Príchod jari nie je tento rok len o kvietkoch a slniečku. Áno, pravdaže kvitnú, tak ako aj vlani, a krásne voňajú a lákajú ma von, len ja oveľa viac pracujem. Mám rada svoju prácu, a najviac milujem dni, keď pracujem z domu. Pri rannej prechádzke vinohradom sa teším pohľadom na motýle diskotékovej žltej farby, smejem sa z huňatých čmeliakov s veľkými bielymi chlpatými zadkami a tají sa mi dych pri pohľade na sokola krúžiacim nad hlavou. Obzerám prvé púčiky na ovocných stromoch a obdivujem prvé zelené lístky na ríbezli. Narcisy a tulipány vystreli svoje tohtoročné listy a púšťajú sa pomaličky do kvitnutia. Pažítka už vyzerá ako pankáč s jasnozelenými strapatými vlasami a dokonca aj zo semienok v kvetináčoch sa prebúdzajú k životu prvé lístky budúcich sadeníc. Všetko je v poriadku.
Záhradníčenie mi dáva možnosť posúvať moje osobné hranice. Tak napríklad potreba kontrolovať a riadiť priebeh udalostí. Na to môžem zabudnúť. Môžem síce – vlastne musím – urobiť všetko pre pozitívny výsledok, teda zvoliť vhodnú pôdu, čas a starostlivosť. Potom však príde na rad trpezlivosť a dôvera. Aj keby som si oči vyočila a hypnotizovala kvetináče 24 hodín denne, semienka vzklíčia vo svojom čase, niektoré skôr, iné neskôr. Je to podobné láske, ani úroda sa nedá vydupať, vymodliť, vyžobrať, vynútiť. Dá sa len dôverovať procesu.
Vyšla som si unavená na prechádzku a rozveselil ma pohľad na veselo žlté kvietky, akoby niekto vysypal zlaté mince do trávnika. Sú nádherné a pyšne sa nakrúcajú ku slniečku. Vyzerajú všetky rovnako, a predsa je každý z nich jedinečný v detailoch. A vôbec im nevadí, že nie sú užitočné, vlastne, sú jedovaté. Len tak tam rastú a žiaria. Také sebavedomie by som aj ja chcela mať, žiariť a nestarať sa o to, či som užitočná. Fialky sú zase každoročné bojovníčky. Vykukne jedna a za týždeň je celý vinohrad fialový. Vyrastú, voňajú, nevnucujú sa. Len tak sú a tvoria krásne, oči upokojujúce fialové koberce.
Slniečko je ešte pomerne skúpe na teplo, alebo ja som premrznutá od únavy, ale aj to slniečko len tak svieti a nestará sa, ktorá rastlinka si koľko svetla zoberie. To je ich práca, natiahnúť sa a získať priestor pre seba. Inak, ríša rastlín, to je riadne bojisko. Neustále sa pretláčajú a hľadajú stalé nové cesty k svojmu rastu. Ich boj je bojom o život a nie je to vôbec elegantný, zdvorilý valčík, skôr capoiera. Buď ja alebo ty, prípadne môžeme rásť aj obaja, ale v tom prípade si musíme pomáhať. Dohoda? Víťazom v boji je lastovičník, žihľava a praslička, tie sa nedajú, tie valcujú okolité osadenstvo a sebecky zaberajú pre seba každé miestečko, ktoré nevyárendujeme pre niekoho iného, ba aj potom ich musíme vytláčať.
Vraj slnce svieti na každého rovnako, nerobí rozdiely medzi chudobným a bohatým, šťastným a nešťastným. Slnce je, dá sa povedať, demokrat, nie ako ja. Ja neviem byť všade, vždy a pre každého. Ale čo som ja slnce, preboha? To už radšej kvet alebo strom, tie tiež majú svoje riadne miesto a delia sa s tými, ktorí ku nim prichádzajú.
Trochu im závidím, že nepotrebujú kalendár ani excelovskú tabuľku s plánmi, nepotrebujú rozpočet, nepočítajú má dať – dal, účty majú dávno zaplatené. Vždy robia to, čo treba, vtedy keď treba, tak ako treba. Neodchádzajú a nemusia sa vracať. Nemajú sa kam ponáhľať a ani sa neponáhľajú. Nič a nikoho nenaháňajú. Keby boli podnikom, povedali by sme, že to je solídna firma. Nemusia dumať, čo a ako budú robiť, už roky neinovujú, ponúkajú svoju štandartnú kvalitu. Dokonca ich staré sorty patria medzi najvzácnejšie. Špecializujú sa na jednu vec a nik od nich neočakáva, že budú robiť všetko. Ja myslím, že sa od nich pôjdem učiť. A raz, keď budem veľká, budem strom.
