Predtým, než sme pracovali spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Vyrastala som v časoch, keď mal každý prácu. Vtedajšie istoty zabezpečovali kolosálne fabriky, kde vládol súdružský duch a medzi sebou súťažili brigády socialistickej práce. Dnes by sme azda hovorili o tímovom duchu a „high performance teams“. Súdruhovia zamestnanci sa raz až dvakrát do roka odreagovali na braneckých pretekoch, podobným dnešným aktivitám typu Spartan race – dospelí ľudia behali po lese a prekonávali zablatení rôzne prekážky. Po pol tretej popoludní bol celý národ doma, na záhradách, na klebetách u susedov alebo s nami robili domáce úlohy a preskúšavali nás z učiva.

Ako som sa nestala laborantkou

Kým som stihla dokončiť základnú školu, tento svet sa začal rozpadávať a kým som zmaturovala, bol načisto fuč. Objavili sa prví súkromní podnikatelia, poisťovací agenti, prevádzkari barov, herne a majitelia obchodov s textilným či spotrebným tovarom. A výpalnicke mafie. Ľudia začali nachádzať v schránkach obálky s výpoveďami, fabriky menili majiteľov a v prízemí zdravotného strediska vznikol Úrad práce. Prvé au-pairky sa vracali s aureolou čohosi nedosiahnuteľného zo Západu a my, čerstvé maturantky sme im závideli a obdivovali sme ich. Nás čakal Úrad práce alebo práca v miestnej fabrike, jedinej istote.

S čerstvým znalosťami chemických technologických procesov a  maturitným vysvedčením v ruke som sa ocitla v pančuchárni. Tak ľudia odjakživa volali halu, kde ponožky a pančuchy vyrobené v podniku menili z kopy mokrých handier na úhľadne vyžehlené suché kúsky.

“Cimermanko! Keho to tam mace?”, ozval sa všetečný hlas odkiaľsi z haly.

“Došla nova. Má matúru!”, odvetila moja mentorka. Spomedzi radov vysoých foriem v tvare nôh som cítila pohľady, bola som omráčená horúčavou a smradom tvoreným zmesou silikónovej emulzie natieranej na formy a potu žien.

“Matúru … to už hej!”, zakontroval všetečný hlas a spomedzi radov foriem sa ozval chichot.

“Zna aj anglisky!”, prisadila ešte Cimmermanka a halou sa niesol už nefalšovaný rehot.

Plat 10 korún slovenských za 100 spracovaných párov ponožiek bol posledným z trojice zásadaných problémov. Druhým najhorším problémom bola neustála horúčava, prievan a smrad.  Absolútne najhoršie však bolo vidieť čo robí táto práca so ženami, ktoré tam pracovali niekoľko rokov. Tvrdé tridsaťročné ženy s drsným humorom odsúdencov a pichľavými pohľadmi. Veľa z nich nemalo kompletných chrup, a to hovorím o predných zuboch, z ktorých im chýbal horný alebo dolný rad. Ich život sa točil okolo detí, muža, domácnosti, problémov so svokrami a telenoviel. Štridsaťročné ženy a päťdesiatničky vládli hale.  Tieto ženy o sebe nepochybovali. S autoritou panej domu kráčali fučiac na uzlovitých nohách s kŕčovými žilami, pevnou rukou držiac svoj pollitrový pohár s čajom. Sťažka vystúpili na drevené mólo, po ktorom dupali celú pracovnú zmenu, sťahujúc a naťahujúc ponožky na formy. Pracovali takým tempom, že dennú normu prekročili takmer vždy. Nami, ktorých produkcia bola viac než žalostná pohŕdali. Po práci sa dôstojným krokom odobrali na druhú šichtu – rajbať a podľa sezóny okopávať alebo zavárať.

spozaplota_blog
Zdroj: DVDfreak 1.34. Z filmu Katka (Ján Kádár, 1949)

 

Po odchode z pančuchárne som zmenila prácu hneď niekoľkokrát. Nezamestnanosť prekračovala 20% a získať prácu na dobu neurčitú bolo možné len ak to bola práca v pančuchárni alebo po naozaj dobrej známosti. A tak som pracovala všade, kde ma prijali. Na pár týždňov som sa ocitla v krajčírskej dielni ako strihačka dielov na vtedy populárne páperové vetrovky, niekoľko mesiacov som strávila ako predavačka, a potom som sa na kurze naučila písať obchodné listy všetkými desiatimi, pracovať s počítačom, efektívne komunikovať a základy obchodného práva. Po trojmesačnej kariére asistentky riaditeľa som dostala miesto vedúcej skladu. Naučila som sa obsluhovať vysokozdvižný vozík, viesť skladové hospodárstvo a urobiť dobrú inventúru; neskôr som všehochuť mojich skúsenosti a dravosť mojich dvadsiatich rokov uplatnila ako vedúca cestovnej kancelárie v krachujúcom miestnom hoteli, z ktorého polovica slúžila ako podniková ubytovňa. Z húsenkovej dráhy rozpadajúcej sa slovenskej ekonomiky ma vytrhla ponuka odísť do Anglicka. Mimochodom, v pančuchárni sa od roku 1949  nezmenilo (takmer) nič, okrem majiteľa a názvu.

V Anglicku som sa vrátila do školy, naučila sa poriadne po anglicky a jazyk som si precvičovala v korenšpodenčných kurzoch účtovníctva a psychológie. Keď som sa trochu zorientovala kde je sever, postavila som sa na vlastné nohy a našla som si niekoľko dlhoročných zákazníkov, ktorým som sa starala o domácnosť. Okrem toho som upratovala v súkromnej škole, varila v kuchyni, pripravovala kávy a sendviče v roztomilej malej kaviarni a predávala obnosené šatstvo v dobročinnom obchode s mentálne postihnutými ľuďmi. Raz som sa omylom stala šéfkucharkou. Prvý deň, keď mi šéf povedal, že mám navariť 80 porcií obedov mäsitých a 80 vegetariánkych a nejaký desert, tak som skoro odpadla. Na moju otázku, či majú niekde nejaké recepty pokrútil hlavou a povedal mi, že som predsa šéfkuchár a mám isto vlastné recepty.

Život bol veľmi jednoduchý a vlastne som tak mohla žiť dodnes, keby mi nenapadlo zistiť, ako vlastne funguje hľadanie práce na diaľku a nezískala prácu učiteľky anglického jazyka v Čechách.

Do you speak English?

Začiatok nového milénia boli dosť dobré časy, keď sa každý, kto vedel nejaký cudzí jazyk mohol stať takmer čímkoľvek. Písal sa rok 2002 a nemeckí riaditelia automobiliek sa postupne vracali na svoje domovské základne. Niektorí si svojich nástupcov vychovali sami, ale väčšina z nich nie, a tak nastal boj o získanie riaditeľov všetkých možných oblastí. Hľadali sa šéfovia na finančné oddelenia, kvalitu, výrobu, logistiku, vývoj a tak podobne. Potom začal obrovský dopyt po konzultantoch na implementáciu SAP-u a audítoroch. Nasledoval dopyt po obchodných reprezentantoch farmaceutických firiem a o čosi neskôr konštruktéroch pre vývoj a technológoch výroby. A samozrejme – ajťákoch, pri tých jedna vlna striedala druhú. Niekedy v tom období som sa presťahovala do Prahy, zavesila na klinec učiteľské povolanie a stala som sa konzultantkou v rakúskej firme.

Špirála zvyšovania platov a znižovania firemnej kultúry sa točila rovnako rýchlo, ako rýchlo sa rozrastala výstavba manažérskych domčekov na kľúč v satelitných mestečkách v okolí Prahy. Notebook, mobil a auto boli medzi najžiadanejšími firemnými benefitmi, kým ľudia nepochopili, že to sú pracovné nástroje. Ak si chcela firma udržať kvalitného odborníka, zaplatila mu MBA, aby im tam ostal aspoň päť rokov. Ekonomika rástla, Európa nás prijala do svojej náruče, na pražských ostrovoch prebehla šnúra oslavných koncertov a život bol tak nejako fajn, pre mladých, zdravých, vzdelaných a ambicióznych ľudí, ktorých bavilo zarábať peniaze a míňať ich.

V mestách začali vyrastať vysoké sklenené kocky, klimatizované a pokryté šedým záťažovým kobercom, recepciou na prízemí a vstupom cez turniket ako v londýnskom metre. Taká budova, to je svet sám o sebe. Ľudia vo výťahu rozpačito mlčia a po bliknutí číslice s ich poschodím vybiehajú z výťahu do svojej krabičky, kde si nasadia na uši slúchadla a zapnú počítač. Takto ostanú sedieť najbližších minimálne osem hodín, s výnimkou návštevy toalety, kuchynky a miestnej kantýny. Vitajte v open space. Na rozdiel od názvu tohto modelu, ktorý má “otvorenosť” priamo v názve a neznalému veci by hádam evokoval aj čosi s priestrannosťou, open space pri pohľade z hora zo všetkého najviac pripomína čínsku krajčírsku dielňu.

V prostredí veľkých firiem som strávila šesť rokov, celkovo som sa hnala životom, prácou a krajinami priam magických dvanásť rokov. Potom si stres vybral svoju daň a ja som z krysích pretekov vypadla.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *