižnom trhu, ba dokonca ani v antikvariátoch. Takmer som si už začínala myslieť, že som si ju vymyslela, tak bezvýsledné bolo moje pátranie. Napokon mi pomohla náhoda, kniha na mňa čakala vo výklade akejsi záložne, okolo ktorej som prechádzala na autobusovej stanici.
Leto pre všetky moje roky
Pri čítani knihy, po viac ako dvadsiatich rokoch, som neveriacky krútila hlavou, aké dôverne známe sú mi myšlienky Francois. Chvíľami som nevedela, či citujem ja ju alebo ona mňa. Ešte prekvapivejšia je podobnosť medzi francúzskym vidiekom roku 1979 a dnešnou politickou situáciou vo vidieckom rezorte u nás.
Napriek pomerne ťaživej realite, Francois bola odhodlaná nepozerať sa nečinne na upadajúci vidiek a vrátila sa tam, kde sa cítila doma. Škoda, že kniha nemá pokračovanie, aby som sa dozvedela, ako a čo sa jej podarilo zmeniť.
Neustále si musím pripomínať, že kniha je len fikcia, že denníkom Francois svoje posolstvo spísala autorka, dospelá žena. Kniha je však napísaná tak realisticky, že mám chvíľami pocit, že by Francois – alebo skôr jej vnúčatá – mohli byť na Facebooku.
