Príbehy spoza plota už nepribúdajú takým tempom, ako spočiatku. Zabývali sme sa a vytvorili sme si nové rutiny. Jasné, stále sa nám z času na čas dejú smiešne veci, hlavne mne. Sú to však skôr bežné historky zo života, ktoré má každá rodina, takže si ich ukladáme maximálne tak do spomienok a vyťahujeme pri stretnutiach pri víne. Pravda, nevylučujem, že sa niektorá z nich nevynorí v niektorom z blogov, ale na plnohodnotný článok to nie je. Chvalabohu.
Máme to šťastie, že žijeme úplne obyčajný, všedný život. O čom písať, keď jeden deň plynie za druhým, ranná káva, raňajky, svetlo a tma, robota, večera, slnko, dážď, jar po zime a po jari leto. Kúpem sa v pocite dokonalej všednosti a užívam si každý okamih toho, čo by iný azda nazval nudou. Nikdy som netušila, že si obľúbim jednotvárnosť všednosti a jej pomalé pohyby, s ktorými krája krajec chleba, či hádže polienko do ohňa v peci.
Všednosť efektívne vypratala aj môj mozog. Ostali tam len posledné lenivo posedávajúce informácie ako napríklad, že listy zo stromov už opadali, drevo z dvora je popílené, narúbané, upratané. Z rozmaru som si naobjednávala rôzne sypané čaje a kávy. Mám chuť na jablko. Premýšľam, že zajtra upečiem koláč. Neviem, ako odnaučíme kocúra skákať do umývadla v kúpeľni. Pôjdeme si večer posedieť ku krbu? Všednosť vylieči všetky modriny a škrabance, ktoré prinášajú drámy života.
Apropó, drámy. Okrem tých vážnych, ktoré prináša život, sme už tak rozmaznaní, že fňukáme, keď “rohlíčky vypečené obzvláště dnes nejsou”, kupujeme šušky zo stromov v plastovej sieťke a vajíčka rozšľahané v tetrapakovom obale, stačí otvoriť a naliať namiesto … eee, rozbitia vaječnej škrupiny a rozšľahania vajíčka.
Neviem, čo by na toto povedal Ctibor Bezděk, ktorý vo svojej knihe Etikoterapia – Záhada života a smrti , odporúča mladým ľuďom z miest, aby namiesto plytvania energiou športovaním (môj človek, pomerne silné výhrady mal voči lyžovaniu!) radšej uplatnili svoju fyzickú energiu na vidieku, čím by si užili potrebný pohyb, naviac na čerstvom vzduchu, a starší ľudia, ktorí už nevládzu tak tvrdo pracovať, by získali vítanú pomoc pri hrabaní a zvážaní sena, zbere úrody či naskladnení uhlia.
Oddychovňa spoza plota
Občas sa pohrávam s myšlienkou, ako rada by som dopriala aspoň pár okamihov všednosti pre viac ľudí. My zatiaľ nepotrebujeme pomoc s rúbaním dreva a kosením, ale možno by niekomu dobre padlo prísť na pár dní a vypnúť v kraji, kde sa nedeje nič. Absolútne nič. Teda okrem toho, že občas vinohradom prebehne jeleň či srna a zjari omamne voňajú agáty tak, že človeku sa chce akurát tak cmúľať glg vína s mozgom vypnutým až do chvíle, keď sa ozve hlad.
Zatiaľ ale nevieme, či by okrem nás ešte niekoho bavilo len tak sedieť na briežku pod viničom a pozerať bezmyšlienkovite na hory oproti. Opekať slaninu nad ohňom. Miesiť cesto na kváskový chlieb a pozerať, ako kysne. Variť lekváre v kotlíku potme po nociach na dvore. Len tak posedávať pri krbe a čítať si alebo jednoducho nerobiť vôbec nič. Vychutnať si na večeru svoj upečený chlieb, trebárs so syrom a klobáskou a niektorým z našich čatní a po príjemnom rozhovore ísť spať s ľahkosťou na duši, uistený, že všetko je v poriadku.
Zima nás drží pri piecke, na rozmýšľanie je času a času. Semienko nápadu je zasadené, dáme mu čas a uvidíme, či aj vyklíči a čo z neho bude. Bola by celkom sranda, keby som sa ja, človek, ktorý nikdy nevedel oddychovať, stala sprievodkyňou pre tých, ktorí si potrebujú oddýchnuť.
Prihlásením súhlasite so spracúvaním osobných údajov podľa našich zásad o spracúvaní osobných údajov.
P. S.: Pravdaže, ak by ste si u nás chceli pohrabkať v zemi alebo rúbať drevo, nebudeme vám brániť.
