Môj muž odišiel na služobnú cestu. Buď silná, statočná a samostatná, kládol mi na srdce pri odchode. Povedala som si, že voľný čas využijem na maľovanie a šitie, ale keďže maľujem a šijem len v mojich naivných predstavách, odreagovala som sa jedlom, presnejšie varením a pečením.
Rozhodla som sa raz a navždy prísť na koreň umenia ako upiecť chutné pečivo z kysnutého cesta a napiekla som rohlíky. Kúpila som si k nim bez výčitiek svedomia olomoucké syrečky. Veď som sama doma! Tiež som využila príležitosť a navarila som si riadny hrniec mojej obľúbenej kelovej polievky, ktorú môj muž neznáša. A ešte som si urobila vynikajúci cvikľový krém a k nemu ovsené sušienky, ktoré sa zatiaľ podobajú zo všetkých, ktoré som piekla, na cookies z Anglicka.
No a pri týchto kulinárskych orgiách som minula všetko nachystané drevo za jeden jediný, hneď prvý, deň. Okrem toho, ochladilo sa.
A tak som pílila drevo, každý deň trochu, a stále rovnako nemotorne. Kým počas varenia sa mi v hlave spúšťa automatický hlas môjho šéfa z northamptonskej kuchyne, že mám rozložiť váhu na obe nohy rovnomerne a stáť čelom ku pracovnej doske, aby som si nenamáhala chrbticu a kĺby, ani za ten svet si neviem spomenúť, ako mám stáť pri pílení dreva.
V prapamäti sa mi vynárali spomienky na fúzatého učiteľa dielenských prác, ktoré sme mali na základnej škole. Bála som sa ho tak veľmi, že si z toho, čo na nás kričal, nič nepamätám. Azda len toľko, že pílka ma smerovať mierne dole. Alebo nie?
Čítanie pre silné, statočné a samostatné ženy
Formulku „silná, statočná, samostatná“ som každopádne naplnila do poslednej bodky. Denne som si dala tridsaťminútovú rozcvičku s pílkou.
No a ešte som si čítala detektívku o viac-menej nesympatickom hlavnom hrdinovi, grázlikovi Henrikovi, a jeho sestre Rebecke, policajtke, ktorá tiež nebola úplne v poriadku, ale pracovala v špeciálnej jednotke určenej na ochranu významných osôb. Autorom knihy je bývalý policajt zo Stockholmu, ktorý neskôr pracoval v súkromnej sfére IT bezpečnosti. Z tohto prostredia vlastne čerpá aj námet knihy, ktorá je kaleidoskopom klamstiev, manipulácie, vydierania, lží, technológií, trollov, internetových zákutí a zločineckých organizácií. A pravdaže naháňačiek a rôznych psychicky aj fyzicky náročných situácií, ktoré hrdina napriek neustálemu fajčeniu, litrom piva, nedostatku spánku a viac než skromnej strave zvládal, hoci mu stále v hlave „hučala sušička na prádlo“.
Viete, je jedna vec čítať si o falošných e-mailoch a sms-kách, o odpočúvaní a sledovaní tajomnými ľuďmi stojacimi oproti domu v paneláku, so susedmi z každej strany a s manželom sediacim vo vedľajšom kresle Niečo celkom iné je, keď silná, statočná a samostatná žena číta takúto knihu sama doma. Sama na vinohrade. A vonku je búrka. Je neuveriteľné, ako dokáže strach vybičovať fantáziu a tvorivosť. Netušila som, že dokážem vymyslieť toľko katastrofických scénarov za sekundu. Očami som občas mrkla na mobil, či mi náhodou neprišla nejaká tajuplná sms-ka z utajeného čísla a ľutovala som, že som radšej nezačala čítať novú knihu o duši stromov. Keby mi v tej chvíli mobil zazvonil, asi by som pustila do gatí.
Bez práce nie sú koláče ani peniaza a úroda
Moje voľno bolo sporadicky narušované prácou. Keď však človeka práca baví, ide skôr o príjemné spestrenie dňa. Urobila som pár konzultácií a školení a podvečer som vyšla vždy pozrieť do vinohradu a do záhrady, či bude nejaká úroda. Orech spálený mrazom a ovocné stromy bez kvetov mi na nálade nepridali, väčšina viniča asi tiež túto zimu neprežila. Aspoň hrušky vyzerajú, že to zatiaľ nevzdali. Dvakrát sa mi snívalo, že sneží, a hoci nesnežilo, chladný vietor neprinášal posolstvo jari. Naveľa – naveľa vyšli aspoň zemiaky, cesnak, hrach a redkvičky. Mrkva, cibuľa, petržlen a cvikľa ešte asi čakajú na svoj čas.
Kým minulé leto som som piplala s tekvicami a fotila si každý nový lístok, tento rok vyrástli na komposte samé od seba a už pred koncom apríla majú listy ako svet. Pivónia, ktorú som chránila ako poklad a zaklínala ju nech kvitne, vyrástla na dvoch miestach naraz a má puky ako svet, napriek zime o dobrý mesiac či dva skôr ako vlani. Asi jej podtatranský pôvod káže kvitnúť, keď je zima. Mäta, ktorá sa cez zimu stratila, pohrdla mojimi hriadkami a rastie úplne inde. Planty paradajok prenášam ako mačka mladé z izby do izby, do výsadby budú v spálni pri slnečnom balkóne. Priznám sa, už ma to nebaví ich denne polievať, ale nemôžem sa vzdať a nechať ich o smäde, aj keď si stále neviem predstaviť, že z nich vyrastú naozaj veľké silné rastliny a prinesú úrodu.
Kváskujem!
Využila som obdobie, počas ktorého som nemala svedkov mojich gazdovských (ne)skúseností a nerušene som sa pustila do experimentu s vysokým rizikom neúspechu. Založiť kvások. Na konci môjho silného, statočného a samostatného života mám tri poháre. Ostrihala som aj medovku a suším ju, prevraciam, hľadám prázdne poháre na uskladnenie. Fermentovala som ríbezľové listy na čaj a vyrobila sirup z výhonkov jedličky.
Upratujem!
Keď sa mi podarilo ako tak dať do poriadku kuchyňu po mojich experimentoch a poukladať knihy na miesto, aby sa manžel vrátil do útulného domova, na dvor nám zavítal stavebný stroj vyhĺbiť niekoľko metrov na potrubie. Interiér bol ako zo škatuľky, avšak akurát v čase, keď lietadlo s mojim mužom pristálo v Budapešti na letisku, vyzeral dvor a cesta ako vojnová zóna so zákopmi.
S lodičkami v igelitke som sa prebrodila obutá do kroksov zákopmi na obchodné stretnutie s klientom vo Zvolene. Po návrate som sa prebrodila domov s paletami piva v náručí pre smädných chlapov, ktorí zatiaľ nezaháľali a piplú sa s vodováhou a potrubiami.
A ja? Už sa neviem dočkať, keď zakvitne agát a baza, medzičasom sa chystám zbierať hluchavku, variť masť z kostihoja a vysadiť medzi brusnice a čučoriedky kvietky zimozelu. Alebo zimolezu? Vyzerajú krásne a hlavne, nebudeme pomedzi kríčky kosiť. Ozaj, aj vysiate bylinky sa ujali, takže hoci nebude čo zavárať, budem ich môcť sušiť a keď budem zase raz sama doma, tak sa pustím do výroby domácej kozmetiky. Nakoniec tento rok možno nebude až tak katastrofálny, ako sa mi snívalo.
