Prvý chlieb spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Vraj koláčov sa človek rýchlo preje, ale chleba nikdy, hlásal nadpis na plágate jednej z prvých súkromných pekárni v našom malom mestečku, kde som vyrastala. Nedokázala som prejsť okolo jej dverí bez toho, aby som sa nepodieľala na oslave čerstvého pečiva kúpou aspoň jedného rožku. Pekárstvo už myslím neexistuje, rovnako ako neexistujú na polovice a štrťky nakrájané chleby poukladané v úhľadnom rade na polici vzadu v potravinách. Vedľa nich ležali narezané kúsky papiera, ktorým sme to pečivo chytali a omaciavali či je čerstvé.

Žiadny igelit! Igelit, presnejšie povedané – žiadny polyetylén a polypropylén! (Prepáčte, za toto môže moja profesorka technológie, ktorá nás požiadala, aby sme nenazývali igelitom to, čo igelitom nie je) Namiesto mikroténových vrecúšok a rukavíc sme používali teda papier a veľké nožnice s plochou naberačkou na konci, ktorými sme si naberali lekvárové buchty, žemle, rožky a iné dobroty. A nákup, vrátane čerstvo zomletej zrnkovej kávy sme odnášali domov v látkovej taške alebo sieťke, ako nejakí hipsteri.

Kým som sa neocitla v kulinárskom predpeklí, ani vo sne mi nenapadlo, že chlieb môže vyzerať a chutiť inak ako u nás doma.

“Oni majú také akoby pečiatky, sú to vlastne také plastové štvorce a z nich trčí obrys obrázku Mickey Mousa, Vláčika Toma alebo Medvedíka Paddingtona alebo inej populárnej rozprávkovej postavičky”, vysvetľovala som pri jednej z návštev doma mame.

Žila som vtedy v Londýne a keď som konečne dostala vytúžené študentské vízum, ktoré mi umožnilo ostať o rok dlhšie v mojom obľúbenom meste, s úľavou som si dopriala dva týždne voľna.

“Aké pečiatky?” nechápala mama.

“No normálne, otlačia sa do chleba a ten sa dá do hriankovača a keď sa spravia hrianky, teda tousty, tak ten obrázok tam ostane akoby zapečný.”

“To je ale hlúposť, veď keď stlačíš chlieb, tak sa cesto pružne vráti späť, ako doňho otlačíš pečiatku?”

„No to práve nie, ten chlieb keď stlačíš, ostane stlačený.“

1280px-egg_salad_sandwichNa tento rozhovor si spomeniem vždy, keď si robím tousty. Vlastne hrianky. Hrianky robieval otec na sucho na peci. Zo starého chleba, trošku očerneté, potreté výdatne cesnakom, namazané maslom, ktoré sa topilo a k tomu pohár horúceho, sladkého šípkového čaju.

Pravdaže, v Anglicku sa ich bežný kockatý natenko nakrájaný chlieb nedal jesť inak ako toasty, teda dal ale človek si na tú rozmokvanú hmotu bez chute musel chvíľu zvykať. Vyššia stredná trieda si občas dopriala čosi, čomu hovorili “stone-baked bread”, ten sa aspoň v čerstvom stave podobal na chlieb, ktorý som si pamätala z domu. Bolože to radosti, keď som objavila obchod s francúzskym a talianskym pečivom! Croissanty, ciabatty a bagety s chrumkavou kôrkou a mäkkou striedkou! Naučila som sa jesť indický naan, arabskú pittu, židovský bagel a mexické tortilly, ale na anglický chlieb som si nezvykla ani po rokoch.

Po presťahovaní na vinohrad sme sa nevedeli dojesť mäkučkého maďarského zemiakového chleba. Mäkký chlieb je výborný ku horúcemu gulášu alebo dobre vyúdenej klobáske a slaninke, k čerstvej zelenine, pečenému mäsu, skrátka čomukoľvek chutnému, čo jete doma v pohode a radostne, ale nie do terénu, keď človeke opúšťa teplo domova a odchádza za zárobkom.

Spolupráca s pieckou, nevinne sa tváriacim šporhelom starých materí, začala pomerne konfliktne. Upravili sme komín podľa jej priania a postarali sme sa o prísun kvalitne presušeného dreva, aby nedymila. A samozrejme, už neprilievame do tlejúceho ohňa tekutý podpaľač; jej show s pľuvaním ohňa je skutočne nezabudnuteľná. Hoci výsledky dohody o vzájomnom neútočení sú skvelé, prvý chlieb som piecke zverila až po roku.

“Chcete niečo z Prahy?”, spýtala sa ma sestra, keď sa chystala na návštevu ku nám.

“Ani nie, nič mi nenapadá”, odpovedala som a bavili sme sa ďalej o tom, čo budeme robiť, keď tu bude.

“Vonku je mokro a blato, na nejaké výlety to nevidím, ale mohli by sme skúsiť upiecť chlieb”, napadlo mi.

“Videla som také akoby hlinené formy na pečenie chleba, vraj sa v nich skvele pečie.”

“Tak ja jednu priveziem”, rozhodla sestra.

O pár dní bola sme ju privítali, prišla aj s glazovanou formou na chlieb, v podstate akoby rímskym hrncom len bez pokrievky, na ktorom a skvel nadpis “Dobrý chlieb”.  Ja som medzičasom našla recepty na pečenie chleba v rímskom hrnci a tešila sa na chrumkavé, do zlatista rovnomerne prepečené skvosty, aké som videla na obrázkoch na internete.

Návod na použitie bol pomerne nečitateľne vytlačený drobným písmom na papieri, ktorého pozadie tvorila vodotlačová fotografia chleba a obilia. Dočítala som sa však, že nádobu by som nemala položiť na zdroj tepla, že nádoba by mala byť na mriežke, že nádoba neznáša teplotné šoky a nemala by som ju dávať do rozpálenej pece. Aha. Takže vlastne nemám robiť presne to, čo som mala v pláne urobiť.

Zakúrili sme v peci a pustili sme sa do prípravy cesta. Do hrnca sme nasypali pol kila múky, do stredu múky sme urobili jamku, do nej sme nalámali droždie, a to sme zaliali vlažnou vodou. Ja som v ropzore s receptom pridala kvasinkám pár zrniek cukru, nech sa majú dobre. Vzniknutý kvások sme zamiesili s múkou a hrniec sme vložili do pece, ktorá teda nebola rozpálená, aby sa nezničil. Dokonca sme ho postavili na hliníkový podstavec, ktorý inak používame ako podložku na chladenie hrncov. Návod sme teda ako tak dodržali, chlieb sa podľa všetkého piekol a my sme zatiaľ v pivnici pri krbe ochutnávali náš vynikajúci trnkový likér. Z času na čas som vybehla do kuchyne priložiť drevo do pece a pootočiť hrniec, aby sa chlieb opekal rovnomerne z každej strany, čo bolo – ako som neskôr zistila – zbytočné.

Výsledok nebol zlý. Len nemal spodnú kôrku. No samozrejme, keď sa nedotýkal zdroja tepla! Plackoidný chlieb sme vybrali a utešovali sme sa, že na prvý pokus to až tak zlé nie je. Odhodlane som vychladnutý hrniec umyla a pripravili sme druhú dávku cesta.

Povzbudené trnkovým likérom a faktom, že hrniec prežil prvé pečenie, v druhom kole sme zavrhli použitie podstavca, pretože na spodnej kôrke trváme, a tiež sme sa rozhodli chlieb najprv nechať vykysnúť klasicky mimo pece a pri pečení ho zakryť tak, ako to odporúčal recept, ktorý sme našli medzičasom. Vraj ho stačí odkryť na posledných dvadsať minút, aby sa vytvorila vrchná kôrka.

Takže zase múka, droždie, pár zrniek cukru, voda, soľ, zamiesiť a šup – chlieb do pece, my ku krbu a trnkovému likéru. V príhodnom čase som vybehla zase do kuchne priložiť drevo a skontrolovať ako sa má náš budúci chrumkavý do zlatista vypečený chlebík. Nadvihla som pokrievku, on sa jej pevne chytil a – ostal bez kôrky. Tentokrát hornej. Dopiekli sme ho za výdatného nadávania na Rimanov a ich odporných hrncov.

“A piekli vôbec Rimania chlieb?!”, pýtali sme sa rozhorčene.

“A ak áno, naozaj ho piekli v hrncoch?” otázka stíhala otázku.

Google dal za pravdu Rimanom, respektíve chudákom Pompejčanom, ktorí zanechali množstvo archeologických nálezov a jeden chlapík aj rekonštruoval pečenie ich chleba. Nepiekli ho v hrnci! Toto nás mali učiť na dejepise!

Náš hrniec dostal zabrať. Chlieb síce rozvoniaval kráľovsky, avšak dostať ho z hrnca bolo nemožné. Po sérii márnych pokusov sme pristúpili ku hrubej sile a z hrnca sme ho v podstate vydlabali. Od toho dňa som len čakala na príležitosť, kedy budem mať pár súvislých hodín čas na tretí, posledný pokus upiecť chlieb v rímskom hrnci.

Keď ten deň nastal, kúpila som nové balenie múky, odhodlane som ju zamiesila s droždím a vodou a nechala podkysnúť. Glazúra – neglazúra, rozhodla som sa pre staré dobré osvedčené postupy, menovite postup, ktorý velí plech, pekáč, remosku, hrniec pred pečením namastiť a vysypať múkou. Do takto pripraveného hrnca som preložila mäkučké cesto, nechala ho chvíľku sa zorientovať v novom prostredí a potom som ho vložila do poriadne rozpálenej pece.

„Beží Jožko, hopsarasa,

kuká zľava doprava.

Lízatko mám, aká krása!

Kto vydrží, vyhráva!“


Tento veršík z knihy “Ako Jožko pletko poplietol si všetko” od Kristy Bendovej, implantovaný nekonečným opakovaním na veky vekov do môjho mozgu, mi napadne vždy, keď nepodľahnem okolnostiam a navzdory všetkému dosiahnem svoje. Tentokrát mi v zaznel v pamäti po hodine, keď som z pece vybrala voňavý, krásny  peceň s váhou dobre cez kilo a s kôrkou. Teda kôrkami! A dierkami v pružnom ceste.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *