Veľa ľudí, veľa emócií

Čas čítania: 2 min.

Vraj som sebecká a drzá a mám sa nad sebou zamyslieť. Ešte som sa  dozvedela, že keby bolo viac ľudí ako je ona, bol by svet krajším miestom, aj keď pre mňa teda nie, mne už niet pomoci.

Nuž, každá sme videli náš výsek reality – ja miesto, kam stúpiť pri zostupovaní zo sedadla tak, aby som nikoho neprizabila notebookom a nestúpila nikomu na nohu, ona osobu mladšiu ako nastupujúca babička, a ktorá nevystrelila ako na povel, ale ešte čosi ťukala do mobilu. Zamykala klávesnicu, ale nemalo cenu čokoľvek vysvetľovať.

Stalo sa to v preplnenom MHD. Ľudia nastupovali a vystupovali, strkali sa a zatínali zuby. Okolo vyvýšeného sedadla nad predným kolesom, tom, ktoré je chrbtom ku čelnému sklu, v úzkej uličke sa tlačenicou vratko presúvali starček a starenka o barlách. Pomyslela som si, že keď prejdú, tak budem môcť vstať a uvoľniť miesto babičke, ktorá práve nastúpila. Než som stihla vypnúť a zamknúť mobil, a uvoľniť si ruky, aby som mohla vstať, oborila sa na mňa statná žena v stredných rokoch.

Nemalo cenu hádať sa ani sa obhajovať. Na najbližšej zastávke som jej popriala pekný deň a ona sa hrdo pobrala svojou cestou, očividne spokojná, ako mi to dobre povedala.

Vraj lásku a smrad neutajíš. Myslím si, že utajiť sa nedá žiadna emócia. Prechodne sa dá potlačiť, ale skôr či neskôr vybuchne – napríklad v preplnenom MHD.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *