Mala som asi desať rokov, keď som prvýkrát videla, ako sa lisuje kvet do herbára. S nadšením som pred domom natrhala všetky možné kvety, starostlivo ich vyrovnala medzi listy papiera a nechala sušiť medzi ťažkými knihami. Krehké vysušené výlisky som nalepila do zošita s hrdým názvom “Môj herbár”.
U nás pod Tatrami nebola núdza o rôzne divo rastúce bylinky na lúkach, z ktorých som najradšej mala prvosienky pre ich nádhernú vôňu. Už dávno som ich nevidela! Ako sa hovorieva, zíde z očí, zíde z mysle. Po rokoch života v meste som deprivovaná od prírody behala ako blázon s fotoaparátom ku všetkému – ku hocičomu – čo práve kvitlo.
“Aha, kvietok! Čo to je?”
“Burina.”
“Ako vieš?”
“Všetko, čo si nezasadila ty, je burina.”
“Tak to sa teda mýliš! Ešte budeš za moje bylinky rád! Uvidíš, koľko ušetríme za čaje!”
Oprášila som starý dobrý “Malý atlas liečivých rastlín”, z rodičovského domu som si doniesla “Rastliny z Božej lekárne” od Márie Trebenovej, dokúpila ďalší herbár do záložiek vo vyhľadávači pridala niekoľko špecializovaných stránok venovaných rozpoznávaniu byliniek a ich využitiu.
“Toto vyzerá ako horec,” vyhlasila som autoritatívne pri jednom z fialových kvietkov.
“Horec je žltý a rastie vo vápenatých pôdach. Ty nevieš ako vyzerá horec?”, usadil ma prísne otec a sused s manželom sa začali smiať, vraj nech si radšej nájdem iný koníček.
Aby bolo jasné, existuje 200 druhov horca a rastie aj vo fialovej farbe, hoci pravda, liečivý je len ten žltý, ktorý je zákonom chránený.
No a to je práve tá komplikácia s bylinkami. Jednak je ich veľa poddruhov, jednak sa niektoré úplne odlišné bylinky na seba ponášajú podobne ako smrteľne jedovatá zelená muchotrávka s chutnou plávkou a dôsledky omylu môžu byť rovnako fatálne. Držím sa teda toho, o čom som si istá, že viem čo je. Alebo o čom si myslím, že som si istá, že rozpoznám.
Prvá jar spoza plota
Prvú jar na vinohrade som strávila okrem iného tým, že som zisťovala, čo je čo. S istotou som rozpoznala púpavu, žihľavu a prasličku, ale na jar, keď rozkvitli celé koberce fialových kvetov, začala som tápať. Je to čiernohlávok alebo betonika? Alebo purpurová hluchavka? Či čo?
Čím viac kvetov, tým väčšie dilemy. Nezábudka alebo veronika lekárska? Bedrovník alebo boľševník?
Vtedy ešte môj muž netušil, k čomu povedie moje nenápadné nosenie stebiel s rôznymi kvetmi do pivnice. Celé hodiny som ich porovnávala s obrázkami a opismi. Je tá stonka dutá? Vyrastajú listy protistojne? Tvorí sa kvet pazuchách listov? Je spodok listov chlpatý?
“Čo je to?”
“Hovorím ti, že burina, nechaj to tak.”
“Ale je liečivá, aha …“, čítam manželovi z herbáru, na čo všetko pôsobí ktorá bylinka. Na zápaly, rany, kŕčové žily, hemeroidy, podporu zažívacieho traktu, prečistenie krvi, proti horúčke, na obličkové kamene.
“Ale veď my sme zdraví”, diví sa manžel a nechápe moju posadnutosť. Nepáči sa mu predstava, že každá voľná plocha je zaprataná rozprestretými sušiacimi sa bylinkami, neteší sa z predstavy plátených vrecúšok naplnených voňavými pokladmi. Vtedy som ešte mala v chalúpke oficiálnu pracovňu, na oltár dobrej veci padol najprv gauč, potom skrine a nakoniec aj stôl.
V našom okolí rastie toľko lastovičníka, že by som ho mohla zbierať na kilá. Ale načo, keď krv a pečeň máme v poriadku? Ľubovník proti depresii by sa síce občas hodil, ale ten zas veľmi ľúbia mole, z fialiek som urobila likér a tolerované mám zber sušenie medovky, mäty a tymiánu, ktoré nie sú burina, lebo tie pestujem v záhone.
“Je to zbytočný bordel”, končí bylinkové diskusie môj muž. Ja listujem v herbári a predstavujem si, ako by suším bylinky a miešam rôzne čaje na zimu.
Bylinkové čaje
V zime som si na salaši v Nemeckej kúpila tri vrecúška čajov, na lepšie trávenie, to sa hodí vždy; na krvinky, aby som mala viac energie, a upokojujúci, na dobrý spánok.
“Čo to máš?”
“Nič.”
“Ukáž”, študuje môj muž vrecúška a číta: “Ľubovník, žihľava, medovka, zlatobyľ, mäta, nechtík. Za toto si dala peniaze? Veď to nám rastie v záhrade.”
A vraj ženy sú komplikované.
Na jar som chcela nazbierať kvety bazy čiernej. Mala som čas a mala som aj priestor na sušenie.
“Nechaj ich na leto, budeš mať viac bobulí na zbieranie”, taktizoval môj muž a ja som si povedala, že to nie je zlý nápad. Okrem iného, stále ho neviem zmotivovať, aby si obľúbil sypané bylinkové čaje.
A tiež, úprimne, tých čajov zase až toľko nepijeme, a na bazový likér budem potrebovať ozaj veľa plodov bazy. Kým bude zrieť víno, budeme popíjať fialkový a bazový likér. Len mám dojem, že ak to takto pôjde ďalej, nakoniec využijeme aj kvality toho lastovičníka na renováciu pečene.
Kopce pri potoku sú obsypané majestátnym kostihojom. Tinktúra z jeho koreňa sa nám stala univerzálnym liečivom, okrem liečenia rán a boľavých svalov po práci je skvelý aj po poštípaní hmyzom. Hovorí sa, že vraj všade rastú také rastliny, ktoré práve človek najviac potrebuje.
V meste som jeseň vítala s miernym smútkom za letom, teraz sa teším hlavne na november, keď budem zase zbierať šípky a hloh z kríkov pri vinohrade a pri poli. Šípky suším v peci, nádherne prevoňajú celý byt a čaj z nich je dobrota, ktorá ma ako stroj času prenesie do detstva.
Kauza slnečnice
Po presťahovaní na vinohrad som sa rozhodla rozšíriť bylinky a burinky tu rastúce o okrasné kvety. Tulipány, ktoré rastú z cibuliek zasadených ešte bývalými majiteľmi, a ktoré nedokážem nájsť, hoci som už odkopala poriadny kus zeme, skrášľujú múrik pod vinohradom. Dostali sme narcisy, cibulky gladiolov a modrice. Zasadila som aj levanduľu, ruže a nejaké malé husto rastúce drobné kvietky, ktorých meno som už zabudla. A slnečnice.
Slnečnice som kúpila okrasné trpaslíčie ale aj naozajstné veľké. Tie mali slúžiť dvom cieľom – v čase rastu a kvitnutia zakryť výhľad na nevzhľadnú kadibudku a kus trávnika, z ktorého vyrastajú mimoriadane odolné výhonky čohosi, čo by sa možno zmenilo na stromy, keby sme to nekosili. A samozrejme, nám dať dostatok semienok na moje budúce raw food experimenty.
Vďaka susedstvu s lesom u nás všetko kvitne a dozrieva dobré dva týždne neskôr ako v okolí.
“Kde majú kvety?”, spýtal sa pobavený sused pri pohľade na viac ako dva metre vysoké zelené olistnené byle.
“Ja pestujem na výšku, nie na kvet”, odpovedala som v snahe zachrániť si česť.
“Aha, tak potom je všetko v poriadku”, smial sa a ja som premýšľala, kde som zase spravila chybu.
Neporovnávať sa so susedmi. A dá sa to?
Záhrada našich susedov vyzerá ako z časopisu. Zelený trávnik, nádherné kríky, ozdobné trávy, záhony kvetov, ktoré kvitnú v správny čas a v správnom poradí tvoria harmonický celok, hoci každá časť záhrady je iná. Dokonca aj pri zeleninovej záhrade mali jej okraj obsypaný nádhernými pestrofarebnými kvetmi.
“Len tak som vysypal z hrste pár semiačok, čo som kúpil za pár drobných”, povedal nám sused, keď sme išli okolo.
“A nemohol by si vysypať pár semiačok aj u nás?”, cítim ako ma zvnútra popichuje závisť.
Keď už boli slnečnice v okolitých poliach zrelé a zožaté, tie naše začali konečne kvitnúť. Z múrika nad nimi som chodila obzerať, či už sa tvoria semienka plodov, ale po pár dňoch som to nechala tak. Bude ako bude. A aj bolo!
“Som zvedavý, čo spravíš s koreňmi”, povedal raz môj muž jeden podvečer, keď sme posedávali vo voľnej chvíli v kreslách na dvore. Môj muž má super talent na enigmatické otázky.
“Akými koreňmi?”
“Koreňmi slnečníc.”
“A čo by som s nimi mala robiť?”
“No, sú dlhé minimálne dobré štyri metre…”
“Jasné. Taký dlhý koreň ani neexistuje”, som si istá, že ma chce napáliť a pobaviť sa na úkor mojej záhradnickej neskúsenosti.
“A ako si myslíš, že by sa udržala taká veľká rastlina?”
“Počkaj”, povedala som a rýchlo som si overila, čo hovorí o koreňoch slnečníc google.
“Preboha. Ty si ma nechal vysadiť rastliny s takými koreňmi?”
“Ja som myslel, že to vieš”, povedal môj muž.
“Ale neboj, raz sa to naučíš”, dodal povzbudivo a odišiel ráznym krokom kosiť žihľavu k potoku.
