Zmrzlina spoza plota

Čas čítania: 3 min.

Toto vlastne ani nie je príbeh a už vôbec nie o zmrzline, ktorá je obľúbenou letnou pochúťkou, skôr úvaha o tom, aké to je, keď mrzne na vinohrade. Tak napríklad posedenia pri peci už nie sú vecou romantického trávenia času, ale nevyhnutnosťou. Pri sálajúcom teple z piecky vedieme nekonečné dialógy o kilowatoch, spotrebe a cene energií, vykurovacích technológiách, zateplovacích materiáloch a o tom, koľko asi budú stáť stavebné práce, ktoré majú zabrániť budúcoročnej zimnej hybernácii našej domácnosti.

Prýkrát v živote som urobila niečo, o čom som bola celkom isto presvedčená, že nikdy nebudem mať dôvod urobiť. Kúpila som si a použila termofor. Zo spomienok vyháňam rozhovory v northamptonskej kuchyni, kde sme sa so šéfom smiali  britskej mánii spávať s gumenou fľašou naplnenou horúcou vodou namiesto toho, aby si riadne zakúrili. Termofor som mala skrátka zaradený na pomyselnom zozname britskosti  niekam tesne pred mimoriadne tuhé mentolové  pastilky „Fisherman’s Friend“, ďalšiu z tradičných britských špecialít, ktoré boli na zozname príšerností na poslednom mieste. Extrémne situácie si však vyžadujú extrémne riešenia a prevarenie vody do termoforu sa stalo rituálom rovnako ako pitie horúceho čaju s medom pred tým, než sa schováme pod dvojité periny. Keď ide o  teplo, estetika a predsudky musia ísť bokom.

Keď udreli nočné mrazy -25°C, ktoré stiahli aj dennú teplotu na -17°C, povedali sme si, že vydržíme. Po troch dňoch sme začali sledovať predpoveď počasia na týždeň dopredu a optimizmus nás mierne prešiel.

Ráno bola prvá otázka: „Koľko?“ a s pocitom prvých osadníkov na severnom póle som vstala, rozkúrila pec, namlela kávu v mlynčeku a pripravila raňajky. Inak, ak by mi to nevyšlo so vzdelávaním, určite sa uplatním ako kurička. Počas tejto zimy som sa mimoriadne zdokonalila a – ťuk, ťuk, ťuk, nech to nezkríknem – ani som nič nepodpálila!

Že vydržíme, bolo jasné, ale jasné bolo aj to, že sa nám to nepáči. Vedela som, že bývanie tu bude dobrodružné, ale až také dobrodružstvo som nečakala.

„Máme námrazu aj zvnútra okien“, hlásila som dramaticky rodičom pod Tatry.

„Aj my.“

Kým sa mením na zámotok a drkocem zubami pod perinami natiahnutými pod nos, zrazu rozumiem, prečo naši poľnohospodárski predkovia tak nadšene vítali jar.

Václav Hollar: Zima

Zima je prísna, dôsledná, dôstojná pani. Keď príde, neodchádza ani ľahko, ani rýchlo. Je to taká tá návšteva, ktorá je síce dôležitá, užitočná ale zároveň po istom čas nepríjemná. Oveľa radšej mám jar, samopašné dievčisko, ktoré poskakuje ako sa mu chce bez ohľadu na to, či sa to patrí, rastie, kvitne, bzučí, vonia a za pár týždňov je fuč; necháva za sebou zelenú, slnkom zaliatu nádheru a vo vzduchu je priam hmatateľná nádej, že život napriek všetkému pokračuje ďalej.


 

Všetky knihy zožltnú, ale kniha prírody má každý rok nové, nádherné vydanie. Hans Christian Andersen


Jar je víťazstvom života a rastu nad mĺkvosťou a nehybnosťou zimy. Totiž, mĺkvosťou a nehybnosťou gazdovskej zimy, nie jej sestry z mesta, kde ju môžete nechať na chvíľu za dverami a skryť sa pred ňou do rušného obchodného centra, príjemne vykúrenej reštaurácie, baru, galérie, koncertnej sály alebo si užiť chvíľkové štípanie mrazu vo vysvietenej ulici či na mestskom klzisku.

Vo vinohrade je všetko biele. Terasy radov viniča vyzerajú ako čudný lyžiarsky kopec. V monotónne hnedých vetvách kríkov a stromov sa ako ozdoby vynímajú vypasené žlto-modré sýkorky a hýle s červenými bruškami. Občas medzi viničom prebehne hrdzavá líška, srnka alebo zablúdený bažant; občas je ale situácia podstatne menej romantická. Ako napríklad, keď vypadne elektrina alebo zamrzne voda. V takých chvíľach si môžeme len nahlas zanadávať, pustiť s do práce a s pokorou si spomenúť, že posledné slovo nad našimi plánmi a technológiami má predsa len príroda.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *