Môj mozog má jednu zvláštnu vlastnosť. Zabúdam, a preto si musím viesť podrobné záznamy o tom, kde, kedy a prečo mám byť, čo mám kúpiť. V útrobách kabelky neustále hľadám kľúč, zapaľovač, kreditku alebo mobil. Na druhej strane si môj mozog skvele pamätá útržky článkov, ktoré som čítala asi tak pred sto rokmi. Napríklad tento:
„Nemyslite si, že presťahovaním sa na dedinu ušetríte na oblečení a konečne donosíte všetky staré kúsky, ktoré ležia na dne vašej skrine. Moderné dedinčanky rozumejú móde a ani vy nebudete chcieť zaostávať za susedou, ktorá pleje záhony v tričku Armani a na nohách má gumáky Gucci.“
S úľavou som si vydýchla. Mala som biele tričko Armani, ešte z Londýna. Keby som sa náhodou ocitla na dedine, ja som pripravená!
Viem, že šaty robia človeka. Koniec koncov, už pred rokmi – práve v Londýne, keď som si hľadala prácu ako pomocnica v domácnosti, som si úspešne vyjednala vyšší plat ako bolo zvykom len vďaka tomu, že som sa pekne obliekla a tvárila sa, že tú prácu nepotrebujem, ide len o doplnenie (neexistujúceho) vreckového.
England, England!
Pre Rachel som pracovala dlhé roky. Pomáhala som jej najprv s upratovaním a žehlením, neskôr varením rodinných večerí a biznis večerí pre jej manžela a jeho obchodných partnerov. Keď zistila, že som som spoľahlivá, tak ma poverila aj baby-sittingom jej malého syna, a na koniec som sa starala o polovicu domácností v ulici, kde bývali. Celé tie roky ma dvakrát týždenne zdravila identickým pozdravom s absolútne identickou intonáciou: „Hello Martina, how are you today?“
Po jednom neplánovanom večierku, ktorý trval trochu dlhšie a na ktorom sa vypilo o trochu viac alkoholu, som dobehla do práce na poslednú chvíľu, ale stihla som to. Na svojej dochvíľnosti som si zakladala.
„Hello Martina, how … colorful you are today!“
Pozrela som sa v zrkadle, čo to vlastne mám na sebe. Oranžové zvonové gate zo sekáču v Camden Town, ozdobené fialovými a čiernymi kliky-hákmi. K tomu tigrované tričko s dlhým rukávom … a k tomu všetkému jelenicovú fialovú dlhú vestu. Môjtybože! Návštevnici Glastonbury by zbledli závisťou, avšak chudera Rachel zbledla od šoku, v živote ma nevidela v ničom inom ako v dobrých rifliach a jednom z mojich tmavomodrých, tmavošedých či čiernych tričiek.
„Eeee … Martina, toto je teraz tvoj nový štýl?“, spýtal sa ma veľmi opatrne riaditeľ súkromnej školy, kam som chodievala upratovať. Bola sobota a ja som prišla popoludní upratovať, aby som mala menej práce v pondelok ráno. Áno, zase som dorazila rovno z Camden Town.
„Prosím?“, nechápala som, kam miery, ale v odraze skla som zbadala nejakú čiernu postavu s velikánskou, bohato vrstvenou, nazbieranou šifónovou sukňou v štýle Maková panenka, len v čiernej farbe. K tomu čierny čipkovaný top a kríž na krku.
„Jáááj, ahaaa, nieeee, neboj“, smiala som sa nervózne. „Ja som len bola na Camdene, tak som sa doobliekala, aby som tam zapadla“, klamala som trochu urazená. Možno sa o tom aj zmienil zametnancom, pretože o pár dní na to mi Mrs. Pierce, šéfka kuchárok, údržbarov a upratovačiek, nevtieravo ponúkla pár pastelových pletených tričiek, ktoré vraj kúpila neteri či komu a vraj vybrala zlú veľkosť. Práve tú moju. Tie tričká boli skvelé. Pre dôchodkyňu alebo budúcu absolventku inšitútu pre učiteľky nedeľnej školy.
Biznis móda
Poniektorí autori sebarozvojovej literatúry radia obliekať sa ako Steve Jobs či Mark Zuckenberg stále do toho istého, pretože to, čo nosíte sa môže stať súčasťou vašej osobnej značky, šetrí to váš čas pri rozhodovaní sa a zvyšuje efektivitu, keďže neprestojíte pol dňa pred skriňou s otázkou čo na seba. Dôvod pritom môže byť oveľa prozaickejší. Podobne ako mne, aj im možno niekedy niekto vybral a povedal im – toto nos!
Ja totiž nemám vkus. Ak sa mi aj niekedy náhodou podarí obliecť sa tak, aby farby plus mínus ladili a oblečenie zodpovedalo situácii, tak je to len vďaka kamarátke, ktorá mi kedysi dávno v obchode s oblečením strčila do ruky pár kúskov, ktoré dodnes tvoria základ mojej pracovnej uniformy. Viem, že z toho, čo mi vybrala, môžem smelo kombinovať odvážne kombinácie šedého alebo čierneho svetra ku hnedej sukni. Občas si dokonca trúfnem aj na svetlučko modrý rolák. Jarné a jesenné výlety za prácou prekonávam v čiernych šatách a blúzke.
Bola to móda iná …
Tento rok ma zaskočilo módne faux pas nového typu. Konečne som si splnila sen a kúpila som sadenice čučoriedok a brusníc od kohosi od Banskej Štiavnice. Do domčeka na samote pod lesom som dorazila priamo z obchodného stretnutia vo Zvolene, takže v neutrálno elegantnom mundúre pozostávajúcom v zmienenej hnedej sukni a šedom svetri.
Čižmičky na podpätku sa mi zaborili do trávy a bránku mi otvoril samotársky pôsobiaci muž v montérkach. Jeho nedôverčivý pohľad naznačoval obavu z votrelca, teda mňa. Nenapadlo mi, že budem v mestskom oblečení pôsobiť až tak nedôveryhodne. Spätne mi napadá, že ma mohol pokladať za nejakú kontrolórku, v tom oblečení a mojim “resting bitch face” by som sa tomu vôbec nečudovala.
„Potrebujú kyslú pôdu. To je taká, kde rastie mach“, hovoril opatrne a pomaly, tónom akým sa bavíme s bláznom. Skenoval ma pritom pohľadom ako detektor lži, skúmajúci, či moja tvár javí známky inteligncie a tuším, čo je mach.
„Áno, presne takú pôdu máme v jednej časti pozemku, tam ich chcem zasadiť“, odpovedala som podľa tak rozhodne ako sa len dalo so podpätkami zaborenými v hline medzi hriadkami.
„Toto je mach“, zahlásil dobrý muž v montérkach a nabral rukou za hrsť … no, za hrsť machu.
V tvári mal výraz, ktorý jasne hovoril, že mi vôbec neverí. Áno, potkýňala som sa po chodníčkoch v záhrade v tých čižmičkách, a áno, kabelka mi zavadzala pri výbere sadeníc, ale hádam nemusím dokazovať svoje záhradnícke kompetencie tým, že budem na takéto nákupy chodiť v teplákkoch a topánkach zafúľaných z mojej záhrady. (Možno budem.)
Móda Spoza plota
O dôležitosti správneho oblečenia, pravdaže, nepochybujem. Viem oceniť kvalitné tepláky a bundy s milión vreckami, do ktorých sa mi zmestí všetko; kvalitné hrubé ponožky a gumáky od miestneho Číňana sa nosia výborne. A tiež oceňujem záhradnícke rukavice rôznych typov, tých nie je nikdy dosť.
Postupne ničím všetky tie tričká a košele roky odkladané „napodoma“. V lete nič nebráni tomu, aby som počas najväčších horúčav celé dni pobehovala po vinohrade a záhrade v kraťasoch a tielku – alebo v obľúbených maxišatách.
Uznávam, vybrať sa v nich na výlet na Dregelyvár nebol dobrý nápad. Strmé stúpanie do 444 m.n.m. cez vlhký a horúci agátový les bolo v šatách utrpením. Každým krokom boli ťažšie a ťažši, držala som si ich nad kolenami, akoby som sa išla brodiť cez vodu. Kabelku mi nakoniec niesol manžel, hoci bola vlastne prázdna netuším, načo som si ju brala, tiež vážila každým metrom o kilo viac. Šaty svoju púť so mnou ukončili tragickým spôsobom pri jednom pichľavom nočnom dobrodružstve. Častým praním boli už skoro batikované, ale chýbajú mi dodnes.
A to staré dobré Armani tričko? Aj to sa dávno odobralo do nebeskej skrine. Najvyšší čas vybehnúť zase raz na nákupy!
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
