Myslím, že slovo workoholik v súvislosti so mnou prvýkrát použila moja kamarátka Petra v Prahe. Najprv som jej vysvetľovala, že v kaviarni na Václaváku môžem byť najskôr o siedmej, keďže v práci končím o piatej, ale niečo ma môže náhodou zdržať. Hoci kancelária, kde som pracovala bola 10 minút peši od Václaváku, na stretnutie som dorazila o štvrť na osem a cigaretu som si „zapálila“ minispinkovačkou, ktorú som omylom vložila do kabelky.
Bola som si istá, že Petra preháňa. Veď workoholici sú tí druhí – tí mocní, bohatí, vplyvní, ktorých baví ich práca, a preto v nej trávia toľko času. A rozhodne tým netrpia, naopak, naplňujú svoj potenciál. Ale ja?
Bola som obyčajným radovým zamestnancom, snažiacim sa dobre a zodpovedne pracovať. Nesklamať zákazníkov a šéfku. Dokázať sebe, že sa o seba viem postarať. Keď cenou za to je to, že ostanem dlhšie v práci, tak ostanem dlhšie, to je predsa najmenej, nie?
Z toho zamestnania som odišla po troch rokoch bez dovolenky, keď som v dôsledku prechodených chorôb zaľahla na tri týždne s bronchitídou. Dovtedy priateľská šéfka ma privítala s výčitkou, že to bola najdlšia maródka v 10 ročnej histórii firmy.
5 rokov neskôr
Triedim si zložky v outlooku a presúvam tie, ktoré nesú mená kolegov, ktorí odišli do zložky „Gone“. Nie je ich málo za tie tri roky, odkedy som vo firme. Niektorí mi nechýbajú vôbec, iní veľmi. S mnohími sme sa stali priateľmi a zvítavali sme sa ako pokrvní príbuzní. Alebo ako vojaci, ktorí prežili nejednu hodinu v zákope.
Koľkokrát sme spolu bledí ako mŕtvoly cestovali driemajúc v taxíku, aby sme robili pohovory od rána do večera raz v Miláne, raz v Moskve, inokedy v Ženeve? Cez prestávky sme ukradomky ujedali chladnúci obed a pri večeri sme – ak sme necestovali práve každý domov do svojej krajiny – diskutovali o náborových plánoch. Vždy som sa divila, načo nám firma platí izby v skvelých hoteloch, kam sme vždy vyšťavení zapadli pred polnocou, aby sme ráno pred šiestou cestovali ďalej. Zaspali by sme aj na holej zemi.
Byť v troch krajinách v priebehu jedného týždňa nebolo nič výnimočné. Medzi moje smutné rekordy patrí, keď som spala za 40 hodín dvakrát dve hodiny (Moskva, veľmi dôležité!) alebo keď som sa domov nedostala 16 dní (Poľsko, Londýn, Miláno – samozrejme, zase veľmi dôležité!).
Počas poslednej služobnej cesty som prekonala veľmi ťažké nachladnutie, v horúčke som si pod vplyvom blúznivých polosnov vstúpila do svedomia a sľúbila som si, že sa prestanem zabíjať.
Keď som z kolobehu vystúpila, začali sa vynárať dlho ignorované pocity, najmä pocit, že niečo nie je v poriadku. Asi dva mesiace som „bola dobrá“, ale opäť si naliehavá situácia vyžiadala moje viac než 12 hodinové nasadenie.
Všetko sa dá keď sa chce
Znie to už takmer ako matra dnešnej doby. Tiež som sa na ňu nechala nachytať. Workoholizmus je však závislosť ako každá iná. Je to choroba. V počiatočných štádiách sú jej sprievodnými javmi pocity eufórie, úspechu a ľahkosti, neskôr sa pridáva stres nazývaný „zdravá dávka adrenalínu“ a chorobou postihnutý jedinec je presvedčený, že má svoj workoholizmus pod kontrolou. Trpí fixnou ideou, že je pre korporáciu, pre ktorú pracuje nepostrádateľný, že jeho úsilie je spravodlivo a štedro odmeňované. Prestáva sa starať o svoje zdravie, ignoruje alebo potláča symptómy únavy, cez zdravé stravovanie robí hrubú čiaru – veď „potom“ sa všetko dá do poriadku.
V ďalšom štádiu sa pridávajú pocity úzkosti, pochybností a hľadania spôsobu, ako udržať nastavené tempo a nezblázniť sa pritom. Na prahu burn-out sa objavia self-help books, kurzy tvorivých dielní, prípadne sa prikloní ku nejakej náboženskej či mystickej praxi, kde hľadá rýchle riešenie, ako by mohol neopustiac workholický životný štýl viesť pokojný život.
Môže sa pridružiť shopaholizmus, alkoholizmus, drogy, gamblerstvo či promiskuitné milenecké vzťahy, prípadne sa objavia alergie, depresia, úzkostné poruchy či poruchy príjmu potravy alebo prepukne iná chronická, dovtedy latentná chorba.
V tomto štádiu už počas nespočetných prebdených nocí workoholik prichádza na to, že niečo nie je v poriadu, začína si uvedomovať, že trpí absenciou zdravých vzťahov, úplne stráca pojem o tom, kto on vlastne je. O zmysle života neuvažuje, je príliš vyčerpaný. Je najvyšší čas navštíviť psychológa, ktorý mu poradí, aby zmenil životný štýl a ak je potrebné, tak aj mesto či krajinu, kde žije.
Liečenie
Workoholik nie je schopný porozumieť dohovoru od inej osoby, je majstrom v argumentácii, vyjednávaní a manipulácii. Má to totiž skvele natrénované na sebe. Budíčkom môžu byť výpoveď, opustenie partnerom, strhnuté prémie, hádka so šéfom alebo viac či menej závažné ochorenie.
Ako pri každej inej závislosti, aj tu pomôže len úplné odstrihnutie sa od toho, čo závislosť spôsobilo, prekonanie abstinenčných príznakov a nemilosrdné usmrtenie workoholickej identity. Pri umieraní identity workoholik prechádza všetkými piatimi psychologicky známymi štádiami smrti: zažíva hnev, pokúša sa vyjednávať, začne sa ľutovať, nakoniec rezignuje a ak to všetko prežije, tak s úľavou daný stav akceptuje. Kto veľmi chce, môže si lekciu zopakovať, niekomu sa podarí aj niekoľkokrát za život.
Poznámka: Toto je archívny článok z roku 2010. Začiatkom roka 2014 som si to už zlizla naplno a skončila som na niekoľko mesiacov v rukách lekárov so syndrómom vyhorenia. V roku 2019 zaradila Svetová zdravotnícka organizácia syndróm vyhorenia ako legitímnu diagnózu, ktorej príčinou je dlhodobý a nadmerný stres. Nepodceňujte ho.
Snívanie o živote za vlastným plotom začalo túžbou po pokojnejšom živote. A možno aj živote, ktorý vonia a chutí pravdivejšie. Prečítajte si, ako náš príbeh začal a ako pokračoval.
