Z denníka workoholika II.: Každá práca môže zabíjať

Myslím, že slovo workoholik som prvýkrát počula pred siedmymi rokmi. Použila ho kamarátka Petra v Prahe, keď som jej vysvetľovala, že v kaviarni na Václavskom námestí môžem byť najskôr o siedmej, z kancelárie som dobehla na miesto stretnutia o štvrť na osem a cigaretu som si „zapálila“ minispinkovačkou, ktorú som omylom vložila do kabelky.

Ja som o workoholikoch mala jasnú predstavu – sú mocní, bohatí a práca ich baví, preto v nej trávia veľa času. A rozhodne tým netrpia, naopak, naplňujú svoj potenciál. Ale ja? Bola som predsa obyčajným radovým zamestnancom,  ani mocná, ani bohatá – len som sa snažila dobre a zodpovedne pracovať. Nesklamať zákazníkov a šéfku. Dokázať sebe, že sa o seba viem postarať. A hlavne sa utvrdiť v tom, že ja od nikoho nič nechcem, nepotrebujem a som nezávislá. Keď cenou za to je to, že ostanem dlhšie v práci, tak ostanem dlhšie, to je predsa najmenej, nie?  Z toho zamestnania som odišla po troch rokoch bez dovolenky, keď som v dôsledku prechodených viróz a stresu zaľahla na tri týždne s bronchitídou a dovtedy priateľská šéfka ma privítala s výčitkou, že to bola najdlšia maródka v 10 ročnej histórii firmy. Múdry sa učí na chybách iných, ja viem.

Pohľad do súčasnosti

Triedim si zložky v outlooku a presúvam tie, ktoré nesú mená kolegov, ktorí odišli do zložky „Gone“. Nie je ich málo za tie tri roky, odkedy som vo firme. Niektorí mi nechýbajú vôbec, iní veľmi. Uvedomujem si, že mnohí z nich sa mi stali blízki, stali sme sa priateľmi a zvítavali sme sa ako pokrvní príbuzní. Alebo ako vojaci, ktorí prežili nejednu hodinu v zákope. Koľkokrát sme spolu bledí ako mŕtvoly cestovali driemajúc v taxíku, robili pohovory od rána do večera a ukradomky cez prestávky ujedali chladnúci obed. Vždy som sa divila, načo nám firma platí izby v skvelých hoteloch, kam sme vždy vyšťavení zapadli pred polnocou, aby sme ráno pred šiestou cestovali ďalej. Byť v troch krajinách v priebehu jedného týždňa nebolo nič výnimočné a medzi moje smutné rekordy patrí, keď som spala za 40 hodín dvakrát dve hodiny (Moskva, veľmi dôležité!) alebo keď som sa domov nedostala 16 dní (Poľsko, Londýn, Miláno – samozrejme, zase veľmi dôležité!). Počas poslednej služobnej cesty som prekonala veľmi ťažké nachladnutie, v horúčke som si vstúpila do svedomia a sľúbila som si, že ďalej už sa prestanem zabíjať. Viac necestujem a div sa svete, firma funguje ďalej.

Keď som z kolobehu vystúpila, začali sa vynárať dlho ignorované pocity, najmä pocit, že niečo nie je v poriadku. Asi dva mesiace som „bola dobrá“, ale opäť si naliehavá situácia vyžiadala moje viac než 12 hodinové nasadenie. Dnes na to pozerám tak, že žiadna situácia nie je najliehavejšia ako moja potreba rovnováhy v živote. Čas pre seba, pre priateľov, čas na oddych, zábavu a lásku. Uvedomila som si, aké boli moje motívy pre to, aby som sa ničila prácou, čo mi takzvané budovanie kariéry dalo a vzalo. Takže tu by mohol príbeh končiť. Chcem však ešte chvíľu premýšľať, čo nás vedie ku sebadeštrukčnému správaniu sa, keď svoju hodnotu posudzujeme tým, koľko vieme zarobiť a koľko čoho vlastníme.

Devil Wears Prada

Ten film ste asi videli. Ak nie, tak v stručnosti obsah – mladé dievča dostane prácu, pre ktorú by iné „zabíjali“ v prestížnom módnom časopise. Po rozpačitom začiatku sa vypracuje na superasistentku superšéfky, získa jej priazeň, krásne šaty, pracuje so špičkami v oblasti módy a užíva si nový svet. Súčasťou toho nového sveta je absolútna absencia súkromia, voľného času a rozpad všetkých vzťahov, vrátane partnerského. Na prahu skutočného úspechu  ju do reality prebudí veta „Ty si ako ja“, ktorú jej povie spokojná šéfka. Dievčina vystúpi z taxíka, zlatý mobil hodí do fontány a všetko dobre dopadne – priatelia aj frajer ju príjmu naspäť.

Film som videla s kamarátom, mladým, slobodným a profesionálne úspešným zamestnancom veľkej telekomunikačnej spoločnosti. Pri obligátnom drinku po filme sme diskutovali o tom, čo sme práve videli. V stručnosti: ja som si myslela, že sa hlavná hrdinka rozhodla správne, on že mala ešte vydržať, o chvíľu by jej to tam celé patrilo. Ako asi tento film pôsobil na asistentky, mladé dievčatá na začiatku kariéry? Motivoval ich ku workoholizmu alebo si uvedomili skutočné hodnoty – slobodu stráviť večer ako chcem, venovať sa svojej láske a mať čas aj na svoje záľuby? Ok, je to len zábavný film, ale podprahové informácie získavané zábavnou formou nás ovplyvňujú, hoci už nie sme malé deti a máme to, čomu hovoríme vlastný rozum.

Morning Glory

Ďalším podobným filmom u dievčine, ktorej nikto neveril, ale dostala šancu a uspela, je film distribuovaný u nás pod názvom „Hezké vstávání“. Tento film už trochu úprimnejšie ukazuje tápanie čerstvo prepustenej hlavnej hrdinky, ktorá našla uplatnenie v krachujúcej TV show. Vďaka jej energii a zapáleniu pre prácu uspeje, dokonca v práci stretne svoju lásku.

Celý film som sa nemohla zbaviť dojmu, že aj toto  je len skvelý brainwashing na povzbudenie workoholizmu v divákoch. Snaž sa a uspeješ a budeš šťastná! Nezáleží na tom, ako sa strápniš, zničíš, choď za svojim snom! Akoby sme nemali možnosť ísť s prúdom a svoje sny meniť… Tento film je skvelá komédia, takže pri smiechu divák ľahko prehliadne prvoplánovo podsúvaný odkaz „Všetko sa dá, keď sa chce! Oplatí sa na chvíľu zabudnúť na seba!“, takže sa môže na niektorých situáciách aj dobre nasmiať.

Všetko sa dá keď sa chce

Znie to už takmer ako matra dnešnej doby. Tiež som sa na ňu nechala nachytať. Ešte donedávna som obdivovala a snažila sa napodobniť úspech žien, ktoré sú nám prezentované ako úspešné manažérky. Napríklad aj dnes na tejto stránke. Nebudem článok prepisovať ani interpretovať, myslím, že po prečítaní si každý vie urobiť názor sám. Pre ilustráciu uvediem len tento úryvok:

“V žádném případě nehlásám workoholismus, vyváženost je v životě určitě potřeba. Ale na druhou stranu platí, že kdo chce ve své profesi uspět, měl by si uvědomit, že jen těžko bude mít výrazné výsledky bez spousty času a energie navíc. To je jako ve sportu. Když ho chcete dělat vrcholově, musíte trénovat mnohem usilovněji než ostatní. Určitě lze kariéru budovat i s rodinou, se studiem nebo s koníčky. Ale chce to umět určit si priority a připustit si, že to bude náročné.

A tak je to i s péčí o dvě děti narozené po roce. A to jsem si k nim ještě tři čtvrtě roku po narození mladšího synka přibrala na čtvrt úvazku projekt pro Českou společnost pro rozvoj lidských zdrojů. Zvládnout to šlo, ale většinou jsem se moc nevyspala a na koníčky nebo sport jsem musela rezignovat. A uklizeno u nás bylo jen těsně předtím, než manžel dorazil domů z práce. Po pár měsících, kdy jsem si připadala jako Sisyfos, jsem totiž pochopila, že s malými dětmi vydrží pořádek v bytě nanejvýš deset minut, a tak je vcelku zbytečné se o něj snažit.”

Halóóóóóó!!!  Pre každého má deň dvadsaťštyri hodín!  No, pre workholikov možno nie.

Diagnóza: Workoholik

Workoholizmus je závislosť ako každá iná. Je to choroba. V počiatočných štádiách sú jej sprievodnými javmi pocity eufórie, úspechu a ľahkosti, neskôr sa pridáva stres nazývaný „zdravá dávka adrenalínu“ a chorobou postihnutý jedinec je presvedčený, že má svoj workoholizmus pod kontrolou.  Trpí fixnou ideou, že je pre korporáciu, pre ktorú pracuje nepostrádateľný, že jeho úsilie je spravodlivo a štedro odmeňované. Prestáva sa starať o svoje zdravie, ignoruje alebo potláča symptómy únavy, cez zdravé stravovanie robí hrubú čiaru – veď „potom“ sa všetko dá do poriadku. V ďalšom štádiu sa pridávajú pocity úzkosti, pochybností a hľadania spôsobu, ako udržať nastavené tempo a nezblázniť sa pritom. Na prahu burn-out sa objavia  self-help books, kurzy tvorivých dielní, prípadne sa prikloní ku nejakej náboženskej či mystickej praxi, kde hľadá rýchle riešenie, ako by mohol neopustiac workholický životný štýl viesť pokojný život. Môže sa pridružiť shopaholizmus, alkoholizmus, drogy, gamblerstvo či promiskuitné milenecké vzťahy, prípadne sa objavia alergie, depresia, poruchy príjmu potravy alebo prepukne nejaká chronická, dovtedy latentná chorba. V tomto štádiu už počas nespočetných prebdených nocí workoholik prichádza na to, že niečo nie je v poriadu, začína si uvedomovať, že trpí absenciou zdravých vzťahov, úplne stráca pojem o tom, kto on vlastne je. O zmysle života neuvažuje, je príliš vyčerpaný a je najvyšší čas navštíviť psychológa, ktorý mu poradí, aby zmenil životný štýl a ak je potrebné, tak aj mesto či krajinu, kde žije.

Liečenie

Workoholik nie je schopný porozumieť dohovoru od inej osoby, je majstrom v argumentácii, vyjednávaní a manipulácii. Má to totiž skvele natrénované na sebe. Budíčkom môžu byť strhnuté prémie, hádka so šéfom alebo viac či menej závažné ochorenie. Ako pri každej inej závislosti, aj tu pomôže len úplné odstrihnutie sa od toho, čo závislosť spôsobilo, prekonanie abstinenčných príznakov a nemilosrdné usmrtenie workoholickej identity. Pri umieraní identity workoholik prechádza všetkými piatimi psychologicky známymi štádiami smrti: zažíva hnev, pokúša sa vyjednávať, začne sa ľutovať, nakoniec rezignuje a ak to všetko prežije, tak s úľavou daný stav akceptuje. Kto veľmi chce, môže si lekciu zopakovať, niekomu sa podarí aj niekoľkokrát za jeden ľudský život.

Skutočným liekom je Láska a Bdelosť. Láska denne prejavovaná sebe, životu a našim blízkym. Bdelosť, aby sme sa nenapili príliš veľa opojného vína iluzórneho úspechu. Skutočným úspechom totiž je, keď sme šťastní, keď ešte vnímame vône, farby, chuť jedla a také to príjemné chvenie pri pohľade na milovanú osobu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *