Prvé Vianoce spoza plota

Čas čítania: 6 min.

 Táto jeseň bola úplne iná ako tá prvá. Stále fúkal nepríjemný vietor, často pršalo. Žiadne každodenné prechádzky pre šípky, jeden víkendový zber musel stačiť, aj to som si skoro vypichla oko, keď mi vietor švihol konárom do tváre. Žiadne zbieranie orechov a jabĺk len tak vo flanelke a veste,  celodenné vysedávania pri piecke, teplá kaša na raňajky, večerné zaváranie jablkového kompótu a pečenie jablčného čaju. Všetky krásne spomienky mi pripomínali akurát tak minuloročné fotky na facebooku.

Mala som byť radšej fakt podnikateľkou z pláže, nie z vinohradu, hovorila som si, keď som dočítala poslednú novú knihu. Nespokojnosť zamiešala spomienky s túžbou po nových zážitkoch. Zažiadalo sa mi mestského ruchu a všetkého čo s tým súvisí. Len na chvíľku, len trošku, ako taký malý závisláčik, ktorý si chce pre zmenu čuchnúť zase raz trochu smogu, nechať sa na chvíľku oslepiť umelým osvetelním nákupných centier, v ktorom sa mihajú stovky postavičiek so šnúrkami v ušiach a stratiť sa v hluku, z ktorého drnčí v hlave. Tak na deň – dva, viete, prísť, zažiť a odísť.

Ja som zabudla, že mám byť opatrná, čo si prajem, lebo sa mi to môže splniť a Veľké Kozmické Ucho bolo určite práve otočené mojim smerom a pozorne počúvalo. Takmer každé, stále tmavšie ráno, nastúpim do autobusu s mĺkvym šoférom. Nikdy neodzdraví, nepoďakuje, o „nech sa páči“ ani nehovoriac, len cez zuby precedí cenu lístka. Cestou domov, iný šofér zastaví tak akurát od nástupišťa, že mám chuť si hodiť mincou, či bude elegantnejšie pokúsiť sa natiahnuť krok priamo na prvý schodík alebo zostúpiť do ani dosť úzkej, ani dosť širokej medzery medzi nástupišťom a schodíkom. Záleží aj na tom, ktorú mám sukňu. Ak tú úzku, zostup je nemysliteľný, lebo prvý schodík je tak vysoko, že by som naň musela vyskočiť znožmo, čo zatiaľ nemám natrénované. Zvažujem nosenie prezúvok na vstup do autobusu, hlavne od toho dňa, keď som šoférovi takmer padla do náručia, pretože na miesto, kde stojí pasažier počas kupovania lístka dal s príchodom škaredého počasia vysokú a mäkkú gumenú rohožku s dierami presne na zaseknutie podpätku.

Čo si pamätám, cestovateľský folklór vždy bol nevyhnutnou súčasťou mojej práce, takže mám osvedčené zvyky, ako užitočne využiť čas, kým cestujem. Našťastie, sú aj dni, keď môžem len tak pozerať z okna a tešiť sa z výhľadu. Zelené odtiene polí, lúk a lesov nahradili rôzne odtiene oranžovej a žltej, neskôr zmizli aj tie. To, že prišla zima som si uvedomila, keď zo záhrady pri jednej zákrute zmizol strašiak a stromy v lese vymenili perinu z hmly za námrazu, ktorá z diaľky vyzerá akoby neporiadná gazdiná vysypala všade tony práškového cukru. Vitaj pani Zima!

Ešte jeden pracovný týždeň a sú tu Vianoce. Posledných päť rokov sme ich trávili na východnom Slovensku. Asi tak posledné dva roky si sľubujeme, že „tento rok“ budeme mať chalúpkové Vianoce pri krbe. A tak konečne tento rok – budeme mať chalúpkové Vianoce pri krbe!

Keďže ako vždy idem nadoraz, na všetky smelé kulinárske a upratovacie plány mám presne jeden jediný deň. Ten jeden deň má však 24 hodín, o počte minút a sekúnd, ktoré mám k dispozícii ani nehovoriac. Ako večný optimista a majster improvizácie verím môjmu plánu upiecť päť druhov vianočného pečiva, makovník, vianočku a kačku, ako aj plánu rituálne vypratať všetko, čo je staré a nepotrebné, vyprať, vygruntovať, na koniec slávnostne hodiť na stôl ľanový vianočný obrus, zažať sviecu a zahájiť Vianoce, sviatky mieru a radosti. Neverím na zázraky, spolieham sa na ne, veď viete.

„Môžeš mi prosím ťa venovať plnú pozornosť? Aktívne ma počúvať?“

„Aktívne ťa počúvam“, potláčal manžel smiech nad mojim vyjadrovaním. Takto divne rozprávam vždy, keď sa dostanem do plánovaco-manažérskeho švungu.

V ruke mám pero a na kolenách zápisník s nadpisom „We are all mad here“ na obale, pod dním je obrázok uponáhľaného králika z Alice v ríši zázrakov. To celkom zodpovedá situácii.

„Takže, robíme nákupný zoznam. Potrebujeme nakúpiť jedlo pre teba na v podstate celý týždeň, kým ja budem preč. Niečo, čo si môžeš ohrievať. Navarím ti guláš. Koľko dní si ochotný ho jesť?“

„Dva, maximálne tri dni.“

Poznačím si do zošita, že treba kúpiť mäso a pár ďalších vecí.

„No a teraz vianočný nákup. Aké koláče budeme piecť?“, začnem listovať receptami a manžel už zase surfuje na intenete.

„Pomôž mi rozmýšľať!“

„Ale veď nerobíš nákupný zoznam. Ty špekuluješ, čo budeme jesť. Robíš v tom chaos.“

„Najprv musíme vedieť, čo chceme jesť, potom podľa toho spíšeme čo chýba, čo dokupíme. Veď si pracoval v sklade, nevieš ako sa robí inventúra?“

„Viem, že sa nerobí z postele v pyžame.“

O dve hodiny a dve kávy neskôr sme mali pripravené tri nákupné zoznamy – vianočný, bežný a mäsový, a ja som mala v osobitnom zošite odpísané recepty, nech ich mám poruke keď sa dostanem k pečeniu. Sľubujem, že ak to všetko stihnem a všetko dobre dopadne, tak sa o ne podelím.

„Je mi strašná zima“, mierne dramatizujem v snahe prebudiť v manželovi džentlmenského ducha, ktorý mu zavelí vstať a ísť zakúriť v peci.

„A prečo ešte nekúriš? Buntošíš od skorého rána, vieš ako už mohlo byť teplúčko, keby si hneď vstala a kúrila?“, naráža na moju nespavosť, ktorá ma budí v poslednom období už pred piatou ráno aj cez víkendy. Vybuchnem do smiechu nad jeho nevinným výrazom tváre, ktorý sprevádza podpichnutie.

Vyrážame do obchodu a ja premýšľam o tom, že sme predsa len mali prestavať balkón na lodžiu, ako to môj muž navrhoval na jar. Veľké presklené dvere vyzerajú síce efektne, ale tepla veľa neudržia. Spomeniem si, že všetky domčeky v skanzene v Starej Ľubovni mali nápadne malé okná. Vysvetľovali mi to vtedy tým, že tak sa stavalo naschvál, aby neunikalo z domu teplo a aby šetrili drevom na kúrenie. Vtedy som tomu nechcela veriť.

Zisťujem, že päťhodinová cesta na východ ku plným stolom, už hotovým koláčom a hromadám jedla v rodičovskej špajzi nie je vôbec tak drahé a nepohodlné ako toto, čo robíme. Zatiaľ sme okrem dvojhodinovej inventárnej diskusie strávili ešte ďalšie dve hodiny nakupovaním. A hádajte čo sa stalo? V obchode nemali ani jedno jediné vrecko hladkej múky, ba ani vrecúško polohrubej múky!  Možno to je znamenie, že nemám vypekať ako maniak ale radšej máme chodiť na výlety a prechádzky. Neďaleko vinohradu je neprebádaný kopec, na ktorý si tiež už dlhšie sľubujeme vyliezť. Teraz poriadne mrzne, zem je pevná, bude sa dobre chodiť. Som len zvedavá, čo urobíme s tými šiestimi maslami a tridsiatimi vajcami, ak nakoniec fakt čisto náhodou nebudem piecť.

Vinohrad postriebrený námrazou, nasvietený tým zvláštnym zimným svetlom slnka schovaného za mrakmi, pripomína zakliaté kráľovstvo. Keď ponad rady viniča nečakane preletia vtáci a narušia tú pôsobivú nehybnosť a ticho, vraciam sa do reality a bežím sa skyť do tepla. Zimných dní vo vinohrade si ešte užijeme dosť. Podľa toho, kedy prestane mrznúť, čaká nás niekedy v januári alebo februári každoročné strihanie viniča, vo dvojici nám to trvá tak tri dni, ak nerobíme nič iné.

Dovtedy však máme ešte kopu času na oddych, hádam pri tých koláčoch, ktoré sa dúfajme nejak zhmotnia v našej kuchyni. Pri rozprávkach, na prechádzkach a pri horúcom čaji, pre mňa medium brown prosím. A trnkovom likéri. A – ako inak, pri pohári vínka. Šťastné a veselé!



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *