Spoločenský život spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Spoločenský život na vinohradoch je naviazaný na sezónu a práce, ktoré treba urobiť. Keď je však vhodná príležitosť, radi sa stretávame s priateľmi u nás, či u nich. Ľudia prichádzajú postupne, bez ohlásenia, a málokedy s prázdnymi rukami, hoci domáci očakávajú hostí so štedrou ponukou jedla aj pitia. Rozhovorov beží niekoľko naraz, občas sa spoja do jedného spoločného, aby sa po chvíľke zase rozliali ako hoský potok po kopcoch do rôznych prúdov. Čas plynie, pečené mäso vonia, v pohárikoch iskrí víno. Víno rozlievajú domáci, jedlo si berie každý podľa chuti.

Do vínnej pivnice sa schádza po strmých schodoch ľahko, z pivnice sa vychádza niekedy trochu ťažšie. A ešte ťažšie sa odchádza potme po úzkych chodníčkoch z viničných domčekov, ktoré sú neraz postavené na kopci, nad vinicou. Cesta domov v tme tmúcej, osvetlenej len podivne hopsajúcim lúčom svetla, môže tiež priniesť nejedno prekvapenie.

Koľko vína sa vypije záleží od kondície a chuti všetkých zúčastnených. Je rozdiel otvárať fľašu za fľašou vína z obchodu a niečo iné je schádzať po každý džbán do pivnice, kde víno treba natiahnúť z demižóna. Subjektívne zvyšujúca sa náročnosť inak rutinného úkonu je pomerne spoľahlivým indikátorom, ktorý džbán by mal byť ten posledný.

V septembri sa oberie, pomelie a vylisuje vinič, zatvoria sa pivnice a na jeseň sa celé mestečko stretne na hodoch. V zime nevidíme živú dušu a pochvaľujeme si romantiku samoty. Ale aj najväčšiemu introvertovi skôr či neskôr začnú chýbať ľudia. Veľmi ma potešilo, keď nás na prvý výlet tejto sezóny láskavo pozvala čitateľka tohto blogu. Vzali sme na ochutnávku fľašu nášho vína a cuketovú nátierku a vybrali sme sa pod úpätie Štiavnických vrchov.

Priateľsky nás aj s manželom privítali a už na prvý pohľad ma očaroval ich nádherne udržiavaný vinohrad, pragmatický prístup a úprimná srdečnosť. Počas slnečného dňa sme strávili väčšinu času vonku, tak ako to máme radi, a ja som s nadšením zistila, že to fialové v tráve je pľúcnik lekársky, bylinka, ktorú som ešte naživo nevidela. Jedli sme vynikajúce klobásky z domácej údiarne našich hostiteľov, popíjali ešte vynikajúcejšie vínka a rozhovor plynul, akoby sme sa poznali odjakživa.

Dozvedeli sme sa, že hoci je Pukanec malý rozlohou a počet obyvateľov je skromný, miestni ľudia sú hrdí na históriu svojho banského mesta. V tomto nádhernom kraji sa drží stará sláva vo vzduchu, okolité hory, storočné domy a staré stromy vzbudzujú rešpekt. Naši hostitelia nám medzi rečou ozrejmili základné spoločenské pravidlá. Pravidlo číslo jedna, Pukanec má síce len okolo 2000 obyvateľov, ale nie je to dedina, je to mesto. Pravidlo číslo dva, pri pití vína sa na dne necháva nedopité „móresné“. Hneď som si to slovo obľúbila a celý deň som trénovala na premiéru stretnutia so starousadlíkmi, kam nás naši milí hostitelia zobrali na záver dňa.

Nastal večer. V domčeku na kopci nás privítalo teplo a plná miestnosť rozosmiatých ľudí. Starí vinári s huncútskymi ohníčkami v očiach a vitalitou, ktorú im môžeme len závidieť. Hoci sme o generáciu mladší, uvítali nás ako priateľov a hneď si s nami potykali. Sotva si popresadali ako dvanásti mesiačikovia pri stole, aby nám štyrom urobili miesto, už nás aj domáci pán pozval do svojej pivnice. Tieto okamihy milujem. V meste usadíte návštevu do obývačky, s dobrými priateľmi pijete kávu podomácky v kuchyni. U nás býva pýchou domu pivnica.

Prešli sme okolo skupiny statných gaštanov, vošli do dverí, zostúpili dole kopcom a vdychovali chladný, vlhký vzduch. Tá vôňa sa mi už stala dôverne známou, rovnako ako biele, mrazu podobné kresby ušľachtilých plesní a tmavozelené, suché plyšové útvary, rozlezené po stenách. V ruke sme zvierali malé jednodecové poháriky, keď sme prišli k dlhému radu naležato položených drevených sudov. Prvýkrát v živote som videla, ako sa taký sud otvára. Začala sa ochutnávka. Jedno víno lepšie ako druhé, po bielom nasledovalo červené. Boli sme desať metrov pod zemou, v pivnici vytesanej kedysi dávno ručne do andezitu a počúvali domáceho pána, na čo všetko sa pivnica používala, ako sa v nej schovávala aj jeho rodina počas vojny. S údivom sme hľadeli hore do vetracej šachty, ktorej koniec bol v diaľke maličký ako jedna z hviezd na oblohe.

Pred pivnicou nás čakal ďalší z dvanástich mesiačikov a zobral nás do svojej pivnice. Nafasovali sme nové poháriky a v družnom rozhovore sme ochutnávali jeho vína. Vzdala som sa snahy počítať, ktorý pohár vína pijeme, rozhovor so skúseným vinohradníkom a pamätníkom bol oveľa obohacujúcejší. V pamäti mi utkvel príbeh, ako ho mama niesla na rukách keď šla peši ráno do práce a večer z práce, potom prišla domov a v tej pivnici porodila jeho brata. Neviem, koľko má rokov, ale stenu pri dverách zdobia dochádzkové pichačky, ktoré dostal ako humorný darček od kolegov, keď odchádzal do dôchodku. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak niekedy po 1990 – 1995 sa už dochádzka zaznamenávala inak.

Do tretice všetko dobré, odovzdali sme poháriky a nasledovali nášho tretieho sprievodcu. Rozloha a estetika poslednej jaskynnej pivnice nám zobrala dych. Ani neviem kedy a ako náš hostiteľ na skaly rozložil opracované late, ktoré poslúžili ako pohodlné lavice. Usadili sme sa s pohárom vína v ruke a počúvali, ako počas vojny v tej jaskyni jeho starí rodičia a rodičia prežili, kde mali sporák, kde spali. V jeho hlase nebolo ani stopy po patetickosti, naopak. Znela v ňom hrdosť na predkov. Chlapík na prahu abrahámovín sa pohyboval pružne ako mládenec, rozprával pútavo a fakticky. Nečakaná sureálna situácia nastala, keď prišla akosi reč na prácu, prvýkrát v ten večer. A keď v tej pivnici v vrecka montérok vytiahol svoju vizitku a dal mi ju.

V hlbokej tme a v sprievode všetkých zúčastnených sme sa pobrali domov. Na námestí sme sa rozlúčili a už sme aj sedeli v aute so šoférom. Nebyť jeho ostražitosti, bola by naša cesta nebezpečná, každú chvíľu sme sa vyhýbali mladým srnkám, ktoré nám, prilákané svetlom, skákali do cesty. Neskôr doma v posteli sa mi pred očami mihali obrazy Štiavických vrchov, momentky z pivníc a útržky rozhovorov zapisujúcich sa do dlhodobej pamäte.

Momentky z výletu do Pukanca

Zľava dorava: hore výhľad na Štiavnické vrchy, prastará moruša, obrovské gaštany. Dole: tri pivnice
Zľava doprava: hore výhľad na Štiavnické vrchy, prastará moruša, obrovské gaštany. Dole: tri pivnice

Celú pomalú nedeľu sme sa vracali ku zážitkom z predošlého dňa. K večeru však nastal čas vrátiť sa do reality. Môj muž chcel pred služobnou cestou ešte doladiť pár drobností a potreboval sa zbaliť. Asi pol hodinu sme márne hľadali akúsi súčiastku na záhradnú hadicu, ktorú nedávno kúpil. Potom sme hľadali papuče, ktoré si vezme so sebou, medzitým sme hľadali asi sto iných vecí.

„Jeden deň v Pukanci a nič nie je na svojom mieste!“ zhodnotil manžel výsledky nášho neúspešného pátrania. Na záhradnú hadicu namontoval starú ružicu, cestovné papuče sa našli v cestovnej taške a my sme si ešte sadli na krátku regeneráciu do našej pivnice. Hovorili sme okrem iného aj o tom, že všetci naši sprievodcovia, napriek svojej nespornej vitalite, sa nám nezávisle od seba zverili, že pre nich je pestovanie vlastného hrozna v dostatočnej kvalite a množstve stále namáhavejšie a bolo by pre nich jednoduchšie hrozno kupovať.

Večer v dobrej spoločnosti a s dobrým vínom je radostný, takmer ako z románu vystrihnutá idylka. Predchádza jej však tvrdá práca s neistým výsledkom, práca náročná na vedomosti, trpezlivosť a fyzickú silu. Vinohradníctvo nie je práca, ale životný štýl. Naviac, čo sa týka udržiavania a rozvoja tradície, niet nad živú skúsenosť, nad prirodzený prenos vedomostí plynúci zo spoločne stráveného času. Kým sa my, nováčikovia, čo to naučíme, uplynú desiatky rokov. A tak robíme, čo vieme. Niekedy aj to, čo nevieme. Naše výsledky sú zatiaľ skromné čo do kvantity, ale kvalitatívne sme na úrovni, za ktorú sa nehanbíme. A kto ochutnal s láskou robené, voňavé víno bez síry a inej chémie vie, že stojí za to učiť sa a vydržať.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *