Prvé leto spoza plota

Čas čítania: 5 min.

Chalupa, ktorú sme kúpili ma presvedčila o tom, že raz bude pre nás skvelým domovom svojou parádnou vínnou pivnicou, tým, že mala vlastnú studňu so starým pákovým čerpadlom a šopu. Obytnú časť tvorili dve izby a obrovská chodba. Všetky miestnosti boli podľa predávajúcich pripravené na okamžité nasťahovanie, čo v preklade znamenalo, že sú plné nábytku, riadov, bytového textilu a – ako sme zistili neskôr – rôznych iných starých a nepoužiteľných vecí všetkého druhu. Okná mali drevené  rámy a svoje dobré časy mali už dávno za sebou. V susedstve chalupy boli podivné kovové konštrukcie plné pavučín a náradia, starých gumákov, plášťov a brašien. Vo vinohrade sa nachádzalo niekoľko starých a nefunkčných včelích úľov. Najhoršie zo všetkého bolo, že steny v tej obrovskej chodbe boli pokryté loveckými trofejami, a to nielen parožím, ale aj vypchatými bažantami a inými zvermi. Fuj. Našťastie majiteľ sľúbil – a tento svoj sľub aj dodržal, že trofeje budú preč, len čo sa dohodneme na kúpe.

Hoci sme chalupu kúpili na jar, prvýkrát sme ju navštívili až po vinohradníckej sezóne nasledujúcu zimu, pretože dobrým zvykom tu je buď zaplatiť osobitne za odstúpenie vinice, teda úrody z nej v danú sezónu alebo nechať pôvodného majiteľa urobiť svoje posledné víno. V ten rok bola zima mimoriadne dlhá a snežilo ešte aj na Veľkú noc, a tak sme len so zablatenými topánkami smutne stáli a pozerali, čo sme to vlastne kúpili. Prvý pobyt v chalúpke sme zahájili až takmer rok po kúpe.

Som fajnovka

Prvý problém mal meno kadibudka. V nadšení, že máme chalupu a vinohrad mi ušiel fakt, že si budem musieť zvyknúť na kadibudku namiesto toalety a lavór s ľadovou vodou (ktorú som si najprv musela manuálne načerpať) namiesto vane. Nenapadlo mi, že všade budú pavučiny, pavúky a komáre, ktoré sa ani omylom do ich sietí nechytili, zato si pochutnávali výdatne na mojej krvi. Nadávala som na osi vo dne a bála som sa sršňov, ktoré vylietali ku kahanu s olejom odpudzujúcim hmyz podvečer. Počas tlačenia fúrika s burinami a zeminou som sa divila, prečo tieto tvory ešte nevyhynuli, veď vtáci sa hádam môžu živiť aj iným, menej protivným hmyzom, napríklad lienkami a pre mňa za mňa aj pavúkmi.

Varenie a upratovanie, ktoré sú v paneláku viac menej rutinnou činnosťou, keď stačí vybrať z chladničky suroviny a šupnúť ich do hrnca na rozpálenom sporáku, sa stali prácou na celý deň, ktorá začínala trojkilometrovou prechádzkou do mesta na nákup, prípravou dreva a ohňa, pokračovala prenášaním misiek, dosiek, nožov, tanierov a príborov a končila rýchlym umývaním riadu v lavóroch. Museli sme si dávať pozor, koľko toho uvaríme, pretože hoci pivnica je chladná, skladovať jedlo v 40°C horúčavách bez chladničky by bol hazard, ktorý by nám mohol poriadne skomplikovať život.

Pot, špina a drina

Naše prvé leto na chalupe bolo v znamení nekonečného a neskutočne náročného kosenia v členitom teréne, špiny, smradu a prachu z plesnivého nábytku a handier, ktoré sme vyhadzovali spolu s pozostatkami hrdzavých roštov, nožov a zájdeného hliníkového príboru, o prepálených hrncoch nehovoriac. Zbavili sme sa rozbitej pece a nefunkčného sporáku; dodnes neverím, že som asistovala pri znášaní tých ťažkých bremien dole strmými schodami. Nerozbitný sektorový nábytok z 50 až 70-tych rokov po úderoch sekerou posmešne vystrkoval hrdzavé, ale pevné pružiny. Nakoniec sme si predsa len poradili. Kontajner, ktorý sme objednali na odvoz odpadu sme naplnili do posledného milimetra kubického a čistá váha odvozu bola tona.

Nikdy nezabudnem na prvú noc, keď sme nič netušiac prišli na predĺžený víkend. Gauče, ktoré vyzerali ako funkčné smrdeli tak, že sme si na ne natiahli namiesto plachty dva spacáky, ale zatuchlinu som cítila v nose ešte celý druhý deń. Hneď ráno sme kúpili sme dva rozťahovacie gauče, periny a vankúše, riady, poháre a príbory. Žiadna selanka však nezačala, naopak. Celé dni som behala s fúrikom alebo okolo hrncov, zabíjala komáre a mazala si štípance octom.

Skvelé však boli večery, ktoré sme trávili pri fľaške vína a grilovali alebo varili dobroty, chodili sme na návštevy ku novým priateľom a užívali si nové prostredie. Koncom leta som už nepišťala vždy, keď som sa dotkla pavučiny alebo zbadala pavúka. Na kadibudku som sa už nebála posadiť a zbavila som sa aj utkvelej predstavy, že ma tam napadne myš alebo iné zviera.

Zistila som, že romantické reči o matke prírode, ktorá sa stará o svoje deti musel vymyslieť niekto, kto videl prírodu len v televízii a záhradkarov s čistými rukami a topánkami maximálne v časopise alebo na reklamnom plagáte, pretože celé mesiace, počas ktorých sme špinaví a spotení robili od svitania do súmraku sme od matky prírody nedostali nič, len štípance od komárov, šľahanie žihľavou, pot, špinu, pár menších úrazov a roboty pribúdalo. Asi sme ale boli extra dobrí, pretože s príchodom jesene sa matka príroda nad nami zľutovala a dala nám niekoľko kíl senzačných jabĺk, hrušiek a orechov len tak, sama od seba.

Robí sa aj v zime

Po skončení dovolenky sme sa vrátili poslušne do mesta a na mňa padol smútok. S príchodom jesene boli naše pobyty na chalúpke stále zriedkavejšie. Viac pršalo, takže bolo viac blata a hlavne sa ochladzovalo. Kúrenie hračkárskym elektrickým ohrievačom prestávalo stačiť, vrstvy oblečenia v studenom a stále vlhkom vzduchu nepomáhali a vínna pivnica zatiaľ bez vína na nejaké romantické posedenie pri krbe zatiaľ nebola pripravená, pretože sa zmenila na sklad všetkého, čo v obytnej časti zavadzalo. V októbri sme zamkli naposledy, rozlúčili sme sa so susedmi a ako bledlo naše opálenie, tak sme sa aj my dobrovoľne nasilu vracali pomaly ku mestskému stereotypu.

Malým prerušením bolo zimné strihanie viniča, ktoré sme zahájili v janurári. Celodenná náročná práca nás tak unavila, že sme sme sa po strihaní len nakŕmili na dvojplatničke ohriatou polievkou z konzervy a padli sme únavou, aby sme druhý deň pokračovali. Holé kríky a stromy odhalili všetky nedostatky a škaredé časti pozemku, ktorým sme sa v lete nestihli venovať. Ľutovala som, že nemám čarovný prútik, ktorým by som odčarovala zhrdzavenú kovovú rárohu za višňou a ešte väčšiu rárohu za slivkou, ktoré nielen špatili výhľad, ale hlavne zavadzali, keď som ich obchádzala s plným fúrikom. Pomoc prišla vďaka susedovi, ktorý zabezpečil odvoz do zberného dvora miestnymi Cigánmi, ktorým sme darovali všetko čo sme nepotrebovali sami.

Myslela som si, že to najhoršie máme za sebou. Ešte stále som plne nepochopila som, čo mal na mysli môj muž keď ma varoval, že nás čaká veľa práce a ďalšia sezóna ma naučila, že optimizmus je síce fajn, ale tú prácu budeme musieť odrobiť – alebo zaplatiť – sami.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *